Ďaleko od ľudí
Pomalé, takmer statické zábery majestátnej africkej krajiny podfarbené údernou, i keď minimalistickou hudbou Nicka Cavea a Warrena Ellisa nás uvádzajú do príbehu dvoch rozdielnych mužov, ktorých v roku 1954 vo vojnou zmietanom Alžírsku zvedú okolnosti dohromady, v súlade s duchom doby, nie práve najšťastnejším spôsobom. Daru (Viggo Mortensen) je bývalý vojak, major v zálohe, ktorý sa v súčasnosti venuje miestnym deťom ako učiteľ, a s práve sa rozvíjajúcim vojenským konfliktom už nechce mať nič spoločné. Realita nestálosti a pominuteľnosti života na alžírskom vidieku ho však dostihne v okamihu, kedy ho francúzski „kolegovia“ poveria nepríjemnou úlohou. Odviesť do neďalekej dediny má zajatca Mohameda (Reda Kateb), obvineného z vraždy. Aj keď sa Daru zo začiatku vzpiera, pod vplyvom okolností rýchlo pochopí, že nemá na výber.
Začína sa tak cesta, ktorá je pre oboch spoločníkov skôr útekom, pričom u jedného z mužov je prioritou prežitie, u druhého snaha dostať sa do cieľa. Vynútené spojenectvo postupne oboch mužov mení a zasieva do nich zásadnú stopu, ktorá ich ovplyvní v budúcnosti . Samozrejme, za predpokladu, že sa im pošťastí nejakú mať...
Sledovanie tohto filmu pripomína chvíľami skôr návštevu galérie ako návštevu kina, čo by mohlo zaváňať nudou, ale nie je to tak. Pomalé, miestami až meditatívne tempo inšpiruje a popchýna k silnejšiemu prežitku. Nemalú zásluhu na pôsobivom výsledku majú zábery kameramana Guillaumea Deffontainesa. Napriek svojej malebnosti a takmer pohľadnicovému pôvabu nikdy neskĺznu do gýča či banálnosti.
Krajine, resp. pohoriu Atlas patrí v príbehu dôležité miesto, ako rovnocenný partner kompletizuje trojicu hlavných hrdinov. Ona je hlavným aktérom tohto filozofického westernu, nakrúteného na motívy poviedky Hosť Alberta Camusa. Ona vystavuje (nielen hlavných) filmových hrdinov – a ich princípy i zásady - najzásadnejším skúškam. Mortensen, ktorý tu hrá v troch jazykoch (francúzština, arabčina i španielčina) suverénne ovláda plátno, Kateb, ktorého výkon je v súlade s logikou jeho postavy umiernenejší, je mu rovnocenným partnerom. Režisér Oelhoffen svojich hercov vedie drsným príbehom i prostredím s minimom zaváhaní, sebaisto, no pritom jemne a nenásilne.
Jednoduchý, neokázalý, a zároveň strhujúci film, je pozoruhodný najmä vyváženosťou a silou výpovede, keď sa bez zbytočného pátosu, len so znesiteľnou mierou sentimentality venuje otázkam osobnej etiky, lojality a priateľstva. Napriek pevnej historickej ukotvenosti príbehu zostávajú jeho témy stále ostro aktuálne.
