Dokonalý estét Luchino Visconti

6.12.2006|Stano Hudák|
Dokonalý estét Luchino Visconti

02.11. 1906 (Miláno, Taliansko) – 17.03. 1976 (Rím, Taliansko)

Presne pred 100 rokmi – 2. novembra 1906 sa narodil svetoznámy taliansky režisér Luchino Visconti, ktorý zastáva jedinečné miesto v histórii svetovej kinematografie. Hoci pochádzal z bohatej rodiny a z prostredia šľachty, bol horlivým stúpencom marxizmu a prvú polovicu svojej kariéry nakrúcal sociálne zamerané filmy. Hoci Visconti patrí spolu s Vittoriom de Sica a Robertom Rosselinim medzi zakladateľov filmového umeleckého smeru: neorealizmu ( 1945 – 1960 ). Niektorí kritici ho pre jeho vášeň k operám a baletom prirovnávajú k takým umelcom ako Orson Welles, ktorého vášňou bol Shakespeare. Neskôr mnoho významných umelcov ako napr. Bernardo Bertolucii, Martin Scorsese, Francis Ford Coppola, či Rainer Werner Fassbinder v rozhovoroch priznalo, že Visconti bol dôvod prečo sa stali filmármi.

Visconti pochádzal zo starého aristokratického rodu – jeho celé meno bolo Luchino Visconti di Modrone. Narodil sa ako jeden zo siedmich detí do jednej z najbohatších a najvplyvnejších rodín v Miláne a severnom Taliansku – jeho otec bol vojvoda z Modrone a mladý Luchino neskôr tento titul tiež zdedil. Keďže prostredie vysokej šľachty a navyše v takej dobe a krajine ako bolo staré konzervatívne Taliansko bolo veľmi uzavretou spoločnosťou, chránenou pred škandálmi a tlačou a navyše žijúcou vlastným životom, o mladosti, detstve, školskej dochádzke, či priateľoch Luchina Viscontiho máme len málo správ. Isté však je, že v súlade so vtedajšími zvykmi šľachte stačil jej majetok a nemusela pracovať, preto odborné školy s cieľom získania zamestnania pre ňu nemali v tej dobe význam. Deti sa vzdelávali väčšinou doma. Visconti ako šľachtic, pohybujúci sa vo vysokej spoločnosti musel dokonale ovládať spoločenské správanie a etiketu a bol vychovávaný podľa výchovných metód platných v 19. storočí. K tomu patril aj záujem o umenie a povinné návštevy výstav, galérií, múzeí a podobne. V ich domácnosti ako hostia jeho otca vojvodu z Modrone sa často stretávali významní umelci ako slávny hudobný skladateľ Giacomo Puccini, dirigent Arturo Toscanini a spisovateľ Gabriele D´Annunzio. Mladý Visconti sa už ako 10-ročný najprv venoval chovu dostihových koní, neskôr sa zaujímal aj o umenie, predovšetkým o divadlo.

luchino-visconti-1
Dokonalý estét Luchino Visconti

V rokoch 1926-28 Visconti absolvoval povinnú vojenskú službu u jazdeckej kavalérie ( Reggimento Savoia Cavalleria ). Po návrate do civilu v roku 1928 debutoval na divadle ako javiskový výtvarník. Neskôr začal i sám hrať a napokon aj režírovať divadelné hry.

Pri svojich cestách po Európe za spoznávaním kultúrnych pamiatok prišiel v roku 1936 vtedy 30-ročný Luchino Visconti do Paríža, kde sa rozhodol usadiť. Záujem o filmové umenie Luchina Viscontiho cez spoločnú známu Coco Channel priviedol k slávnemu francúzskemu režisérovi Jeanovi Renoirovi u ktorého dostal miesto tretieho asistenta réžie. Asistoval mu pri filmoch Výlet do prírody ( Une partie de campagne, 1936 ) a Na dne ( Les Bas-fonds, 1936 ). O rok neskôr v roku 1937 sa Visconti vydal na návštevu Hollywoodu, ktorý ho však príliš nezaujal. V roku 1939 znova asistoval Jeanovi Renoirovi pri nakrúcaní opery La Tosca ( 1939 ), ktorej výroba však bola kvôli vojne prerušená. ( neskôr ju dokončil nemecký režisér Karl Koch ). V období II. sv. vojny pracoval Visconti ako redaktor parížskeho časopisu „Cinéma“. Podľa nepotvrdených správ sa niekedy v tomto období konalo neformálne priateľské stretnutie významných talianskych umelcov v diskusii na tému budúceho rozvoja a umeleckého smerovania talianskej kinematografie. Stretnutia sa zúčastnili: Roberto Rosselini, Luchino Visconti, Gianni Puccini, Pasquale De Santis, Antonio Pietrangeli, pravdepodobne aj Federico Fellini a Vittorio Mussolini – syn fašistického diktátora Benita Mussoliniho, ktorý bol v tej dobe zmocnencom pre film a iné umenia.

Pravdepodobne výsledkom tohto stretnutia bol Viscontiho návrat do Talianska, kde napísal scenár k svojmu prvému filmu, ktorý aj sám režíroval: Posadnutosť ( Ossessione, 1942 ). Išlo o neautorizovaný a Viscontim pozmenený prepis slávneho románu Jamesa M. Caina: Poštár zvoní vždy dvakrát. Príbeh smrtonosnej vášne Visconti zasadil do malomeštiackeho prostredia na nehostinnom talianskom vidieku, zmietajúcom sa vo vojnovej kríze, biede a kriminalite. Príbeh je prostý: Do nemenovanej dediny príde jedného dňa chudobný nádenník ( Massimo Girotti ) putujúci krajinou a hľadajúci si prácu. Zamestná sa u miestneho majiteľa obchodu ako mechanik a šofér. Obchodníkova krásna žena ( Clara Calamai ) pôvodom z chudobnej rodiny je v manželstve nešťastná, pretože jej bohatý manžel si ju vzal len preto, aby ju zamestnal v obchode, nehovoriac o manželovej nevere. Žena sa zamiluje do nádenníka a onedlho už milenecký pár plánuje spoločný útek. Hoci sa Visconti vyhol politike a vplyvom fašistickej cenzúry sa vo filme nemohol vyjadrovať otvorene, bol jeho film okamžite zakázaný údajne kvôli „oplzlosti“, v skutočnosti cenzúre vadil dôraz na realistické Taliansko a sociálne problémy kraja, ktoré zmietajú milostným trojuholníkom, ako aj drsné naturalistické zobrazenie vtedajšieho manželského života ( pán domu zneužíva slúžku, podľa vtedajších zvyklostí má právo bez okolkov „neposlušnej“ manželke uštedriť výprask trstenicou, či opaskom nohavíc.. a pod. ).

Tento drsný realistický príbeh označili kritici za zvestovateľa jedného z najprogresívnejších prúdov povojnového umeleckého filmového diania – neorealizmu, smeru, ktorý bojoval proti sociálnej nespravodlivosti. Film Posadnutosť ( 1942 ) fašistická cenzúra zakázala ( mal premiéru až po oslobodení v r. 1945 ), no nemohla zabrániť nástupu novej umeleckej generácie tvorcov a kritikov, ktorých heslom bolo vychádzať z reality, pravdivo a kriticky ju zobrazovať a poukazovať na spätosť človeka so spoločenským prostredím a s prírodou.

Už Viscontiho debut ukázal spôsob jeho filmového rozprávania. Cez vnútro osôb ktoré prežívajú na plátne svoje realistické príbehy, zobrazuje dobu a jej premeny. Kritika označila Viscontiho za rozprávača dramatických filmových príbehov, za velikána filmovej epiky. „Realizmus Viscontiho je realizmom epickým. V jeho filmoch existuje vždy široké pozadie drámy,“ napísal poľský filmológ Aleksander Jackiewicz.

„Keď začínam nakrúcať, mám v hlave takmer milimeter po milimetri celkový nákres filmu. Ani sa nedívam do poznámok, pretože ich poznám naspamäť. Keď skúšam s hercom, vezmem si z jeho osobnosti všetky podnety, ktoré môžu prispieť k dokonalosti scény,“ povedal taliansky filmový režisér Luchino Visconti o spôsobe svojej práce.

Bezprostredne po vojne Visconti nakrútil dokument o oslobodení Dni slávy ( Giorno di Gloria, 1945 ), no potom už zameral svoju pozornosť na operu a divadlo. V tejto oblasti vyvíjal nesmierne bohatú režijnú činnosť – v rokoch 1946 – 1960 bol zamestnancom divadelnej spoločnosti Rina Morelli & Paolo Stoppa, kde v rôznych divadlách režíroval obrovské množstvo hier, hlavne činohry, opery a balety. Svoju prvú divadelnú hru režíroval v r. 1945 – išlo o hru Jeana Cocteaua: Strašní rodičia. Prvú operu „La vestale“ režíroval r. 1954 v Miláne. Pri tom mu veľmi pomohol jeho vypestovaný zmysel pre estetiku. Za všetko spomeňme fakt, že ako umelecký riaditeľ mal Visconti nejakú dobu na starosť kariéru novej vychádzajúcej opernej hviezdy: Márie Callasovej, ktorú režíroval napr. v Donizettiho opere Anna Bolena uvedenej r. 1957 v milánskej La Scale.

Od konca 40. rokov sa Visconti začína naplno venovať filmovaniu. V jednej línii Viscontiho filmovej tvorby sa dostávajú do popredia sociálne otázky – je to predovšetkým vo filmoch Posadnutosť ( 1942 ) a vo Viscontiho prvom celovečernom filme po oslobodení: Zem sa chveje ( La Terra trema, 1948 ). Je to jeho najväčšmi ľavicovo a sociálne zameraný film – hraný dokument o ťažkom živote a vzbure sicílskych rybárov proti priekupníkom rýb, ktorí sa ich usilujú podviesť. Film bol nakrúcaný v skutočnej rybárskej osade na Sicílii výlučne s nehercami - skutočnými rybármi, ktorí hovorili sicílskym nárečím, preto sa film dostal do kín s talianskymi titulkami.

Visconti bol jeden z mála filmových režisérov, ktorý si v 50. rokov vo svojich filmoch dovolil miestami odklon od prvkov neorealizmu, napriek tomu jeho filmy prijali diváci aj kritika kladne. V prípade Viscontiho išlo hlavne buď využívanie divadelných prvkov vo filme, alebo o prepis diel spisovateľov do filmovej podoby. Ďalším jeho dielom bola Najkrajšia ( Bellissima, 1951 ) – jeden z mála pokusov o tragikomédiu na príbehu chudobnej matky ( Anna Magnani ), ktorá sa v záujme lepšej budúcnosti svojich detí snaží za každú cenu dosiahnúť, aby sa jej dcéra stala slávnou herečkou. Visconti tu vo filme opäť vychádzal z talianskej reality, keď ukázal ako matka núti svoju dcéru ( Nora Ricci ) k účasti na najrôznejších súťažiach krásy, alebo k mnohohodinovému čakaniu pred bránami rímskych filmových štúdií Cinnecittá, v nádeji, že si ju niekto všimne. Príbeh nezákonnej lásky a zrady vo Viscontiho filme Vášeň ( Senso, 1954 ) je zasa založený na novele Camilla Bonita a odohráva sa v Benátkach roku 1866 okupovaných Rakúsko – Uhorskou armádou. V tomto filme spojil Visconti realizmus s romantizmom ako pokus vyhnúť sa prísne štylizovanému neorealizmu. Na novele je založený aj jeho ďalší film Biele noci ( La Notti bianche, 1957 ) – . v našej distribúcii bol film uvedený pod názvom Natália. Filmový prepis rovnomennej novely F. M. Dostojevského rozpráva príbeh nesmelého a rojčivého úradníka Maria ( Marcello Mastroianni ), ktorý sa beznádejne zamiluje do dievčaťa ( Maria Schell ), ktoré čaká na návrat iného ( Jean Marais ).

Vrcholom prvej línie Viscontiho tvorby je sociálna dráma Rocco a jeho bratia ( Rocco e i suoi fratelli, 1960 ) o osudoch rodiny sicílskych emigrantov - piatich bratov a ich matky, ktorí sa kvôli obžive presťahujú na sever talianska do Milána. V trojhodinovej rodinnej ságe sa tu odvíja hlavne osud Rocca ( Alain Delon ) a jeho bratov. Postava Rocca sa podobá na akéhosi moderného svätca, ktorý neľutuje ani tých najväčších obetí pre svojho bezcharakterného brata ( Renato Salvatori ) keď ho okrem iného musí zastupovať v boxerskom ringu, či dovolí, aby mu znásilnili jeho dievča ( Annie Girardot ). Film mal obrovský ohlas u divákov aj u kritiky.

Druhá línia Viscontiho filmov vychádzala z jeho záujmu o divadlo a hlavne o operu. Predstavuje ukryté vášne, zobrazuje ľudí, ktorí sa nedokážu vymaniť z minulosti a vybudovať čosi nové, čosi, čo má hodnotu. Je to obraz odumierajúceho sveta. Režisér ho nezobrazuje realisticky ako vo svojich sociálnych filmoch, ale upravuje, štylizuje skutočnosť, aby čo najväčšmi vystihol podstatu. A tak sa minulosť prelína so súčasnosťou, láska s nenávisťou, sny so skutočnosťou. V týchto filmoch zobrazovaním zložitého sveta umeleckými prostriedkami sa stáva Visconti pre bežného diváka menej zrozumiteľným. Do druhej línie jeho tvorby patrí napríklad hneď jeho ďalší film Gepard ( Il Gattopardo, 1963 ), príbeh hrdého sicílskeho šľachtica – kniežaťa Salinu ( Burt Lancaster ), podľa rovnomenného románu Giuseppe Tomaso di Lampedusa. Hlavnou myšlienkou filmu je smútok nad koncom jednej epochy –čias hrdej a konzervatívnej šľachty, keď sa na pozadí búrlivých udalostí rokov 1860-61 na Sicílii vylodia Garibaldiho revolučné vojská vedúce až k vzniku jednotného Talianska a príchod čias buržoázie a nových spoločenských poriadkov. Situáciu najlepšie komentuje samotná postava kniežaťa Salinu: „My sme boli levy a gepardy. Po nás prídu len vlci a hyeny.“ Film bol ocenený Zlatou palmou na MFF v Cannes 1963.


Luchino Visconti počas nakrúcania filmu Smrť v Benátkach ( 1971 )

Ďalšie ocenenie: Zlatého leva na MFF v Benátkach 1965 získal neprávom zabúdaný a podceňovaný film Hviezdy Veľkého voza ( Vaghe stelle dell´Orsa, 1965 ), ktorý bol v niektorých krajinách uvedený pod názvom Sandra. Mladá talianska židovka Sandra ( Claudia Cardinale ) prichádza po rokoch po boku svojho amerického manžela na návštevu rodného mesta v Taliansku. Veľmi rýchlo však musí bojovať s nepríjemnými spomienkami na minulosť, ktoré jednak predstavuje jej brat ( Jean Sorel ) s ktorým sa kedysi z nerozvážnosti dopustila incestu, jednak ju trápi nečakané tajomstvo, keď sa po rokoch dozvedá, že to bola ich matka, ktorá kedysi vydala ich otca gestapu.

Dlhší čas sa Visconti usiloval preniesť na filmové plátno román Cudzinec laureáta Nobelovej ceny Alberta Camusa. Nakrútil ho roku 1967 pod rovnomenným názvom Cudzinec ( Lo Straniero, 1967 ) a maximálne sa pridržal literárnej predlohy. Hrdina je tragická postava úradníka Paula Meursaulta ( Marcello Mastroianni ) – osamoteného človeka medzi ľuďmi, ktorí ho obklopujú, človeka, ktorý nenachádza zmysel života a nakoniec je popravený za banálnu vraždu. Film síce nebol vyložene prepadák, ale kritika ho hodnotí ako nevydarený z viacerých dôvodov, z ktorých je najdôležitejšie hlavne to, že Camus napísal svoj román ako filozofické dielo, ktoré možno interpretovať viacerými spôsobmi, kým kniha bola prenesená na plátno s jedinou interpretáciou, ktorá drží film na úrovni štandardnej kriminálky. Ďalším dôvodom bol Marcello Mastroianni, ktorý sa svojim zjavom a mimikou pre postavu Meursaulta vôbec nehodil – scenár bol pôvodne písaný pre Alaina Delona, ktorý mal pôvodne v tomto filme hrať, ale nakoniec kvôli časovej zaneprázdnenosti sa nakrúcanie nekonalo. Treba však povedať, že aj v súčasnosti je nepravdepodobné, že by toto dielo modernej literatúry mohlo byť do filmovej podoby spracované lepším, či minimálne uspokojivým spôsobom.

Súmrak bohov ( La Caduta degli Dei, 1969 ) naopak predstavuje najväčší Viscontiho úspech z komerčného hľadiska. V tomto filme dokonale spojil svoju vášeň pre operu a politiku. Rozpráva o postupnom rozklade nemeckej rodiny veľkopriemyselníka von Essenbecka pod vplyvom nastupujúceho fašizmu. Smrť v Benátkach ( Morte a Venezia, 1971 ) nakrútil Visconti podľa rovnomennej novely Thomasa Manna. Tentoraz literárnu predlohu do istej miery zmenil. Hlavnú postavu novely – spisovateľa – nahradil hudobným skladateľom. Thomas Mann sa pri písaní inšpiroval svojim životom a smrťou hudobného skladateľa Gustava Mahlera. Visconti v tomto filme naplno uplatnil známy ľudový slogan: "Vidieť Benátky a zomrieť.“ Do Benátok si prichádza liečiť narušené nervy hudobný skladateľ Aschenbach ( Dirk Bogarde ), no netuší že odtiaľ nakoniec už neodíde živý – kvôli práve zúriacej epidémii cholery. Nervy mu ničí aj silná platonická láska ku poľskému mladíkovi Tadziovi ( Bjorn Andresen ), hoci celý film spolu vôbec neprehovoria, ani sa návzajom nedotknú, za všetko hovoria halucinácie, sny a vzájomný kontakt očí. Visconti ako filmovú hudbu použil tretiu a piatu symfóniu Gustava Mahlera. Hudobná i obrazová stránka vytvorili vo filme jeden pôsobivý celok. Na MFF v Cannes 1971 získal režisér za svoju celkovú tvorbu a osobitne za film Smrť v Benátkach Cenu 25. výročia festivalu.

Životný príbeh šialeného bavorského kráľa ( Helmut Berger ) vo filme Ludwig ( 1972 ) prebieha v pochmúrnej atmosfére, kde má všetko svoje miesto a vopred určené poslanie. Príbeh intelektuála – starnúceho profesora ( Burt Lancaster ), ktorý nedokáže žiť v súlade s dobou a stále viac zisťuje, že je čoraz viac izolovaný a modernému svetu rozumie stále menej. Aby zahnal svoj pocit osamelosti, steny svojej vily si ovešal anglickými obrazmi – portrétmi rodín z prelomu 19. a 20. storočia. Jedného dňa musí proti svojej vôli u seba ubytovať na pár dní niekoľko mladých nájomníkov. Pri stretnutí s mladými ľuďmi akoby vybuchla časovaná bomba a profesor zisťuje, že jeho svet a svet mladých sú dva rôzne nezlúčiteľné svety, zobrazil režisér vo filme Rodinný portrét ( Gruppo di famiglia in un interno, 1974 ). Viscontiho poslednou prácou je film Nevinný ( L´innocente, 1976 ). Na námet rovnomenného románu talianskeho spisovateľa Gabriela D´Annunzia nakrútil dielo z prostredia veľkoburžoázie a šľachty, ktorá nemá záujem prakticky o nič. Ich život je podriadený spoločenským rituálom, ktoré dotvárajú prázdne živorenie.


Viscontiho obľúbení herci: Burt Lancaster a Helmut Berger vo filme Rodinný portrét ( 1974 )

Ako režisér mal Visconti podiel aj na poviedkových filmoch Sme ženy ( Siamo donne, 1953 ), Boccaccio ´70 ( 1962 ) a Čarodejnice ( Le Streghe, 1966 ). Na každom svojom filme sa podieľal ako scenárista. Viscontiho vzťah k hudbe poznačuje väčšinu jeho diel.

Luchino Visconti sa ako mnoho slávnych osobností nikdy netajil svojou homosexuálnou orientáciou. Jeho posledným partnerom bol jeho herecký objav – Helmut Berger, s ktorým žil od r. 1964 až do svojej smrti. Luchino Visconti zomrel 17. marca 1976 v Ríme na mozgovú príhodu vo veku 69. rokov. Na talianskom ostrove Ischia ( neďaleko Neapola ) je vybudované jeho múzeum.

Luchino Visconti patrí medzi umelcov, ktorí zobrazujú ľudí, dobu a históriu zo svojho pohľadu a svojim dielom vytvárajú osobitý svet. Tak ako v divadelných inscenáciách zoznamoval divákov s dielami velikánov svetovej literárnej a dramatickej tvorby ( Anouilh, Cadwell, Hemingway, Sartre, Williams ), aj vo filme siahal po literárnych dielach významných autorov. Nebál sa pretvárať či dotvárať tieto diela, vždy však bol verný ich filozofickému významu či posolstvu. Dôležitú úlohu vo Viscontiho filmovej tvorbe hrá hudba. Niet azda filmu, v ktorom by nemala dramatickú funkciu. Zdôrazňuje a podfarbuje atmosféru doby, citovo pôsobí pri dramatických scénach. Všetky Viscontiho filmy majú spoločnú črtu – sú zápasom, neraz krutým, priam osudovým zápasom o slobodu, zápasom, ktorý musí vybojovať každý, kto nechce stratiť dôstojnosť, ale ktorý pri všetkej tragickosti nie je bez nádeje.

Celá jeho tvorba okrem nepatrných výnimiek je monotematická. Sú v nej stopy nostalgie nad súmrakom starého sveta, ale aj jasnozrivý pohľad na humanistu, ktorý vidí, že zánik starej spoločnosti je nevyhnutný, a sympatizuje s novým svetom. Celým jeho dielom sa vinie téma lásky a smrti, zobrazuje rozklad starej spoločnosti, úpadok jej inštitúcií a hodnôt. Do popredia vystupuje sklon k estétstvu, rafinovanosti formy, scénografickej dokonalosti. Súčasne vidí človeka v jeho historickom rámci a v spoločenských súvislostiach. Stretnutie protichodných ľudských a spoločenských síl často situoval do rodinného prostredia ako spoločenského mikrokozmu, ktorá verne v detailoch odráža široké súvislosti.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články