V mene krvi
Bývalý trestanec a alkoholik John Link žije vo svojom karavane mimo civilizácie a privyrába si tetovaním miestnych usadlíkov. Už dva roky nevypil ani kvapku alkoholu a popri prežívaní na slobode sa stále snaží nájsť svoju stratenú dcéru. Tá ho však jedného dňa telefonicky kontaktuje a požiada ho o pomoc. Ide jej totiž doslova o život a je iba na ňom, aby ju vysekal zo vzniknutých problémov.
V mene krvi je filmom režiséra Jeana-Francoisa Richeta. Ak vám jeho meno nič nehovorí, vedzte, že natočil napríklad remake Carperterovho Prepadnutia v 13. okrsku, no ďaleko viac zaujal svojim dvojdielnym Verejným nepriateľom č.1 s Vincentom Casselom o živote najväčšieho francúzskeho gangstra. Bežného fanúšika však zrejme viac zaujme Mel Gibson ako predstaviteľ titulnej úlohy. Ten kedysi platil za veľkú hviezdu, ale potom sa rozhádal s Hollywoodom. Je to rozhodne škoda, lebo nech je v súkromní akýkoľvek človek, ide o výraznú osobnosť svetovej kinematografie. Dal svetu Oscarové Statočné srdce, nezabudnuteľne stvárnil Šialeného Maxa v rovnomennej post-apokalyptickej trilógii, Martina Riggsa v štyroch dieloch Smrtonosnej zbrane a podobne. Jeho novinka v menej krvi naviac dokazuje, že aj v staršom veku na to stále má a kombináciou úsporného herectva a charizmy dokáže oživiť aj niektoré rutinné scény.
Rola ex-kriminálnika, snažiaceho sa kráčať po správnej ceste a ktorému to vinou okolností úplne nejde, mu skrátka sedí. Za zmienku stoja aj iní herci, ako napríklad Mexičan Diego Luna, či veterán William H. Macy, ale tí hrajú skôr druhé husle. Oproti tomu je však veľmi milým prekvapením nie až tak známa Erin Moriarty v úlohe jeho dcéry Lydie. Pamätať si ju môžete skôr z televíznej produkcie (menšia rola v Temnom prípade, podstatne výraznejšia v Jessice Jones) a kástingové oddelenie malo v jej prípade šťastnú ruku. V jej podaní ide o plastický a uveriteľný charakter disponujúci množstvom vlastných problémov, ale i napriek nim si dokáže získať vaše sympatie. Do istej miery je to aj zásluha kvalitne písaných dialógov medzi ňou a jej filmovým otcom. Nejde ani o úplne bezbrannú a pasívnu postavu , ktorá by potrebovala zakaždým zachraňovať. Naopak, občas dokáže vlastným zapríčinením pohnúť dejom a to je nepochybne osviežujúce.
Alfa a omega snímky, teda vzťah medzi otcom a dcérou funguje na jednotku. So zvyškom to je to už horšie. Hlavná zápletka je jednoducho povedané chatrná a väčšina postáv okrem ústredného dua len veľmi málo prekreslená. Výstavba deja je viac-menej náhodná a pôsobí skôr ako sled epizodických scén, kde sa niektoré veci dejú len preto, že sa to momentálne hodí. Prechodom medzi jednotlivými časťami zase občas ubližuje nie práve najlepší strih a chýba aj výraznejšia gradácia. V prvej polovici budujúcej atmosféry a vzťahy sa to dá akceptovať, ale film sa v skutočnosti nikdy poriadne nerozbehne a záver prichádza z ničoho nič. A pokiaľ ste náhodou v očakávaní akčného finálového inferna, rovno si nechajte zájsť chuť.
To samozrejme nie je chyba ako taká, keďže Richet sa úmyselne drží pri zemi a v mantineloch realistickejšej akcie. Žiadne prehnané momenty tu nenájdete, čo je svojim spôsobom plus. Akurát, že sa akciou výrazne šetrí a takmer žiadny moment sa nedokáže hlbšie zaryť do pamäte. Napätia je málo a väčšina diania je výhradne o opätovnom rodinnom zbližovaní sa dvoch ľudí. Pozitívne je aspoň to, že divák je v rámci neho ochudobnený o klasické vzťahové klišé.
V mene krvi je na jednu stranu sympatickým závanom starých čias, keď boli podobne jednoduché filmy v móde, na druhú stranu, dnes to už veľmi nestačí. Chcelo by to buď lepší scenár, alebo pôsobivejšiu formu, a ideálne oboje. Výsledok tak stojí za to hlavne vďaka charizmatickému Gibsonovi a výborne spracovanému vzťahu s jeho filmovou dcérou. Nie je to úplne málo, ale nemusí vám to stačiť.
