Jackie
Snímok, ktoré sa nejakým spôsobom venovali americkému prezidentovi Johnovi Fitzgeraldovi Kennedymu, alebo atentátu na neho, už vzniklo neúrekom. Jeho polovička Jacqueline Kennedy však bola väčšinu času predsa len v úzadí, hoci nepochybne vzniklo i pár projektov, kde mala naozaj výraznú úlohu – za všetky spomeňme napríklad televíznu minisériu „A Woman Named Jackie“ z roku 1991. Ako dopadlo vyobrazenie tejto historickej osobnosti v najnovšom filmovom spracovaní?
Jej réžie sa ujal skúsený štyridsaťročný čílsky tvorca Pablo Larraín. Ten na seba prvýkrát výraznejšie upozornil v roku 2013, keď si na svoje konto pripísal nepremenenú Oscarovú nomináciu za film No. O jeho tvorbe možno povedať predovšetkým toľko, že sa zásadne vymyká klasickým očakávaniam a v jeho podaní by asi bolo mylné očakávať bežný strojený životopisný film. Tým jeho novinka skutočne nie je, preto sa ponúka otázka, čím vlastne presne je.
Dej Jackie sa do veľkej miery točí okolo neslávne mediálne presláveného atentátu na jej manžela v priamom prenose, ktorý spáchal Lee Harvey Oswald. Film sa síce čiastočne venuje aj udalostiam ešte pred ním, no v centre pozornosti je práve spomínaný atentát a udalosti, konkrétnejšie udalosti, čo nasledovali po ňom. Tie navyše samotná Jackie (Natalie Portman) už s odstupom času popisuje aj scenárom nepomenovanému žurnalistovi (Billy Crudup), takže ich rozhovor, ktorého cenzurovaná verzia má byť následne zverejnená, vlastne rámcuje celé rozprávanie.
A to je všetko. Možno to neznie málo, no ako filmu vyložene chýba akýkoľvek dramatický oblúk a o vývoji postáv sa nedá hovoriť už vôbec. Scenár Noaha Oppenheima (ktorý má na svojom konte young adult snímky ako Labyrint: Útek a séria Divergencia: Experiment) sa to snaží kompenzovať dôkladným rozborom pocitov a myšlienok ústrednej protagonistky. No práve toto je taktiež diskutabilné. O hlavnej postave sa v skutočnosti, až na pár dialógov s kňazom (John Hurt), až tak veľa nedozvieme a Larraín nás necháva akurát dôkladne precítiť jej smútok, neistotu a nerozhodnosť. Skutočne to nie je až tak málo, ale ani veľa. Klasickému divákovi to každopádne nemusí stačiť, aspoň za predpokladu, že nie je fanúšikom tejto ikonickej prvej dámy. Vplyv, aký mala táto prvá dáma, je každopádne načrtnutý iba čiastočne a meno Aristotelesa Onasisa napríklad nezaznie vôbec.
Napriek v zásade slušným hereckým výkonom (už spomínaní Billy Crudup, John Hurt, ale aj Peter Sarsgaard ako Robert Kennedy) si pre seba najväčší priestor, pochopiteľne, kradne Natalie Portman ako legendárna Jackie. Jej stvárnenie je mimoriadne presné, aj keď sa už trochu ponúka otázka, do akej miery ide o charakterné herectvo a do akej miery o dokonalú imitáciu. Pri všetkej úcte k jej hereckému výkonu, si myslím, že v tomto prípade ide skôr o to druhé. No to, samozrejme, nijak neznižuje jej prínos pre film.
Aj keď Jackie patrí k nízkorozpočtovým snímkam, jej vizuálna stránka si v zásade zaslúži pochvalu. Režisér si pomáha tak ako sa len dá to, a to i využívaním archívnych záberov, či štylizovaním scén do ich podoby. Vynikajúce sú však predovšetkým dobové kostýmy, respektíve účesy. Za zmienku stojí aj značne atypická artová hudba, no názory na ňu sa budú jednoznačne rozchádzať. Na jednej strane síce navodzuje patrične melancholickú atmosféru, no opakovanie jednotlivých motívov pôsobí niekedy až rušivo.
Filmová Jackie u odborníkov v zamori uspela, no jej prijatie u nás bude o poznanie chladnejšie. Nedá sa pritom tvrdiť, že ide o zbytočnú a už vôbec nie zle natočenú záležitosť. Lenže chýba tomu život. Výsledok je tak rovnakou mierou zaujímavý, aj nezaujímavý, pričom záleží len na tom, z akého uhla pohľadu sa naň pozriete. Odporúčať film nie je úplne jednoduché, ale nie ani vonkoncom vylúčené, že vám tá jemne depresívna atmosféra neistej budúcnosti môže sadnúť.
