Lady Bird
Raz za čas sa na scéne zjaví film ako Lady Bird, ktorý sa nesnaží poukazovať na problémy dnešného sveta, nenúti diváka zamýšľať sa nad jeho nespravodlivosťou, no i napriek tomu sa nedá tvrdiť, že v sebe neskrýva žiadnu hĺbku. Film, ktorý nechce diváka ohurovať špičkovým audivizuálom a viac ako forma ho zaujíma obsah. Lady Bird pritom, i keď sa to pri pohľade na jej nosnú tému nezdá, môže osloviť kohokoľvek.
Snímka to však u nás rozhodne nebude mať jednoduché, pretože ju sprevádza povesť jedného z najlepšie hodnotených filmov histórie. Teda, ak divák dá na hodnotenia amerických kritikov, ktorí sa po jeho uvedení v kinách predháňali v superlatívoch. Podobné zaškatuľkovanie je pritom Lady Bird skôr na škodu, pretože v konečnom dôsledku nejde o nič viac ako dobre zvládnutý mix komédie a drámy zabalený do hávu americkej nezávislej tvorby. Nič viac, nič menej. To však neznamená, že nestojí za zhliadnutie.
Hlavnou hrdinkou je sedemnásťročná Christine (vynikajúca Saoirse Ronan), žijúca v Sacramente a navštevujúca miestnu katolícku školu. Christine typické dievča svojho veku, mladá rebelka, ktorá sa snaží niekam zaradiť a nielen od svojich blízkych požaduje, aby ju nazývali umeleckým menom. Po ukončení strednej školy sa chce stoj čo stoj presunúť z fádnych ulíc Sacramenta na východnejšiu a z jej pohľadu nielen kultúrne, ale aj celkovo atraktívnejšiu časť kontinentu. V tomto rozhodnutí ju utvrdzuje aj komplikovaný vzťah s matkou (nemenej skvelá Laurie Metcal), s ktorou sa neustále háda a má u nej pocit, že ju nedokáže dostatočne oceniť.
Byť teenagerkou skrátka nie je nič jednoduché a to ani pre ľudí v jej okolí. Iba tridsaťštyriročná herečka Greta Gerwig si je toho zrejme dobre vedomá a vo svojom samostatnom režijnom debute sa rozhodla zachytiť časť tejto životnej etapy debute so všetkým, čo k tomu patrí. Vzťahy s rodinou, prvé lásky, odpor voči autoritám, hľadanie vlastnej identity... Lady Bird pritom rozhodne nepotrebuje dvojhodinovú minutáž a nepotrebuje sa ani uberať cestou slzopudnej drámy a srdceryvných dialógov, aby dokázala vyjadriť svoje myšlienky. Naopak, celý čas si drží veľmi rýchle tempo a nesmiernu ľahkosť, ktorú naznačí už vypointovanie úvodnej scény s matkou a dcérou v idúcom aute.
Greta Gerwig sa rozhodla snímku poňať semi-autobiografickým štýlom, nakoľko i ona sama v minulosti navštevovala katolícku školu v Sacramente. Sama sa pritom nechala počuť, že žiadny zážitok zfilmu nie je prevzatý z jej skutočného života, no jeho jadro, ktoré rezonuje stým čo vie, je pravdivé. Aj napriek tomu, že snímka žánrovo spadá skôr pod komédie, čo režisérke mimo iné umožňuje jemne si uťahovať si z očakávaných stereotypov, istá autenticita je nepopierateľná. Greta Gerwig sa možno nebojí zhodiť scénu vtipnejšou pointou, úsmev dokáže vyvolať aj drzá čiernohumorná poznámka hlavnej hrdinky prezentovaná vtom najnevhodnejšom okamihu, ale film má ďaleko od klasickej bláznivej komédie. Humor totiž iba prirodzene vyplýva z jednotlivých situácií, ktoré v sebe často skrývajú viac múdra ako sa na prvý pohľad zdá. Len záverečná scéna má toľko nefalšovaných emócií, že by teoreticky mala zapôsobiť aj na najväčšieho cynika.
Hlavnou devízou Lady Bird je, že sa na nič nehrá a pojednáva o úplne obyčajných veciach jednej úplne obyčajnej hrdinky, ktorá si pritom svoju obyčajnosť neuvedomuje. Aj preto ide o jeden z najúprimnejších pohľadov na dospievanie, aké sa za poslednú dobu objavili vrámci americkej nezávislej tvorby. Tá v pravidelných intervaloch dokazuje, že má čo ponúknuť a niekedy aj viac ako klasická mainstreamová produkcia. Greta Gerwig, ktorá ešte v roku 2008 nakrútila spolu s Joeom Swanbergom drámu zachytávajúcu vzťah na diaľku, sa vlastného scenára chopila s chuťou a zrežírovala ho svižne, bez pátosu a bez jediného hluchého miesta. Najväčšia devíza filmu je však súčasne i jeho najväčšou slabinou a nie každý bude tento všedne pôsobiaci medajlónik jednej dospievajúcej teenagerky kvitovať bez výhrad. Tých päť oscarových nominácií a množstvo ďalších ocenení je však úplne zaslúžených.
