Sladký život Anity Ekberg

Anita Ekberg - táto plavovlasá kráska a bývalá Miss Švédsko sa svojim
oslnivým zjavom a ideálnymi telesnými proporciami zaradila medzi najväčšie
sexsymboly 50. a 60. rokov. Jej kariéra začala v USA kde sa najprv
uplatnila ako fotomodelka. Ako herečka sa presadila malými univerzálnymi
úlohami, pri ktorých filmových režisérov veľmi nezaujímala miera jej hereckého
nadania, ale pre film im ako jediná nevyhnutná podmienka stačilo, že je krásna.

Za to že jej meno neupadlo do zabudnutia vďačí Anita Ekberg tomu, že bola
v správny čas na správnom mieste aby si mohla zahrať svoju iba 45 minút trvajúcu
rolu americkej herečky Sylvie, ktorá ju preslávila v kontroverznom filme
legendárneho talianskeho režiséra Federica Felliniho :
La Dolce Vita ( Sladký život, 1960 ).

Narodila sa v Malmő vo Švédsku 29. septembra 1931 vlastným menom ako Kerstin
Anita Marianne Ekberg. Vyrastať so siedmimi bratmi a sestrami pre túto hviezdu,
nebolo žiadne dobrodružstvo. Skutočné dobrodružstvo pre Anitu však začalo potom
čo vo svojich 18. rokoch začala pracovať ako fotomodelka a onedlho vyhrala
titul Miss Švédsko 1950 , ktorý jej priniesol v roku 1953 kariéru
v USA kde vystupovala v rôznych televíznych show spolu s Bobom Hopem a popritom
účinkovala v reklame na kozmetiku značky Creme.

Pre film v USA objavil Anitu Ekberg filmový agent Howard Hughes zo
spoločnosti RKO, ktorý jej sprostredkoval prvý filmový kontakt ktorým debutovala
na filmovom plátne malou úlohou krásnej mimozemšťanky - strážkyne
v naivnej sci-fi veselohre: Abbot and Costello Go to Mars ( Abbot
a Costello letia na Mars, 1953 ). Od tohto okamihu sa začala Anita
presadzovať vo svete filmu malými univerzálnymi rolami, kde najčastejšie hrala
naivné krásky, sladké blondínky či ženu – vamp v komédiách , ale aj
v historických filmoch, čím sa charakterom svojich úloh typovo zaradila medzi
také herečky ako Rita Hayworth, Jayne Mansfield či Marilyn Monroe.

Rozsahom o niečo väčšiu úlohu si Anita zahrala v roku 1956, keď stvárnila
rolu kurtizány Helene, pohybujúcej sa vo vysokej spoločnosti, v 208 minútovom
historickom epose War and Peace ( Vojna a mier, 1956 )
,ktorý nakrútil podľa rovnomenného románu L.N. Tolstého filmový veterán King
Vidor. Film získal 3 nominácie na Oscara a pre Anitu to bola príležitosť
zahrať si po boku takých filmových hviezd ako: Audrey Hepburn, Henry Fonda a Mel
Ferrer.

Veľký zlom vo filmovej kariére Anity Ekberg nastal v r. 1959, keď sa
presťahovala do Ríma , kam prišla na pozvanie talianskeho režiséra Federica
Felliniho, ktorý cez svojho agenta hľadal herečku do svojho plánovaného
filmu La Dolce Vita ( Sladký život ), pretože v tom čase bola Anita
prítomná v Ríme na nakrúcaní svojho historického filmu: Nel segno di Roma
( Znamenie Ríma, 1959 ) ,kde stvárnila postavu Zenobie – kráľovnej mesta
Palmíra.

Film La Dolce Vita ( Sladký život, 1960 ) svojim pojatím
nakrútil Fellini ako majstrovskú meditáciu o problémoch súčasného človeka
z vyššej spoločnosti. Hrdinom je novinár Marcello Rubini ( Marcello Mastroianni
) , ktorý sa pohybuje vo vysokej spoločnosti odkiaľ čerpá námety pre svoje
články. Sám do nej čiastočne patrí, má v nej známych, priateľov, milenky. Život
o ktorom píše ho priťahuje, trochu mu imponuje, hoci neuspokojuje jeho
túžbu po vnútornej harmónii, čistote citov a autentickej tvorbe. Film nemá
ucelený príbeh, prináša mozaiku epizód a výjavov niekoľkých dní z Marcellovho
života. Sleduje jeho výstredný život, senzačné udalosti, diskusie v literárnych
salónoch... Scenár filmu s ironickým titulom vytvoril veľkolepú kompozíciu
odhaľujúcu neschopnosť medziľudskej komunikácie. Dej filmu prináša vnútornú
logiku, vyjadrenú v sérii atraktívnych i škandalizujúcich výjavov.

Anita Ekberg si v tomto filme zahrala americkú herečku Sylviu, ktorej
produkcia pripraví búrlivé uvítanie, večne za ňou sliedia fotografi ( v tomto
filme prvýkrát zaznelo pomenovanie „paparazzo“- podľa talianskeho priezviska
Paparazzo – takto sa vo filme menoval najhorlivejší zo skupiny fotografov )
a jej sprievodcom po Ríme sa stane práve novinár Marcello ( Marcello Mastroianni
). Po divokom večierku medzi Sylviou a Marcellom vznikne krátky románik, vykúpu
sa spolu vo Fontáne di Trevi a na konci tejto epizódy je Marcello sfackovaný
Sylviinim snúbencom ( Lex Barker ).

Film La Dolce Vita mal svojho času nesmierny spoločenský a divácky
ohlas. Kým v Eúrope a Amerike ho diváci prijali s nadšením a film získal Zlatú
palmu na Filmovom festivale v Cannes 1960, v domácom Taliansku bola situácia
opačná: kým u divákov, kritiky aj intelektuálov sa ešte našlo pochopenie, veľmi
tvrdo proti filmu vystúpila katolícka cirkev.

Dnes sa to už zdá nepochopiteľné, no vo vtedajších časoch režiséra Federica
Felliniho obvinili, že urobil z Ríma symbol pôžitkárstva, neresti, a zatratenia.
Film bol v Taliansku zakázaný pod hrozbou exkomunikácie z cirkvi pre tých
katolíkov, ktorí by sa naň šli podívať.

Sladký život dosiahol v Taliansku úplnú rehabilitáciu až v roku 1994,
po Felliniho smrti.

Na stretnutie s Anitou Ekberg spomínal Fellini takto: “Bola príšerne krásna.
Prvýkrát som sa v ňou stretol koncom roku 1959 v Hôtel de la Ville v centre
Ríma, kde bola ubytovaná. Nič takého som nikdy nevidel. Urobila na mňa ohromný
dojem. Ten večer som potom stretol Marcella Mastroianniho, ktorý mi povedal, že
mu pripomína vojaka Wehrmachtu, lenže v skutočnosti si nechcel pripustiť, že ani
on ešte nikdy nevidel krásu tak úžasnú, tak neobvyklú. Chcela vidieť scenár,
pýtala sa, ktoré ďalšie herečky tam budú, aká je postava, ktorú má hrať.
Spomínam si, že som jej o niekoľko dní neskôr poslal do hotelu pár stránok, kde
som jej popisoval, čo by mala robiť, a potom sme začali natáčať. Rovnako ako som
to robil s ostatnými hercami, písal som vždy zo dňa na deň, čo má hovoriť,
a potom som sa jej pýtal: Páči sa ti to? Ak nie, tak to zmeníme.“

Natáčanie najslávnejšej scény filmu La Dolce Vita vo Fontáne di Trevi trvalo
8 chladných nocí v marci 1960. Anita Ekberg pôvodom Švédka vliezla do nádrže
fontány bez najmenších problémov a stála tam dlho, nehybne, akoby vodu ani
necítila a ako by sa jej netýkala zima okolo, hoci celý filmový štáb v noci
drkotal zubami. S Marcellom Masroiannim sa naproti tomu mali veci inak. Musel sa
vyzliecť, natiahnuť si potápačskú kombinézu a zase sa obliecť. Aby tú zimu
prekonal, nechal si priniesť fľašu vodky, a keď sa potom začínalo točiť, bol
úplne opitý. Niektorí majitelia domov na námestí vyberali peniaze od zvedavcov,
ktorí sa chceli dívať z ich balkónov, okien či terás. Na konci každého záberu
ľudia aplaudovali. Bolo to divadlo v divadle.

Anita Ekberg dnes žartovne spomína na film La Dolce Vita: „To ja som
preslávila Felliniho a nie naopak. Keď bol film premietaný v New Yorku, nechal
distributor onú scénu vo Fontáne di Trevi reprodukovať na plagát vysoký ako
mrakodrap. Moje meno stálo uprostred, napísané obrovskými písmenami a dole bolo
úplne maličké meno Felliniho. Teraz sa stalo veľkým meno Felliniho, a moje je
miniatúrne. Všetci hovorili, že nemám talent, že mám len dlhé blond vlasy
a skvelé poprsie, ale Sladký život bol pre mňa ako prechádzka ružovým sadom,
bola by som ho mohla robiť so zaviazanými očami...Tá scéna je v televízii každý
tretí deň. A hlásatelia nehovoria „Felliniho Sladký život s Anitou Ekbergovou“
ale „Sladký život Anity Ekbergovej a Felliniho“, alebo celkom jednoducho „Sladký
život Anity Ekbergovej“.

Po filme La Dolce Vita, ktorý pre Anitu znamenal prielom v jej kariére sa
behom 60. rokov Anita usadila natrvalo v Ríme a zaradila sa medzi herecké
hviezdy. Jej fyzická krása bola režisérmi s obľubou využívaná ako doplnok k jej
rovnako známym filmovým partnerom ako napríklad: Frank Sinatra, Dean Martin,
Charles Bronson s ktorými si zahrala vo westerne 4 for Texas ( Štyria
pre Texas, 1963 ) a podobne. Behom desaťročia nakrútila Anita Ekberg ďalších
20 filmov, z ktorých niektoré jej role boli pamätné – napríklad ďalšia
spolupráca s režisérom Federicom Fellinim na jeho 60 minútovej ironickej
filmovej poviedke s názvom Le tentazioni del dottor Antonio ( Pokušenie
doktora Antónia ), patriacej do poviedkového filmu Boccaccio 70 ( 1962 )
, ktorého každú zo 4 poviedok natočil iný režisér. Vo Felliniho poviedke hrá
Anita samú seba – herečku Anitu Ekberg, ktorej obrovský plagát zachycujúci
ju v eroticky zvodnej polohe sa týči na bilboarde nad mestom. Za odstránenie
tohto plagátu urputne bojuje pokrytecký, úzkoprsý človiečik a moralista doktor
Antonio ( Peppino de Filippo ) , aby nakoniec v jeho chorobných
predstavách herečka vyrástla do obrovských rozmerov, zhmotnila sa, zostúpila
z plagátu a začala ho prenasledovať po rímskej štvrti EUR.

Niektoré role Anity Ekberg boli však časom zabudnuté. Behom 70. rokov hrala
stále menej, až prakticky skoro prestala filmovať, ak nepočítame jej rôzne
malé herecké úlohy.

Z tohto hľadiska sa dá považovať za jej filmový comeback úloha v ďalšom filme
Federica Felliniho : Intervista ( Interiew, 1987 ) – ide o hraný dokument
ktorý rozpráva o práve prebiehajúcom fiktívnom filmovom natáčaní, pod vedením
Federica Felliniho, ktorého ako hostia rímskych filmových štúdií Cinecittá
navštívi tím japonských novinárov a Fellini ich popri spomienkach na svoju
mladosť a filmové začiatky sprevádza na nakrúcaní. V tomto filme sa opäť po 27.
rokoch stretli pred kamerou Marcello Mastroianni a Anita Ekberg, ktorí v ňom
hrajú sami seba.

Anita Ekberg žije v Ríme a dnes ešte príležitostne vystupuje v televíznych
filmoch a seriáloch. Bola dvakrát vydatá a jej manželstvá – s hercami
Anthony Steelom v r. 1956 – 59 a s Rikom van Nutterom v r. 1963 – 75 sa
tešili bohatému záujmu médií.

V roku 1995 americký časopis Empire zaradil Anitu Ekberg do rebríčka
100 najvzrušujúcejších hviezd v histórii filmu.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook