Smrtiaca nenávisť 2 (Grudge 2)
Keď niekto zomrie v záchvate zlosti, zostane po ňom tieň, ktorý sa postupne šíri na ďalšie a ďalšie obete, až kým ich nedoženie k šialenstvu alebo samovražde… Predstavte si len tú možnosť akejsi pomsty po vašom posmrtnom živote. Takashi Shinizu, preto opäť prichádza, aby nás pokúšal už v poradí druhou (japonskou) nenávisťou...
Keď v októbri 2004 odštartovala Nenávisť, privítali fanúšikovia hororov Shimizuov strašidelný horor (známy skôr v japonskom originály Ju-On) s nadšením. Vďaka nim zarobila táto snímka takmer 190 mil. dolárov (čo posúďte sami, pri rozpočte necelých 50 miliónov!, nieje vôbec na zahodenie). Nadšené reakcie na Shimizuov hororový príbeh zasiahli divákov po celom svete tak, že netrvalo dlho a túžba po ďalšej nenávisti vyústila do pokračovania.
Tak ako v prvej nenávisti, aj teraz sa dej filmu točí okolo zavraždenej japonskej ženy a jej syna, ktorý sa rozhodli po svojej smrti znepríjemniť život každému, kto sa odváži zájsť do ich blízkosti. Tentokrát však v strede diania nie je hrdinka prvej časti Karen, ale jej sestra Audrey, ktorá sa veľkou náhodou dostane do deja, po smrti jej sestry, keď sa rozhodne prísť na záhadné zmiznutia týkajúce sa už spomínanej „japonskej vykrútenej mamky a malého chlapčeka“. Práve v „otrepanej“ dejovosti trpí pokračovanie asi najviac. Nie, že by Shinizu nejako film odflákol, ale už len to, že „cool“ postava Karen (Sarah Michelle Gellar (Nenávisť, Veľmi nebezpečné známosti), zomrie ani nie po 15 minútach šokuje azda každého.
Práve tu, pán Shinizu spravil asi najväčšiu chybu. Namiesto toho, aby dal priestor postave, ktorá ako jediná prežila masaker z jednotky, a nechal rozpracovať ďalšie motívy a vzťahy nových okolností, tak do deja filmu vstupuje Karenina sestra. Na plátne pôsobí veľmi stroho po príklade „ja nič ja muzikant“. Smrtiaca nenávisť 2 neponúka divákovi nič nové, čo by vyvodilo asociáciu s jednotkou a dopĺňalo zatiaľ nevysvetliteľné okolnosti. To, čo Shinizu vedel využiť pri japonskom origináli, ostalo v americkom „requely“ asi len v myšlienkach samotného režiséra. Zhrnuté do pár viet. To, čím sa milióny Japoncov uchvacovala na tkz. „lakačkách“ a báli sa na film vôbec čo i len pozrieť, nemá divák v súčastnej prepracovanej americkej verzii šancu pocítiť a zažiť. Základom zlého spracovania na filme je teda samotný pocit strachu, ktorý počas filmu prakticky nemáte šancu zažiť. Keď ste okúsili prvú nenávisť určite viete, že sa nemotorne chodiaca „japon-mamča“ roztečene prechádza zaujímavým chodiacim poklusom či krčením s dlhými čiernymi vlasmi a zničí takmer všetko, čo jej príde do cesty. Nič by na tom nebolo zlé, lenže namiesto toho, aby ste sa zdravo báli ( ako si to samotný hororový žáner priam vyžaduje), skôr sa pri tejto postave budete smiať ako báť. Dôkazom je hlavne priam až smiešne opakovanie scén z jednotky, keď pri každej scéne tušíte ako skončí a, u ktorého rohu na Vás vyskočí a kde sa zjaví. Tento fakt, tak výrazne ovplyvňuje pravý hororový zážitok, na čom mala nenávisť hlavne stavať. Japonský originál vyšiel na výbornú, to čo sa však postupom času stalo z americkej „prerábky“ je len ďalšou stratou možno skvelého filmu hororového žánru z dielne made in USA.
Smrtiaca nenávisť 2 je priemerný „béčkový“ horor, ktorý ničím neprekvapí a podľa mňa je po celkom slušnej jednotke, obrovským sklamaním. Shinizu vonkoncom nevyužil, to čo mal a dopustil sa výrazných chýb, ktoré tento film položili na lopatky. Po vyznení druhého pokračovania, dúfam, že po dosť „okatej“ pointe sa tretie pokračovanie už neuskutoční, čo by nenávisť navodila asi tak len samotným fanúšikom dobrého hororu. A preto ak sa chcete skutočne báť, navštívte nejakú kvalitnú videopožičovňu a zaobstarajte si originál Ju-On. O strach nebude núdza, za to vám ručím.
