Rozdávač dobrej nálady Július Satinský

18.3.2007|Jozef Rigo|

(20.8.1941 – 29.12.2002, Bratislava, Slovensko)

Bol známy komik, ktorý na všetky strany nepretržite rozdával dobrú náladu. Ako každý klaun bol kdesi vo vnútri smutný. Aj keď sa dvakrát sťahoval, prežil celý život v jednej bratislavskej ulici. Volala sa Dunajská a venoval jej dokonca celú spomienkovú knihu. Tvrdil, že pochádza zo starej poľskej šľachty a že ich rod má vo Varšave skonfiškovaný zámok. To bola pravda, ale dodával, že ich rodovým erbom je medveď s hrncom a rodové heslo znie: "Jedzte, pite, po smrti už nie je žiadne potešenie." Týmto heslom sa riadil takmer celý život. Rád jedol, rád hostil kamarátov, rád sa smial a rozosmieval iných. Rodičia mali v centre Bratislavy vyhlásenú kaviareň Grand Café. Tu sa otváralo o tretej ráno, aby teplá polievka poskytla prvú pomoc všetkým bratislavským flamendrákom. Keď komunisti kaviareň znárodnili, obliekol otec montérky a začal predávať v pivničnom krámku zemiaky.

Július Satinský sa narodil a celé detstvo prežil v Bratislave, z čoho pramení aj jeho blízky vzťah k Bratislave. Ovládal veľa jazykov. Herecké sklony sa u neho prejavovali už v mladom veku a v roku 1958 vyhral recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín. Neskôr vyštudoval pedagogiku na Strednej pedagogickej škole, profesiu učiteľa však nikdy nevykonával, keďže jeho túžbou bolo herectvo, na ktoré ho neprijali. Na Vysokej škole múzických umení vyštudoval v rokoch 1962 - 1966 dramaturgiu a ako dramaturg v rokoch 1964 - 1967 pracoval v Československej televízii v Bratislave.

Július nerád chodil do školy, ale rád chodil za školu. Predovšetkým do kina Čas, ktoré hrávalo celý deň nonstop. Už od desiatich rokov vstúpil na dosky Slovenského národného divadla, kde spieval v detskom zbore v opere Jakobín, ale vydržal na nich iba do generálnej skúšky. Potom ho vyhodili za to, že neustále šťuchal a štípal kolegyne - zboristky. Spomína, ako jeho rodičia ho pri premiére márne hľadali na javisku ďalekohľadom, ktorý si pre túto príležitosť zriadili. Keď sa otec dozvedel pravdu, naháňal ho okolo divadla a kričal: "Ja ti dám operu. Ja ti dám Jakobína!".

Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských reláciách. Účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze). Prihlásil sa na štúdium herectva, ale nevzali ho. Tak začal na Vysokej škole múzických umení študovať dramaturgiu. Keď hrozilo, že ľudová armáda dvojicu Lasica-Satinský rozdelí, prerušil štúdium a nastúpil so svojím súputníkom do Armádneho umeleckého súboru. Jeden z mnohých ich  priestupkov sa stal legendou: keď prvého apríla vyhlásili v posádke poplach, privítali v jedálni zhromaždenú armádu, pripravenú k boju, transparentom "Nech žije Apríl!". Po vojne v roku 1964 nastúpil do televízie ako dramaturg. Vtedy začala najslávnejšia éra komickej dvojice L+S.

V Tatra revue a v Divadelnom štúdiu vystupovali vo vlastných programoch, ktoré boli založené na brilantne inteligentnom humore, v tom čase na Slovensku, pravdu povediac, vskutku neobvyklom. Pestoval sa vtedy skôr akýsi "folklórny" humor typu najrôznejších ľudových rozprávačov. Lasica a Satinský sa stali sviežim vánkom, ktorý slovenský divák zachytával dovtedy len sporadicky z pražského Semaforu či jeho predchodcu Osvobozeného divadla.

V 60. a 70.rokoch sa zrodili obľúbené programy ako Soireé, Bumerang, Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom, Ktosi je za dverami a ďalšie. Humor Lasicu a Satinského, získaval čoraz viac na obľúbenosti najmä v slovenských intelektuálnych kruhoch.

Po roku 1968, v období normalizácie, naráža aj zo svojím hereckým partnerom Milanom Lasicom na množstvo prekážok a po zákaze činnosti na Slovensku pôsobia dva roky v českom divadle Večerní Brno a v rokoch 1972 - 1978 v spevohre Novej scény v Bratislave. Boli jedineční a slávni, označovaní za "slovenskú obdobu" Voskovca a Wericha. V období normalizácie začal mocipánom ich humor vadiť."Nevychádzali sme z údivu, čo všetko komunisti vymysleli, aby komici nemohli byť pred divákmi."  V roku 1972 boli čiastočne omilostení - angažoval ich operetný súbor bratislavskej Novej scény. „Lasica bol platený akoby barytonista a ja ako tenor", spomína s humorom Július.

Július Satinský bol univerzálnou a tvorivou osobnosťou a svoj talent rozvinul aj ako autor veľkého množstva scénok, dialógov, celovečerných programov, ale je tiež autorom viacerých kníh s tematikou jemu blízkych spomienok na Bratislavu, obľúbených kníh pre deti, ale aj prispievateľom do viacerých novín a časopisov. Snáď najpopulárnejší bol kabaretný program Ktosi je za dverami, v ktorom vystupoval spoločne so svojou dvojičkou Milanom Lasicom. Význam osobnosti Júliusa Satinského spočíval aj v jeho vplyve na samotného percipienta, glosovanie aktuálnych tém a poznávanie „čŕt Slovákov“ patrili k jeho celoživotnému dielu.

Jeho vyše štyridsaťročný umelecký partner Milan Lasica charakterizoval Júliusa Satinského ako renesančného človeka, oplývajúceho až neuveriteľnými znalosťami a jedinečným zmyslom pre humor, ktorý ho neopustil až do samého konca. Režisér a dramaturg Martin Porubjak sa o ňom vyjadril ako o klaunovi z rodu Jana Wericha. Bol umelcom bez akéhokoľvek preháňania zaryto československým, a to aj po rozdelení republiky. Stal sa obľúbencom mnohých českých režisérov - sám tvrdil, že to bolo typom, ktorý si v ňom pestovali. Údajne za ním chodievali a prosili ho: "Hlavne nám neschudnite, pán Satinský. My vás potrebujeme práve takéhoto!" Takmer dokonale zvládal češtinu, ktorú si nikdy nenechal dabovať, napokon jeho hlas už mal každý divák natoľko "v uchu", že by to nepochybne bolo i pomerne rušivé. Spolu s Lasicom veľmi často účinkovali v zábavných programoch Českej televízie i mnohých staníc Českého rozhlasu a Štúdia S, ktoré spolu založili v roku 1982, vystupovali v Česku so svojimi predstaveniami dá sa povedať už pravidelne. Navždy teda odišiel aj miláčik českých divákov...

S Milanom Lasicom tvorili ideálnu komickú dvojicu. Satinský je menší, tučnejší a ľudovejší – Lasica vyšší, umiernenejší a intelektuálnejší. Satinského, rovnako ako aj Lasicu (v komédii S tebou ma baví svet nehral podľa Satinského slov len preto, že by sa ho deti, ktoré tam účinkovali, báli) obsadili aj do iných filmov, ktoré sa stali obľúbenými u množstva divákov. Vo filme Nekonečná – vystupovať /1978/ hrali svojráznych obyvateľov strážneho domku pri zrušenej trati, v Srdečnom pozdrave zo zemegule /1982/ boli ufóni, ktorí previedli prieskum pozemského života – na komickú trojicu ich doplnil Jiří Menzel.

Ako komik dobrácky mohutného, takmer „pištekovského“ typu (podľa českého komika Theodora Pištěka, pozn.red.)sa Satinský predstavil v rozprávke Traja veteráni /1983/, kde v karikatúrnej nadsádzke výborne zahral orientálneho kráľa Pikolu.
Dve veľké úlohy dostal Satinský v českom filme v prvej polovice 80.rokov. Myslím, že to nepreženiem, keď poviem, že aj každé malé dieťa tak v Česku, ako aj na Slovensku vie, že Július Satinský hral jednu z hlavných postáv v populárnom rodinnom filme, ktorý bol vyhodnotený ako "československá komédia storočia" - S tebou ma baví svet. Tento film dodnes láme v českej i slovenskej televízii rekordy sledovanosti.

V komédii S tebou ma baví svet /1982, r.M.Poledňáková/ hral jedného z troch otcov, ktorí trávia dovolenku s deťmi, pričom jeho flegmatický a vo všetkom si vie dať rady-Albert v  trojici mužov dominoval. Vynikajúce výkony v ňom podávajú všetci herci, ale Július Satinský je naozaj nezabudnuteľný. Potom sa objavil i v ďalších filmoch ako sú: Utekajme, už ide /1986/, v Šulíkovom filme Orbis Pictus /1997/ a v českých filmoch Predavač humoru, či Skrotenie zlého muža /1986/. Zásadnejšiu úlohu mal ako Jožin Petránek z filmu Predavač humoru /1984, r.J.Krejčík/, manažér ľudovej zábavy z čias reálneho socializmu, ktorý sa snaží preplávať v močariskách estrádneho umenia a zachovať si vlastnú tvár. Satinský ukázal, že nie je len komikom vonkajších giest a groteskných výrazov, ale dokáže zahrať vnútorne zložitú a náročnú postavu. Sympatickou postavou bol pilot práškovacieho lietadla Štefan z filmu J.Menzla Vesničko má středisková /1985/, na konci 80.rokov sa objavil v menšej úlohe vo filme Vážení priatelia, áno /1989/, kde jeho kolega Lasica hral hlavnú úlohu. Spoločne sa potom vrátili na plátna ešte v niepríliš vydarenej crazy komédii Kanárska spojka /1993/.

Aj keď v 90.rokoch v českom filme nehrával toľko ako Lasica  je stále milo prijímaným hercom, autorom aj bavičom ľudských duší.
V posledných rokoch jeho života sa Július Satinský predstavil aj čitateľom mnohých slovenských, ale i českých médií ako vynikajúci fejtónista a glosátor všetkého, čo sa deje okolo nás. Nedalo akosi jeho povahe, aby sa nevyjadroval k tomu, čo ho škrelo, omínalo, ale mu aj robilo radosť. Vydal viacero kníh - Šľak ma ide trafiť, Mojim drahým Slovákom, Čučoriedkáreň, či pre deti Rozprávky uja Klobásu. Svoju poslednú knihu Polstoročie s Bratislavou už nedokončil.

Satinský nazýval slovom „čučoriedky“ všetky dievčatá a mladé ženy, ktoré veľmi obdivoval. "Snívam o tom, že budem mať plný byt intelektuálne založených čučoriedok, ktoré ma povznesú medzi vzdelancov."

Prvýkrát sa oženil v roku 1966. Manželka Oľga bola pôvodne baletkou v Národnom divadle, bola tiež prekladateľkou z angličtiny a španielštiny. V roku 1985 sa nešťastnou náhodou utopila v Karibskom mori. Je pochovaná na ostrove St.Thomas. Toho istého roku sa Július zoznámil s mladou lékarkou MUDr. Vierou Toldyovou-Satinskou (*1955), dcérou svojho priateľa. S ňou má dve deti Luciu a Jána.

V roku 1989 dostal titul zaslúžilý umelec. Slovenská astronomická spoločnosť po ňom pomenovala planétku 15946 Satinský objavenú 8. januára 1998 A. Galádom a A. Pravdom na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Modra-Piesky. Bol vyznamenaný Medailou Za zásluhy in memoriam (2003).

Najslávnejšie role: doktor Albert Horák /S tebou ma baví svet, 1982/, Kráľ Pikola /Traja veteráni, 1983/, Pilot Štefan /Vesničko má středisková, 1985/. Celkom vytvoril 27 filmových postáv, napísal viac ako dvadsať divadelných hier. Po dvoch rokoch boja s rakovinou sa naplnil pred Silvestrom roku 2002 titul jeho knihy "Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr."

Jeho ďalšie filmy:

Výlet po Dunaji /1962/, Sladké hry minulého leta /TV, 1969/, Smoliari /1978/, Rozprávka svätojánskej noci /1981/, Plavčík a Vratko /1981/, Buldoci a čerešne /1981/, Jožo Púčik a jeho kariéra /TV, 1983/, Môj hriešny muž /1986/, Pehavý Max a strašidlá /1987/, Škrečok v nočnej košeli /TV, 1987/, Čertove vrece /TV, 1988/, Turandot /TV, 1989/, Tajomstvo alchymistu Storitza /TV, 1991/, Safari za kuchyňou /TV, 1991/, Rumplcimprcampr /1997/, Kruté radosti /2002/.

  Foto © Wikipedia / CC2.O

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...
Highlighty z Comic-Con 2017

Highlighty z Comic-Con 2017

Jedna z najdôležitejších udalostí modernej pop kultúry, ktorá spája svet fantázie, science fiction a záhad so svetom filmu,...