Réžia:
Wladyslaw Pasikowski
Žáner:
Dráma | Thriler
Krajina
Poľsko | Rusko | Holandsko | Slovensko
Dĺžka filmu
109 min
Slovenská premiéra:
14.11.2013 (Attack Film)
Pôvodný názov:
Poklosie
Franciszek Kalina (Ireneusz Czop) sa po rokoch emigrácie vracia domov. Znepokojený správou o konflikte mladšieho brata Józefa (Maciej Stuhr) s obyvateľmi rodnej dediny zisťuje, že jeho tichá a pokojná obec ukrýva pod povrchom temné tajomstvo z vojnovej minulosti. Roky rozhádaní bratia sa pokúšajú spoločne odhaliť pravdu, ale ich pátranie len vyostrí susedský konflikt do otvorenej agresie a odhalené tajomstvo sa navždy tragicky podpíše na živote všetkých zúčastnených ... Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami. „Film Dozvuky (Pokłosie) rozpráva o význame tradície a histórie. Je príbehom o dvoch bratoch, ktorí sú v očiach otca, bratmi „dobrým“ a „zlým“. Príbeh sa odohráva na dedine, v prostredí zachovávania tradičných hodnôt a prísnej morálky. Jeden brat opúšťa rodinný dom a druhý, dom verne stráži. Prichádza však kríza, ktorá núti kriticky prehodnotiť doterajšie hodnoty. Inak posúdiť oficiálnu históriu a majetok rodiny a tiež akú rolu v tom hrá dedina, krajina, národ. Tichá a pokojná poľská dedina, kde boli bratia vychovaní a ktorá je modelovým príkladom krásy a idylickosti poľskej dediny, ukrýva pod povrchom najstrašnejšie a najtemnejšie tajomstvo – hromadnú vraždu spáchanú na židovských susedoch počas druhej svetovej vojny. A zrazu už nie je dôležité, ktorého syna považuje otec za zlého a ktorého za dobrého, ale ktorý zo synov, dokáže otca správne ohodnotiť a zároveň aj svoju rodinu, susedov, krajinu a národ a jeho históriu. Toto je tá, filmármi prehliadaná temná stránka príbehu. Jedna z mála tienistých stránok našej histórie. Film o nej rozpráva prostredníctvom obyčajných ľudí, nezávisle na politike, prostredníctvom ich elementárnej poctivosti a čestnosti, ale i podlosti a klamstva. Vždy máme možnosť výberu. Rozhodnutie je iba na nás. Toto je film o takomto rozhodnutí. Náš film nie je príbehom vraždy v Jedwabnom. Vôbec však nejde o historický film. Naopak, je to film o súčasnosti, rozprávajúci o reakciách ľudí na fakt odhalenia stôp vojenských zločinov spáchaných susedmi na susedoch. Ako sa zachovať, keď sa dozvedáme, že milý starček z druhého poschodia pred 60 rokmi raboval a vraždil, využívajúc vojnové vrenie. Čo urobiť a ako s tým žiť, keď milý starček bol našim dedkom? Je pravda, že hriechy našich predkov sú bremenom nášho svedomia a čo treba urobiť, aby sme s istotou boli bez viny. Film nie je adaptáciou kníh Tomasza Grossa. Ak má s nimi niečo spoločné, tak skôr s hysterickou reakciou poľskej spoločnosti na ich publikovanie. Na strach pred stretom s temnou históriou. Históriou, v ktorej sa medzi jej jasné stránky - zakráda najhoršia ľudská podlosť, malosť a zbabelosť.” - Władysław Pasikowski Priamou inšpiráciou vzniku filmu, ktorý sa mal pôvodne volať Kadiš (židovská modlitba za mŕtvych), bola kniha Neighbors: The Destruction of the Jewish Community in Jedwabne, Poland, kterú v roku 2000 vydal americký historik poľského pôvodu Jan Tomasz Gross. V čase vydania, vyvolalo Grossove dielo v Poľsku šok, pretože do masakry židovskej komunity v obci Jedwabne, o ktorej kniha píše, boli zapojení miestni ľudia. Podľa historikov zahynulo v Jedwabnom v roku 1941 vyše 340 Židov, ktorí boli miestnymi uzavretí v stodole a zaživa upálení. Komisia Inštitútu národnej pamäti (Instytut Pamięci Narodowej) uzavrela v roku 2001 vyšetrovanie s tým, že zločin spáchali poľskí obyvatelia Jedwabneho na podnet nemeckých nacistov. Ďalšie inšpirácie našiel režisér Pasikowski v francúzskej dokumentárnej sérii Shoah Claudea Lanzmanna či dielo poľského režiséra Pawela Lozińského. „Nechcel som nakrúcať film, ktorý by bol retrospektívou Jedwabneho. Retrospektívy sú naivné. Ten film som robil ako gój (Nežid) a Poliak, pretože len ako taký, mám právo nakrútiť takýto film o Poliakoch.“ – komentuje režisér Pasikowski. HISTORICKÁ KONZULTÁCIA scenára dr. Krzysztof Persak - Inštitút Pamäte Národa – Komisia Stíhania zločinu proti Poľskému národu (Instytut Pamięci Narodowej – Komisja Ścigania Zbrodni przeciwko Narodowi Polskiemu) „Pokłosie“ je scenárom súčasného filmu, týkajúce sa temných miest poľsko-židovskej histórie počas II svetovej vojny. (...) Hoci scenár „Pokłosia“ je veľmi dôveryhodne vsadený do historických reálií, zámer autora nie je ani v najmenšom založený na rekonštrukcii ktorejkoľvek z tých dramatických udalostí. Dej filmu sa odohráva v súčasnosti, a hlavným problémom je prítomnosť pamäte lokálneho spoločenstva o spáchanom zločine a o jeho konzekvenciách pre potomkov. (...) Zvlášť otriasajúcim, silným a zároveň – žiaľ pravdivým pradivom scenára, je otázka ostrakizmu a agresie proti tým, ktorí – vedení morálnou pohnútkou – túto nechcenú pravdu vyťahujú na svetlo. (...) Dohoda mlčania o zločinoch a ich páchateľoch bola jedným z najviac zarážajúcich znakov povojnových súdnych procesov. Lokálne spoločenstvá na miestach, kde Poliaci vraždili Židov, prejavovali neobyčajnú solidaritu s obvinenými. (...) Autor scenára veľmi pravdivo a výstižne dokázal vyjadriť situáciu. Nevraživosť s akou sa stretávajú hlavní hrdinovia, bratia Kalinovci, mohla a môže byť veľmi reálna. Týka sa to nie len prvých rokov po vojne, ale zasahuje to i súčasnosť. (...) Problém ceny, akú je treba zaplatiť za porušenie spoločenského tabu a pripomienka pravdy, ktorej sa v scenári dotkol Wladysław Pasikowski, je teda nanajvýš reálna. (...) Hoci scenár filmu „Pokłosie“ Wladysława Pasikowského, nemá zámer rekonštruovať žiadnu konkrétnu historickú epizódu, charakterizuje ho mimoriadna zhoda s historickou pravdou a vysoká psychologická pravdepodobnosť. Som presvedčený, že je to materiál na vzrušujúci, dôležitý a hodnotný film. ROZHOVOR - Maciej Stuhr (Józef Kalina) Kedy ste sa zapojili do realizácie filmu? Než som sa pripojil k štábu, čo sa stalo, ako zvyčajne takmer v poslednej chvíli, so scenárom Pokłosia som sa cítil spojený už veľa rokov. Ani nie ako herec, ale ako čitateľ. Dokonca zanietený. Keď sme nakrúcali druhú časť Gliny (Policajt) – opýtal som sa Władysława na čom pracuje a on bol taký láskavý, a dal mi prečítať ten text. Od začiatku som vedel, že držím v ruke veľmi významnú vec, že ten film musí vzniknúť. Čo vás v scenári zaujalo najviac? Dotkla sa ma nie len historická pravda, ktorú som už poznal z novín „Gazeta Wyborcza“, ale aj to, ako história vplýva na ľudí, na hrdinov, na obyvateľov tej dediny, v ktorej sa dej odohráva, a nakoniec aj na nás čitateľov, či budúcich divákov. Vždy to prebúdza hlboké emócie. Aký bol váš „kľúč“ k postave? Władysław mi povedal, že to má byť tak trochu taký miestny anjel. To je asi ten kľúč. Teda nebeský kľúč, ha ha ha! Chytil som sa tej myšlienky. Chcel som, aby to bol človek, akoby stojaci v kúte, nenápadný. Najskôr v úzadí, stojaci bokom a potom - proti všetkému a všetkým a vlastne to mu dáva silu a vieru, že postupuje správne. Ako hodnotíte svojho hrdinu? Málokedy hodnotím svojich hrdinov. Som skôr za to, aby to urobili kritici, a predovšetkým diváci. Určite nejde o jednoznačné hodnotenie, lebo postava môjho Juzka sa mení počas celého príbehu.... Čo bolo pre vás najväčšou výzvou vzhľadom na rolu? Paradoxne, najväčšou výzvou neboli morálne dilemy hrdinu, ani jeho vyrovnávanie sa s históriu. Pre mňa najväčším problémom bola vierohodnosť Macieja Stuhra v postave malého roľníka. Neviem či sa mi to podarilo, ale musel som sa veľmi snažiť. Dali ste do postavy aj niečo zo seba? Scenár bol strašne precízny, a Vladislav je hrozne puntičkársky režisér. Nie je teda veľa priestoru na improvizáciu. Ale aj tak mám pocit, že sa môžem tešiť z jeho dôvery, pretože mi umožňuje realizovať malé nuanse, ktoré navrhujem takmer v každej scéne. Tie nuansíky dodajú role taký ten individuálny „šmrnc“, ktorý je potrebný, aby postava „žila“. Ako sa rozvíjala spolupráca s režisérom Pasikowskim? Vladislav je mojim obľúbeným filmovým režisérom. Myslím, že keby ste sa opýtali väčšiny členov nášho štábu, mali by podobný názor na túto tému. Bezpečnosť a hygiena práce – ak niekto píše pravidlá, či príručku na túto tému pre filmárov, mal by popísať štýl Władysława Pasikowskiego. ROZHOVOR - Ireneusz Czop (Franciszek Kalina), Ako ste dostali rolu Františka ? To by ste sa mali radšej spýtať režiséra. Mal som to šťastie spoznať Władysława Pasikowskeho už dosť dávno. Hneď po štúdiách som hral v jeho filme „Słodko-gorzki“. Potom sme sa stretli pri plánovaní seriálu „Glina“. Pravdepodobne skúsenosti získané počas spoločnej práce boli rozhodujúce pri konečnom výbere pri obsadzovaní rolí. Ale skôr ako som dostal túto rolu, zúčastnil som sa kamerových skúšok. Bolo čítanie scenára pre vás silným zážitkom? Prvý krát to bolo čisto emocionálne. Počas nasledujúcich čítaní som sa snažil o určitý odstup a sústredil som sa na to, aby som pochopil postavy hrdinov. Postupne som začal chápať, že podobný príbeh sa môže týkať každého človeka, bez ohľadu na národnosť, vek, alebo spoločenské postavenie. Je to proste silný film o človeku. Typ výpovede, ktorá mnou otriasla a citovo rozrušila. Ako hodnotíte svojho hrdinu? Od začiatku som vedel, že scenár rovnako ako i moja rola, si vyžadujú skôr kladenie si otázok, než udeľovanie nejakých hodnotení. Musel som si najskôr overiť, či mi je môj hrdina aspoň trochu blízky mentálne a emocionálne. Či nájdem niečo čo nás spája? V prípade postáv, prežívajúcich extrémne stavy sa objavujú situácie, ktoré môžu odpudzovať, vyvolávať odpor. Je ťažké hrať takú rolu, lebo každý si rád namýšľa, že je v poriadku. Každý sa rád považuje za dobrého a správneho človeka. Domnievam sa, že až v extrémnych situáciách človek odhaľuje pravdu o sebe samom. Až vtedy vidí, čoho je schopný. A „Pokłosie“ také extrémne situácie ukazuje. Bola to zaujímavá výzva nie len na úrovni hereckej, ale aj na úrovni osobných úvah. Stručne povedané „Pokłosie“ vnímam ako príbeh o vzťahoch dvoch bratov. Aký bol váš kľúč k postave Frantiszka? Kľúčom boli ľudia, ktorých Franek stretáva. Oni ho podnecovali... Svojim chovaním vyvolávali rôzne emócie a reakcie hrdinu. „Pokłosie“ je príbehom o odvahe kladenia otázok, aj tých ťažkých a nepríjemných. Aj o ochote klásť si ich predovšetkým sebe samému. Hoci sme zvyknutí robiť rôzne úskoky a jednoduché vyhlásenia typu: „A čo ma to má čo zaujímať? Nebudem strácať čas hrabaním sa v minulosti“. Dali ste do roli aj niečo zo seba? Alebo ste sa riadili výlučne scenárom? Samozrejme som mal aj svoje nápady, ako by som sa mal zachovať a čo chcem predstaviť. Ale nakoniec v konfrontácii s dejom filmu, sa často ukázalo, že je jednoduchšie počúvať režiséra a vlastnú intuíciu, a nasledujúcu scénu hrať bez záťaže vlastných projekcií. Rozhovory s režisérom mi pomáhali čoraz hlbšie rozumieť scenáru, a zároveň i postavu Franka v celej jej zložitosti. Ku koncu som už presne vedel, na čo mám klásť dôraz a na čo nie, čo je podstatné a čo je menej podstatné. Aká bola spolupráca s Maciejom Stuhrom? Hrali sme spolu prvý krát, ale hneď sme našli spoločnú reč. Spojilo nás skoro bratské puto. Jednoducho, „akoby nás jedna mater mala“. Film „Pokłosie“ bol prezentovaný médiami, ako film, ktorý rozdelí Poliakov... Uvedomujem si, že film môže vyvolať kontroverzné názory. Avšak čím viac zanietených reakcií, tým lepšie, lebo to nás núti zamyslieť sa. Pre mňa je „Pokłosie“ univerzálny príbeh a myslím si, že je lepšie dištancovať sa od definitívnych hodnotení historických súvislostí a pozrieť sa na vec očami Franka. „Vina otca prechádza na syna...“ tento citát z „Wesela“ (Svadby), sa mi zdá výstižný. ROZHOVOR - Paweł Edelman (kameraman) Scenár „Pokłosia“ čakal na sfilmovanie dlho. Ako a kedy ste sa dostali k projektu? Ako je známe, každý úspech má veľa otcov a teda aj ja mám dojem, že už dávno sme sa rozprávali s Władysławom o množstve poľských komplexoch alebo traumách, ktoré by mohli byť hlavnou témou scenára a potom filmu. Keď som si prečítal prvú verziu „Pokłosia“, bol som si istý, že je to jeden z najlepších filmových projektov, aké som mal v rukách a veľmi som si želal byť jeho kameramanom. Na realizáciu sme však museli čakať veľa rokov a som šťastný, že aj napriek množstvu problémov, sme sa opäť stretli pri návrhoch. Akú ste mali predstavu o vizuálnej stránky filmu? Do akej miery mala dopĺňať príbeh? Chcel som rozpovedať ten príbeh čo najjednoduchšie. Sám pre seba som si hovoril, keď som rozmýšľal o Wladysławovom texte, že je ako úder päsťou – jednoduchý a účinný. Tak isto vyzerá aj inscenácia a dúfam, že aj obraz. Tiež si myslím, že obaja sme chceli, aby sa nami zobrazované udalosti odohrávali, tak povediac v idylickom obraze krajinky, preto je v tom filme veľa slnka a farieb. Je to váš ďalší spoločný film s režisérom Pasikowskim. Určite si veľmi dobre rozumiete. Ako sa vyvíja spolupráca? Spolupráca s Wladysławom bola ako obyčajne, veľkým pôžitkom. Wladysław je režisér, ktorý vníma materiál filmu do najmenších detailov a mihnutím oka sa dokáže prispôsobiť realite produkcie, čo veľmi pomáha v situácii, kedy máme k dispozícii len málo dní na výrobu. Ktorá zo scén bola pre vás najťažšia ? Scéna požiaru si vyžadovala dôkladnú prípravu, vedeli sme tiež, že bude veľmi nákladná. Snahou Wladysława bolo, nakrútiť ju počas jednej noci, bez nutnosti využitia druhej, ako sa predpokladalo v harmonograme. Bola to ťažká noc, ale všetko nám krásne vyšlo. A čo bolo pre Vás najväčšou satisfakciou? Zdrojom veľkej satisfakcie je pre mňa vždy prvá projekcia s obecenstvom, ktoré reaguje pozitívne, rozhovory s priateľmi, ktorí hodnotia film veľmi kladne a moja vlastná spokojnosť, dokonca dojatie, ktoré som zažil pri premiére „Pokłosia“ v Gdyni. WŁADYSŁAW PASIKOWSKI (režisér a scenárista) Narodil sa 14 júna 1959 v Lodži. Debutoval v roku 1991 filmom Kroll, dobrodružným príbehom o dezercii Marcina Krolla (Olaf Lubaszenko) z vojenskej jednotky, niekoľko dní pred ukážkovými manévrami. Kritici ocenili americký štýl filmu, dobré herectvo a dynamickú akciu. Na Festivale poľských hraných filmov dostal cenu za debut a Zvláštnu cenu poroty. O rok neskoršie vznikol film Psy a v roku 1994 jeho druhá časť - Posledná krv. Dobrodružno-kriminálny film nakrútený na základe poľských reálií prelomu rokov 1989 – 1990 sa stal kinohitom začiatku 90. rokov. Prvá časť priniesla Pasikowskému cenu za réžiu na FPFF v Gdańsku a čitatelia časopisu „Film“ mu udelili – Zlatú kačicu za najlepší film roku 1992. Nasledujúcim filmom, bol Sladko-horký, nakrútený v roku 1996. Dej sa odohráva medzi žiakmi jednej strednej školy. Hlavný hrdina – Mat (Rafał Mohr) po návrate do vlasti sa dozvedá, že jeden spolužiak spáchal samovraždu... Po filme režisér nakrútil dva filmy s vojnovou tematikou: Démoni vojny podľa Goyu a Operácia Samum. V roku 2001 sa v kinách mala premiéru kriminálna dráma Reich. V rokoch 2004-2008 nakrútil dva diely kriminálnej tv série Policajt s Jerzym Radziwiłowiczom a Matejom Stuhrom v hlavných úlohách. Obe série kritici ohodnotili ako „najlepší kriminálny seriál všetkých čias“ a Jerzy Radziwiłowicz dostal „Wiktora“ za najlepšiu mužskú úlohu. V roku 2007 spolupracoval s Andrzejom Wajdom na príprave scenára najslávnejšieho poľského filmu posledných rokov Katyň (r. Andrzej Wajda).
