
Až na niektoré Ritchieho výstrelky sa pokračovanie Sherlocka Holmesa s podtitulom Hra tieňov priblížilo ku knižným verziám, a to aspoň v niektorých aspektoch, ktoré mi v predošlom výtvore chýbali.

Rumový denník ani zďaleka nesplnil moje očakávania a predpoklady. Na druhej strane sa znovu potvrdilo pravidlo, že upútavky k filmom sú značne skresľujúce, čo platilo špeciálne v tomto prípade.

Krásna exotika, príroda bez zásahu človeka, úžasné scenérie, no aj kolmé steny vysoké stovky metrov a všadeprítomné nebezpečenstvo. Toto všetko (a ešte omnoho viac) je k videniu v najnovšom počine slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša.

Nevídaná dobrodružná adaptácia Tintinových dobrodružstiev z rúk tých najlepších spĺňa všetky podmienky high-endovej zábavy pre celú rodinu. Okrem toho prináša animáciu, ktorá necháva konkurenciu ďaleko za sebou.

Príjemné pozeranie pre náročnejších ponúkne krásne obrazy snímané svižnou kamerou a vzdávanie vďaky všetkému živému od prírody a všade prítomného ľudského druhu,cez vesmírne končiny až po samotného najvyššieho, ktorý nám to všetko prepožičal.

Film sa začína akýmsi prológom, kde sa dozvieme, že už za čias pôsobenia maliara Blackwooda v spomínanom dome prebývali v pivnici tejto nehnuteľnosti podivné bytosti, ktoré sa tam zdržiavajú až do súčasnosti.

Kvalitná kriminálka premiešaná so súdnou drámou a čiastočne i thrillerom ťaží z výbornej knižnej predlohy, nadmieru dobrých hercov, pevnej režisérskej ruky Brada Furmana a neustále sa rozvíjajúceho príbehu.

Príbeh pokračuje. Ale v ceste do minulosti. Po tom, čo dvojka ukázala udalosti odohrávajúce sa niekoľko mesiacov pred prvou časťou, zábery druhého prequelu sú o dosť staršieho dátumu. Presnejšie z roku 1988, kedy boli obe sestry ešte malé.

Cary Fukunaga si zvolil neľahkú cestu, či už sa na to pozrieme z hľadiska komplexnosti postáv a hĺbky diela Charlotte Brönteovej, alebo z hľadiska mnohonásobne adaptovanej literárnej predlohy do filmovej podoby.

Je zaujímavé sledovať, ako niečo voľným okom neviditeľné dokáže tak viditeľne ovplyvniť správanie ľudí. Soderberghovi sa na tento dôležitý aspekt podarilo nazrieť nie ako na mainstreamovú záležitosť, ale takmer ako dokumentárny kúsok.