Ríša hračiek (Mr. Magorium's Wonder Emporium)
Tí čo prahnú po troche magickosti a nevysvetliteľných javoch sa môžu tešiť novému prírastku do kín s príslušným názvom Kúzelné kráľovstvo pána Magoria, ktorý bol preložený do slovenčiny ako Ríša hračiek. O réžiu a scenár sa postaral Zach Helm. Ten predtým napísal scenár napríklad k zvláštnej chuťovke Horšie to už nebude (Stranger than Fiction) kde obsadil Dustina Hoffmana, ktorý si vo filme Ríša hračiek pre zmenu zahral jednu z hlavných rolí, teda samotného pána Magoria.
Molly Mahoney (Natalie Portman) je hudobne nadaná nie príliš sebavedomá manažérka v Magoriovom hračkárstve, snáď najzvláštnejšom, najfantastickejšom, najúžasnejšom hračkárstve na svete. Keď sa 243-ročný excentrik Magorium jedného dňa rozhodne odísť a hračkárstvo jej zanechať, očividne vlastným životom žijúcemu hračkárstvu sa to prestane páčiť a začne sa správať "čudne". Niet sa čo čudovať, veď jediný človek, ktorý verí v magickosť hračkárstva sa chystá zmiznúť z povrchu zemského. Molly neostáva nič iné, len sa naučiť veriť v zázraky, predtým sa však musí rozhodnúť čo si vyberie, či kariéru klavírnej virtuózky, alebo zodpovednú prácu majiteľky obchodu. Prichádza jej na pomoc strnulý úradník Henry Westont (Jason Bateman), zvaný aj Mutant a malý Eric Applebaum (Zach Mills), chlapec so zberateľskou vášňou pre klobúky a stály návštevník Magoriovho hračkárstva.
Okrem typického odkazu mnohých detských filmov z posledných rokov, ktorý vraví, že netreba prestať veriť v zázraky, film vyjadruje aj zopár ďalších, ako napríklad: viera v samého seba posúva hranice možností, alebo ak sa pozrieme ďalej ako na špičku svojho nosa zistíme, že svet ponúka viac, ako sme si mysleli a tak ďalej a tak ďalej. Jedno z pozitív tohto filmu je to, že môže zaujať ako trojročné tak aj desaťročné deti. A to možno aj preto, lebo dej nie je príliš zložitý, skôr zameraný na momenty v kúzelnom hračkárstve, kde vizuálne efekty a sprievodná orchestrálna hudba dodávajú filmu ten správny zázračný nádych. Film je samozrejme prešpikovaný špeciálnymi efektmi a máme možnosť vidieť hračky v tých najrôznejších podobách. Jedno však majú spoločné, popierajú akékoľvek fyzikálne zákony a sú ako keby živé. Dej sa odohráva len počas pár dní a delí sa na tri príbehy, všetko vyrozprávané chlapcom Ericom Applebaumom. V prvom prebehne predstavenie Magoriovho hračkárstva, v druhom sa Molly lúči s Magoriom za neustáleho a zvláštneho protestu samotného hračkárstva a posledná tretia časť príbehu je čas po smrti pána Magoria.
Ak sa na tento film pozriem z pohľadu dospeláka, vidím rozprávku so zopár nedokončenými dejovými líniami a jednou hlavnou dejovou líniou, ktorá by sa dala vyrozprávať v jednej vete. Taktiež mi pripadal mierne sentimentálny a záverom trochu urýchlený bez vysvetlenia niektorých súvislostí. Chlapec ako rozprávač tam bol ako keby vtlačený preto, aby príbeh priblížil viac detskému publiku. Na druhej strane musím uznať snahu producentov eliminovať akékoľvek násilie, ktoré sa v dnešných hračkárstvach nachádza na každom regáli. Dustin Hofmann ma prekvapil svojim šušľavým prízvukom a myslím, že to je jedna z jeho menej vydarených rolí. Je to pravdepodobne tým, že sa režisér z neho snažil spraviť čudáka ako keby z inej planéty, ktorý rozumie len hračkám, a nedal mu príliš veľa replík. Nuž a ako dieťa vidím film ako neodolateľný únik z reality do ríše farebných hračiek, na miesto, kde deti chodia najradšej a Hračkárstvo pána Magoria nie je výnimkou. Vtipné momenty sú neoddeliteľnou súčasťou a fakt, že sa protagonisti snažia riešiť problémy aj v ich vnútornom svete sa dá odpustiť, aj keď táto časť filmu je jedinou časťou, ktorá deťom až tak nesedí.
Niekoľko dní potom, ako som si pozrela film Ríša hračiek je zložité spomenúť si na mnoho detailov, čo poukazuje na prílišnú snahu filmu poštekliť ľudské zmysly, ale jeho nedostatok v podnietení celkových dojmov. Je to taký "cukrík obalený v desiatkach farebných papierikov".
