Saturno Contro
Slovenský divák má možnosť priblížiť si taliansku kultúru prostredníctvom filmu, ktorý bol natočený v roku 2006 pod názvom Saturno Contro. Aj keď má názov filmu astronomické vlastnosti, samotný film má so Saturnom veľmi málo spoločné. Taliansky režisér tureckého pôvodu Ferzan Ozpetek sa v ňom totiž snažil vykresliť pohľad hlboko do ľudských vzťahov.
Talianska melancholická harmonika úpenlivo kvíli za tým, čo bolo a čo už nemožno vrátiť. Popri lúčoch talianskeho slnka sa slová buržoáznych priateľov vymieňajú tak ľahko, že treba naozaj pozorne sledovať, aby neušiel ani ten najmenší detail. Na tých je totiž postavený dej, ktorý nie je ani tak dejom ako výbuchom pocitov. Ten je zamilovaný do tej, ale ona miluje iného, ten však miluje iného a majú spolu krásny milenecký vzťah. Do ich životov však vstúpi smrť a život jedného z homosexuálnej dvojice náhle ukončí mozgový tumor. Zvyšok skupiny priateľov, ktorí prežívajú svoje vlastné malé krízy, si začne uvedomovať, že život nie je len o láske, peniazoch, kontroverznosti, alkohole, drogách či horoskopoch, ale občas sa aj náhle končí a ajhľa, objavuje sa niečo čo ich malé krízy spojí do jednej spoločnej.
Rôznorodosť hlavných hrdinov je nepopierateľná, vekovo sa pohybujú od 25 do 50 rokov, čo pôsobí mierne nereálne, ale možno aj o tom je talianska kultúra. Ozpetek sa drží niektorých hercov a rád ich obsadzuje do ďalších a ďalších filmov,
čo môže naznačovať aj o ich kvalite. Jednou z nich je aj Serra Yilmaz, najstaršia z hŕstky vyvolených, ktorí dostali možnosť si zahrať vo filme obľúbeného talianskeho filmového producenta. Margherita Buy a Stefano Accorsi ako manželia, z ktorých jeden je neverný, čo spôsobí krízu v manželstve. Okatá Ambra Angolini ako sympatické dievča s existenčnou krízou, ktoré tvrdí, že sa zaoberá horoskopmi, z čoho je pravdepodobne odvodený aj názov filmu - Saturn v opozícií. Pierfrancesco Favino ako pozostalý druh milovaného krásavca Lorenza, ktorého si zahral model a nováčik vo svete filmu - Luca Argentero.
Je to mierne kontroverzný, no sofistikovaný film z prostredia modernej talianskej spoločnosti, ktorá sa nezaoberá maličkosťami akou je napríklad homosexualita. Divákovi by sa mohlo zdať, že film je ťažšieho kalibru a spočiatku som aj ja prežívala krízu. Nie však takú, akú prežívajú sami protagonisti, ale bolo pre mňa zložité prepracovať sa priebehom celého filmu a pochopiť fakt, prečo sa režisér pustil do tak zložitej a na prvý pohľad nie príliš ľahko spracovateľnej témy, ako je smrť blízkeho človeka a reakcie jeho okolia. Spočiatku sa totiž zdalo, že film zostane len pri tých vzťahoch, zrazu však nabral úplne neočakávaný spád. Nakoniec som pripustila, že aj také filmy majú svoje miesto vo svetovej kinematografií a nechala som pocitom, ktoré vo mne vyvolal voľný priebeh. Nechcem tým povedať, že film vo mne zanechal tie najlepšie dojmy, lebo práve naopak zanechal vo mne chmáry, ktoré som musela nejaký čas zaháňať, ale musím uznať, že dojem určite zanechal. A nakoniec som aj pochopila, prečo takáto téma, veď na konci filmu sa objavilo venovanie Ozpetekovmu milencovi Flaviovi Merkelovi a aj scenáristovi Giannimu Romolimu, ktorý náhle zomrel v roku 2004. Téma filmu má presne vystihnúť smútok, ktorý vtedy Ferzan Ozpetek cítil.
Na pozeranie filmu si treba pripraviť poriadnu dávku trpezlivosti a citlivejším odporúčam prichistať si papierové vreckovky. My optimisti si radšej otvoríme fľašku talianskeho vína, zaskočíme na pizzu a pôjdeme si pozrieť nejakú odľahčenú komédiu.
