Kto je tu riaditeľ? (Direktøren for det hele)

13.3.2008|Jozef Mergeš|
Kto je tu riaditeľ?  (Direktøren for det hele)

Ravn, na pohľad vrúcne dobráčisko, sa tvári ako radový zamestnanec istej IT firmy. Jeho kolegovia ho zbožňujú, no netušia, že „sladký macko“ je v skutočnosti ich šéfom. Problémy vo firme nastanú, keď sa Ravn rozhodne firmu predať. Fiktívny riaditeľ, ktorý riadi spoločnosť z USA, zrazu musí vyjsť na svetlo sveta. Ravn nestráca hlavu a snaží sa vyriešiť ošemetnú situáciu po svojom. Najme si neúspešného herca Kristoffera, ktorého úlohou je predstaviť sa islandskému podnikateľovi Finnurovi a potom sa z rokovania o predaji firmy jednoducho vytratiť... Boj islandskej ctižiadostivosti a dánskej sentimentality. Aj týmito slovami možno charakterizovať vôbec prvú komédiu Larsa von Triera.

Je potešiteľné, že večne inovatívny von Trier dokázal prekvapiť obecenstvo i tentoraz. Žáner komédie, do ktorej sa dánsky režisér pustil najmä preto, aby si trochu oddýchol pred nakrúcaním záverečnej časti americkej trilógie (Dogville, Manderlay, Wasington), sa mu podarilo vyžmýkať do sýtosti. Nebudete sa síce chytať za brucho – to vôbec nehrozí – no slušný inteligentný humor nájdete na pozadí všetkých dejových zvratov, ktorých so sebou tento film prináša neúrekom. Popri hlavnej dejovej línii tu priestor dostáva už načrtnutá islandsko-dánska nevraživosť, ktorou von Trier voľne nadväzuje na svoj seriálový experiment Kráľovstvo, kde však Dánom musel čistiť žalúdky Švéd, nie Islanďan. Režisér je voči svojmu národu opäť raz úprimne kritický. Potvrdzuje to najmä neustále prízvukovanie dánskej sentimentality, ktorou sa oháňa horkokrvný Islanďan Finnur, ale najmä jeho diplomatický tlmočník, ktorý všetky „teplé“ slovíčka musí aj prekladať. Von Trier napokon na pľaci nenecháva „vyhrať“ nikoho. Zmýšľanie postáv naopak elegantne spája v absurdne vypointovanom závere.

Kto je tu riaditeľ?  (Direktøren for det hele, 2007)

A absurdný je veru celý film. Kristoffer sa chtiac-nechtiac dostáva do roly šéfa firmy, o ktorej nič nevie. Nevie vôbec o ničom, čo v minulosti narobil, a tak sa naňho zložité a citovo vypäté situácie valia jedna za druhou. Jeho postava, ktorú stvárnil sympatický Jens Albinus, začína po čase brať dočasnú úlohu riaditeľa, ako svoju životnú šancu. Nachádza paralely medzi sebou a fiktívnym dramatikom Gambinim, ktorý bol takisto ako náš Kristoffer, odkázaný sám na seba.
Pozornosť si zaslúži aj spôsob, akým von Trier vnútorne rozvinul samotný žáner. Komédie sú primárne určené masám. Lars von Trier tento mýtus rúca a necháva diváka na pochybách, či ide naozaj len o neškodnú malú komédiu alebo silno výpovednú fresku o pokryteckom šéfovi. Von Trier sebe vlastným spôsobom skúma hranice filmovej invencie a sám sa stáva súčasťou filmu. Niekoľkokrát vstúpi do deja v štýle Bertolda Brechta, aby film námatkovo okomentoval.
Z pohľadu deja je chvályhodné, ako dokázal von Trier vygradovať vzťah medzi Ravnom a Kristofferom. Hlavní hrdinovia sa súkromne stretávajú takmer výlučne na „neutrálnej pôde“. Raz na detských kolotočoch, inokedy v ZOO, na toaletách, v záhradkárskom centre, či na klubovom filme s nanukom v ruke. A to zďaleka nie sú jediné paradoxy tejto bravúrne uletenej komédie.

Každá postava si žije svoj vlastný príbeh, ktorý ju postretne po „šéfovom“ príchode. Jedna plače, keď sa zapne „kopírka“, druhá večne potrebuje objatie, tretia je večne deprimovaná, a ďalšia z postáv ani nevie po dánsky. Práve bohatá nádielka ľudských charakterov si žiada neustále zauzľovanie deja.
Čo sa týka technického spracovania filmu, blíži sa nonkonformným pravidlám Dogmy 95. Je tu badať snahu o čo najvyššiu mieru technicky minimalistického poňatia filmu. Kto je tu riaditeľ je napríklad úplne bez hudby, priestor dostávajú autentické zvuky okolia.
Lars von Trier používal v minulosti najmä ručnú kameru. V tomto prípade využil svoj nový počin na otestovanie kamerového systému AUTOMAVISION. Ten spočíva v tom, že kameru na statíve ovláda počítačový program, ktorý si sám vygeneruje nastavenie potrebných parametrov obrazu a zvuku. V dôsledku tejto automatizácie kamerovej techniky sme svedkami orezaných hláv, prípadne rôznych nerovnomerných záberov, kde je ohnisková vzdialenosť objektívu často oveľa dlhšia, ako by bolo za normálnych okolností potrebné. Autorovým invenčným pokusom podlieha aj strih, ktorý je často sekaný. Napriek všetkým spomínaným neduhom však nemožno tvrdiť, že filmu ublížili. Naopak, v tomto prípade ide o dvojsečnú zbraň, ktorú divák buď so záujmom prijme (faktor „inakosti“), alebo ju okamžite odsúdi (faktor „rušivosti“).

Kto je tu riaditeľ?  (Direktøren for det hele, 2007)

Elegantná hra s divákmi, vynikajúce dialógy a pozoruhodné herecké výkony dotvárajú filmový zážitok, ktorému však chýba duša – nositeľ atmosféry. Kto je tu riaditeľ je filmom vnútorne (obsahovo) veľmi rozmanitým, no navonok sterilným („kameramanom“ je počítačový program). Chybičkou krásy je aj rozdrobenosť deja, ktorá sa odvíja od ťažkopádneho, no na druhej strane úmyselne rušivého spracovania. Je len na vás, či na hru dánskeho „enfant terrible“ pristúpite, alebo nad ňou ani nebudete premýšľať. V každom prípade, ide o komédiu, akú ste zrejme ešte nikdy nevideli. Už len to stojí za pozornosť.

VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články