Prísľuby z Východu (Eastern Promises)
Každému komu je kino chlebom každodenným a komu film nie je španielskou dedinou si iste pamätá na fajnovú žánrovú zmes „skoromafiánskej“ snímky Dejiny násilia z pred dvoch rokov. Poväčšine divákov a najmä kritikov zaujala dosť na to, aby bez problémov privreli oči nad Cronenbergovou jednoduchosťou a prehnanou násilnosťou a odobrili čo sa len dalo. Davida Cronenberga tento úspech asi dosť prekvapil a tak po dvoch rokoch nám teda znovu servíruje ešte jednu tentoraz o niečo vyváženejšiu a rýdzo mafiánsku perličku Prísľuby z východu. Vlastne už po dopozeraní Dejín násilia som vycítil, že režisérovi sa nepodarilo do filmu zakomponovať všetko čo by chcel a to najmä pre veľmi prostý príbeh, ktorý nedovoľoval takmer žiadne rozvetvenie príbehu, a tak sa dalo čakať, že sa k podobnej latke čoskoro vráti a dopovie všetko čo ostalo nezodpovedané. Samozrejme „Prísľuby“ nenadväzujú na svojho predchodcu ani omylom no tentoraz približujú to čo nám v Dejinách násilia nebolo predostreté takmer vôbec , a tým je práve mafiánska rodina ako najväčší symbol všetkých mafiánskych klanov. Jej život, cena a pozadie dodržiavajúce tie najprísnejšie pravidlá hry na mocných.
Nikolaj Lužin (Viggo Mortensen) je „len“ obyčajný a poslušný osobný šofér miestneho Londýnskeho mafiánskeho bossa ruského pôvodu ,ktorý sa vždy keď treba postará i o veci trochu nepríjemnejšieho a priznajme si to i trochu podradného zmyslu. Nevadí mu násilie nevadí mu krv a neváha spraviť všetko pre to aby sa nedostal do nemilosti svojho pána. Vo chvíli keď mladá ošetrovateľka s ruskými koreňmi Anna (Naomi Wats) narazí na denník ktorý spolu s dieťaťom zostalo po smutnom porode14-ročnej ukrajinskej prostitútky, dostáva sa do jeho pozornosti a záujmu, ktorý nemožno len tak jednoducho prejaviť. Nuž ako to už v dobrých amerických snímkach býva dobrá duša sa nájde na každom rohu a tak i Anna neváha nájsť prekladateľa denníka z ruštiny do angličtiny len aby zistila pôvod mŕtveho dievčaťa, a našla rodinu jej dieťaťu. Dostáva sa tak do záujmu bossa Semjona u ktorého našla možnosť prekladu. To však ešte netuší, že sa svojou nepozornosťou a neodbytnosťou rozbehla hlavou proti múru , a každému kto si prečíta obsah denníka bude jasné, že zrážka s ním nebude až taká bezbolestná.
Ako som už naznačil v úvode, David Cronenberg na nás prichystal omnoho dospelejšiu verziu mafiánskeho prostredia, lámajúca dokonca i kvality žánrovo staršieho Krstného otca. Viem, že je odvážne stavať proti sebe dva výrazne dobovo a kultovo odlišné snímky no vzhľadom na tému sa tomuto očakávanému porovnaniu vyhnúť nedá. Na Dona Corleoneho si nenechá siahnuť nejeden divák no nedá mi podotknúť, že aj napriek svojím nepopierateľným kvalitám, trpí značnou nudnosťou a nezáživnosťou, založenou najmä na „pokojnom“ spolunažívaní a vybavovaní si účtov medzi rodinami. Tam kde práve mocný Don padá na kolená, stavajú Cronenbergove prísľuby.Režisér stavil na kratšiu zato plnohodnotnejšiu stopáž a menšie množstvo postáv a ponúkol divákovi presne to čo dokáže udržať jeho pozornosť od začiatku do konca, bez toho aby si ju od vás nasilu vyžadoval. Vyvážené ani rýchle ani pomalé tempo rozprávania sa veľmi príjemne trávy a vy máte pocit, že tomu už nič viac nechýba a to aj napriek ťažkým sústam v podobe miestami nechutného a eroticky ladeného násilia (Nikolajovo vyrovnávanie si účtov v Londýnských saunách) ,pri ktorom neraz z nechutným úškľabkom odvrátite hlavu z plátna. Režisér sa nebál použiť i trochu odvážnejšie scény nahoty a vydoloval zo snímky naozaj maximum a svojou vierohodnosťou a poctivosťou témy sa v hierarchii mafinskych „story“ vybojoval veľmi vysoko. Podaktorý môžu vo Východných prísľubach vidieť len nedotiahnutý a prvoplánový príbeh plný násilia ,ktorý už niekde podozrivo videl, no každopádne charakterovo prepracovanejší ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Každá postava má svoj zmysel a aj keď sú rozdelené na partiu zlých a tých „zlých z nutnosti“ stále má divák možnosť sympatizovať i s tými ktorý toho dobrého v živote veľa nevykonali. A práve tým si Cronenberg popri odsudzovanému násiliu získava diváka na svoju stranu .Akýmsi zabudovaním ľudskosti do charakterov postáv, posúva i celý príbeh do roviny ľudskosti, čím balancuje na hranici morálky a necháva diváka rozhodnúť či danej postave i naďalej veriť alebo nie. Režisér sa pohráva s divákom od samého začiatku .Necháva vás tušiť, že s Nikolajom nie je všetko s kostolným poriadkom a vy veríte, že jeho takmer rozporuplné činy majú omnoho väčší zmysel smerujúci k jednému nevyhnutnému správnemu záveru. Sledujeme ako sa Nikolaj svojou vynaliezavosťou, prefíkanosťou a žoldierskou pokojnosťou dostáva čoraz vyššie a vyššie a bojuje k postu najvyššiemu bez väčších problémov. Z každého políčka sála ruský temperament na aký by ste nenarazili pravdepodobne ani v samotnom Rusku.Cronenberg si dal pozorne záležať na ruskom prízvuku a prostredí (Semjonova reštaurácia) a tak všetko znie bezchybne a dokonale kontrastne s Londýnskym okolím.
Vydarený scenár veľa priestoru na vzťahy pochopiteľne neponúka no Davidovi sa podarilo do filmu i napriek tomu prepašovať príjemné iskrenie medzi Nikolajom a Annou, ktoré síce nedôjde naplneniu , ale aspoň poctivo odľahčuje drsnú mafiánsku atmosféru. Samotné rozuzlenie ohľadne Nikolaja v závere filmu je možné naozaj nazvať len rádoby rozuzlením, a keď tak s odstupom času uvažujem jeho prezradenie by nedalo ani na spoiler. Tým nechcem povedať ,že by Cronenberg dostal záchvat ľahkomyselnosti a zvozil záverom čo sa len dalo. Práve naopak. Tú najtuctovejšiu pointu aká sa len v podobnom filme dá predstaviť, podal bezchybne a bez veľkých otvorených úst od prekvapenia, čím ju dokonale vykompenzoval voči všetkým originálnejším a fajnovejším „kolegyniam“. Očakávať však od nej niečo dychberúce, by bolo krajne nemúdre, pretože film stojí skôr na kompaktom dianí na plátne ,kde každá situácia a konanie má svoj zmysel i bez nej, a kde by bolo treba značnú stopáž naviac , aby jej dôsledok vlastne došiel naplneniu.
Samozrejme film s kvalitne vypracovanými charaktermi si vyžadoval i kvalitné herecké ambície a i keď z tituliek na vás nezíza žiadne zvučnejšie meno , nebolo predstaviteľa, ktorý by na plátne nenechal zo seba všetko. Vigo Mortensen čoby Nikolaj Lužin sa dokázal vžiť do svojej postavy skutočne presvedčivo o čom svedčila i jeho ochota natočiť celú scénu konfrontácie v Londýnských saunách úplne nahý , vdaka čomu si i ženské osadenstvo publika rozhodne príde na svoje,všakže...:) Mortensen svojím ulízaným vzhľadom pôsobí naozaj kvalitným mafiánskym dojmom čím si na plátne vydobil svoju jasnú dominanciu. Predstaviteľka Anny Ivanovnej Naomi Wats sa síce tvári celý film veľmi nevinne a ubijajúco , ale osobne som z toho vycítil skôr režisérsky zámer ako Naominu jednotvárnosť.Za pozornosť stojí aj dosť neznámy Armin Mueller-Stahl v úlohe ruského bossa Semjona , ktorý svojou charizmou nenašiel konkurencie. Úlohy jeho slizkého a už i trochu šialeného syna Kirila sa zhostil známy Vincent Cassel a pravdupovediac v samotných kaukazských gulagoch by ste na chladnejšie a nepríjemnejšie vyzerajúceho rusa nenatrafili...
Ako to už v poslednej dobe býva režisér vsadil na síce neznáme mená zato však dostal presne to čo očakával on i jeho divák. Prísľuby z východu tak ako asi každý film z mafiánskeho či gangsterského prostredia majú predsalen jeden nepatrný zádrhel, ktorým je práve ich krátka zapamätateľnosť v mysliach divákov. Dôvodom samozrejme nie ich nevydarenosť, ale práve žánrová nevýraznosť, ktorá spôsobí ,že i Prísľuby z východu vám budú stačiť len na jedenkrát bez čo i len pomyslenia sa k ním ešte dakedy vrátiť.
