Kritik Ameriky Woody Allen

24.10.2005|Stano Hudák|
Kritik Ameriky Woody Allen

Je nemysliteľné predstaviť si Paríž bez Eiffelovej veže, Egypt bez jeho pyramíd, New York bez Sochy slobody..., no pre svet filmu je nemysliteľný New York  bez Woodyho Allena.

Woody Allen je plachý až hanblivý, pehavý muž nižšej postavy s okuliarmi v čiernom ráme. Filmoví diváci ho poznajú ako herca, scenáristu, režiséra, svojrázneho komika a spisovateľa. Ja to neuveriteľne široký záber tvorby, prejavujúci sa i množstvom diel. Do dnešného dňa má na svojom konte, len ako režisér približne 45 filmov, a ako herec alebo scenárista oveľa viac. Pozorný divák spoľahlivo rozpozná, že filmy Woodyho Allena majú minimálne niekoľko spoločných vecí: príbeh sa skoro vždy odohráva v New Yorku, filmu kraľujú vtipné dialógy a inteligentný slovný humor, hlavným hrdinom je väčšinou spisovateľ, scenárista, alebo režisér – skrátka musí to byť intelektuál - neurotik, ktorého trápia rôzne problémy a hrá ho väčšinou sám Woody Allen.

Život Woodyho Allena  je dosť bohatý na rôzne udalosti. Narodil sa 1. decembra 1935 v newyorskom Brooklyne vlastným menom ako Allen Stewart Konigsberg ako starší z dvoch detí v rodine chudobného židovského živnostníka. V škole príliš neprospieval, namiesto toho chodil veľmi často do kina, najmä na filmy bratov Marxovcov, alebo cvičil na klarinet podľa jazzových gramofónových platní. Ešte pred maturitou na Midwood High School si Woody zarábal písaním náborových sloganov pre reklamnú firmu.

Okolo roku 1953 začal Woody Allen posielať svoje vtipy a aforizmy Walterovi Winchelovi a Earlovi Wilsonovi do newyorských novinových rubrík. To ho uspokojovalo oveľa viac než štúdium španielčiny, angličtiny a filmovej produkcie na New York University, odkiaľ bol rovnako ako zo City College behom prvého semestra vylúčený pre nedostatočný prospech.

Krátko nato Woody Allen pobýval v Hollywoode, kde vymýšľal gagy a humorné skeče pre TV show Sida Caesara, Arta Carneyho a Garryho Moorea.

Po návrate do New Yorku v roku 1956 sa Woody zaoberal filozofiou a písal texty okrem iných pre Kay Ballarda, Carola Channinga a Eda Sullivana. V roku 1958 Woody Allen uzavrel  zmluvu s umeleckými agentmi Jackom Rollinsom a Charlesom J. Joffe ( sú jeho manažérmi a producentmi dodnes ), na ktorých radu začal začiatkom 60. rokov vystupovať po nočných kluboch v Greenwich Village so svojimi komickými monológmi, v ktorých neobvykle žartoval o svojom detstve, o rozpadnutom manželstve, o Bohu, o sexe, Kafkovi a pseudointelektuáloch. Čím sa Woody cítil na pódiu istejší, tým bol ním predstavovaný malý okuliarnatý a pehavý  smoliar vierohodnejší a populárnejší.

Pre film objavil Woodyho Allena v polovici 60. rokov producent Charles K. Feldman, ktorý mu navrhol, aby svoju show prepísal do filmového scenára. Avšak prvá skúsenosť s filmovým priemyslom, akú zakúsil pri natáčaní bláznivej komédie What´s New, Pussycat? ( Čo nového, kočka?, 1965 ) , v ktorej si navyše zahral po boku slávnych hviezd ( Peter O´ Toole, Peter Sellers, Romy Schneider, Richard Burton a Ursula Andress ) psychiatra Victora Shakapopolisa, znamenala pre Woodyho sklamanie.

V roku 1969 debutoval Woody Allen ako filmový režisér autorskou kriminálnou groteskou o nešikovnom lupičovi: Take the Money and Run ( Vezmi peniaze a utekaj, 1969 ), ku ktorej napísal scenár a zahral v nej i hlavnú úlohu. Tento trojnásobný autorský podiel na filme sa uňho už stal pravidlom.

Woody Allen sa svojou tvorbou usiluje poľudštiť pretechnizovaný svet, prinavrátiť mu stratené ľudské teplo a cit, bojuje proti falošnému vytváraniu mýtov o neomylnosti človeka modernej civilizácie. Jeho filmy sú plné gagov, intelektuálneho humoru, ktorý neraz pripomenie komédie bratov Marxovcov. Woody Allen sa však na rozdiel od komikov nemej éry nehrá na naivného, či nevinného hrdinu, skôr naopak – je dospelým plnoprávnym človekom, ktorý ironicky hľadí na svoje okolie. Jeho humor je až kruto pravdivý. Nastavuje krivé zrkadlo tej vrstve Američanov, pre ktorú návšteva u psychoanalytika a nuda patria medzi vec prestíže. Allenove brilantné postrehy o živote pseudointelektuálov povedia veľa o kultúre Ameriky.

V podobnom duchu situačnej komiky natočil Allen v prvej polovici 70. rokov väčšinu svojich šibnutých komédii, v ktorých vedome čerpal z odkazov klasikov nemej grotesky a svetovej literatúry a kde zároveň stelesnil nesmelých, smiešnych, zakomplexovaných a smoliarskych hrdinov, ktorým sa život celkom vymyká z rúk a jedine túžba zaimponovať milovaným ženám im dodáva odvahu nevzdávať svoj zápas s nepriazňou osudu: ako napríklad skrachovaný americký podnikateľ Fielding Mellish ( Woody Allen ), ktorý sa zapletie do revolučného kvasu v nemenovanej stredoamerickej republike, v anarchistickej veselohre Bananas ( Banány, 1971 ), alebo newyorský majiteľ obchodu s diétnymi potravinami a amatérsky klarinetista Miles Monroe ( Woody Allen ), ktorý sa po bežnej operácii prebudí z podchladeného stavu o 200 rokov neskôr v totalitnej spoločnosti v sci-fi groteske Sleeper ( Spáč, 1973 ), kde prebudený Spáč bojuje so spoločnosťou v ktorej vládne neľudská technika. V novej spoločnosti sa zorientuje bez problémov, a s pomocou poetky Luny ( Diane Keaton ) sa mu dokonca podarí zničiť diktátora, z ktorého zostal vlastne už iba ukrývaný a ochraňovaný nos.

Film Love and Death ( Láska a smrť, 1975 ) je zasa paródiou na napoleonské vojny, v ktorej neurotický hlavný hrdina – mierumilovne zmýšľajúci, neduživý bojarsky synček Boris Grušenko ( Woody Allen ) sa ničím neprevinil, iba ak tým, že musel mať tú smolu, aby sa narodil v cárskom Rusku práve do začiatku 19. storočia – do obdobia napoleonských vojen, kde sa mladým ľuďom sľubovali plané sľuby, no očakávali sa od nich nadľudské hrdinské činy ( skvelé podobenstvo na dnešnú spoločnosť v ktorej sa od mladých za každú cenu vyžadujú nadľudské ciele: auto, byt, peniaze, skvelá kariéra... ). Z Borisa Grušenka sa stane proti jeho vôli zhodou okolností vojnový hrdina, aby nakoniec skončil tiež „zhodou okolností“ pred popravnou čatou.

Celkom výnimočne hosťoval Woody Allen iba ako herec v politickej tragikomédii režiséra Martina Ritta: The Front ( Na čiernej listine, 1976 ). Zobrazil v nej človiečika predávajúceho v čase maccarthyovských štvaníc v USA 50. rokov televízii pod svojim menom scenáre autorov, ktorí nemôžu publikovať. Nakoniec skončí tak, ako títo ľudia, pretože sa odmietne podrobiť vyšetrovaniu.

Určitý zlom v kariére Woodyho Allena nastal v druhej polovici 70. rokov, keď začal svoju sériu intímne autobiografických filmových spovedí, v ktorých dostáva komickosť nový rozmer, smiešnosť sa mieša s trpkosťou, stáva sa dojímavou a získava podtext vážnosti až tragiky. Namiesto situačných gagov a šibnutého humoru, kladie Allen stále väčší dôraz na slovný prejav svojich postáv, na filozofujúce úvahy predovšetkým manhattanskych intelektuálov, ktorých starosti sú všeľudské: každodenné drobné frustrácie, neopätovaná láska, či naopak neočakávaný milostný zážitok, osamelosť, strach z choroby a smrti, potešenie z peknej knihy alebo filmu...Žiarlia, hádajú sa, sú si neverní, majú ambície i depresie. Svoje maléry dokážu postavy i vtipne komentovať a zľahčovať a robia si srandu zo snobstva, nabubrelosti a fráz ako napríklad neurotický židovský komik Alvy Singer ( Woody Allen ), spomínajúci na svoj milostný vzťah ku rovnako citovo nevyrovnanej excentrickej speváčke ( Diane Keaton ) v ironickej komédii Annie Hall ( Annie Hallová, 1977 ), ktorá získala 4 Oscary: za najlepší film, réžiu, pôvodný scenár, a ženský herecký výkon.


Woody Allen vo filme Annie Hall (foto: www.gonemovies.com)

Ďalšou postavou je napríklad rozvedený komik Isaac „Ike“ Davis ( Woody Allen ), ktorý vo svojich citoch kolísa medzi zrelou ženou - milenkou svojho ženatého priateľa ( Diane Keaton ), a stredoškoláčkou ( Mariel Hemingway ), v lyrickej milostnej komédii Manhattan ( 1979 ). V tomto filme hľadí Allen na súčasnú americkú každodennosť cez okuliare irónie a čierneho humoru: „Nie je to Manhattan a nie je to New York, na čo útočím. Ide mi o korene zla. Nenakrútil som film, ktorý by mal vyústiť do poučky: vyčistite Central Park, ale film, ktorý hovorí: očistite svoj citový život, inak nikdy nevyčistíte Central Park.“ - povedal o svojom filme Allen.

Márnosťou a pominuteľnosťou svetskej slávy sa zasa zaoberá depresívne alegoricky ladený film: Stardust Memories ( Spomienky na Hviezdny prach, 1980 ), kde úspešný filmový režisér Sandy Bates ( Woody Allen ) pri príležitosti retrospektívnej prehliadky svojich filmov rekapituluje v luxusnom hoteli v kúpeľoch celý svoj doterajší život a kariéru.

Duchovnú spriaznenosť s niektorými európskymi režisérmi ( Ingmar Bergman, Federico Fellini ) a dramatikmi ( Henryk Ibsen, A. P. Čechov, Wiliam Shakespeare ), ktorých diela odkrývajú  najskrytejšie hlbiny a zákutia ľudských duší, nezaprel Allen najmä vo filmoch, ktoré natáča od počiatku 80. rokov s každoročnou pravidelnosťou a umeleckou vyrovnanosťou až do súčasnosti. Stále ho zaujímajú predovšetkým nadčasové témy medziľudských vzťahov a existenciálnych, morálnych a etických problémov, keď sa city s rozumom schádzajú v konfliktoch a vášňach, citlivo reflektuje s dôvtipnou nadsádzkou, s psychologizujúcim ponorom a nostalgickou nehou nepokoj modernej civilizácie: napríklad v romantickej komédii o milostných problémoch niekoľkých priateľov behom jedného víkendu uprostred letnej prírody s názvom: A Midsummer Night´s Sex Comedy ( Sexuálna komédia noci svätojánskej, 1982 ), alebo v metaforickom pseudodokumente z 30. rokov: Zelig ( 1983 ), ktorý síce vychádza z americkej reality, ale má všeobecnú morálnu platnosť. Je to vymyslená biografia človeka chameleóna, ktorý sa mení podľa toho, s kým práve prichádza do styku. V spoločnosti Číňanov je Číňan a v spoločnosti tučných okamžite priberá...Autentickosť biografie chameleóna zvýrazňuje perfektná technická realizácia jeho stretnutí s ľuďmi, ktorí vošli do histórie. Zelig ( Woody Allen ) debatuje s americkými prezidentmi, americkými spisovateľmi a podobne. Všetko je nakrútené na nerozoznanie od autentických dokumentov. Film núti divákov zamyslieť sa nad skutočným chameleónstvom.

Z ďalších filmov Woodyho Allena stoja za zmienku napr. hoci komédia o umeleckom agentovi so záľubou v bizarných klientoch Broadway Danny Rose ( Danny Rose z Broadway, 1984 ), ďalej trpká komédia o osudoch troch sestier z newyorskej umeleckej rodiny a ich manželov, rodičov, druhov i priateľov Hannah and Her Sisters ( Hana a jej sestry, 1986 ) - Oscary 1986 za najlepší pôvodný scenár, mužský herecký výkon a vedľajší ženský výkon , alebo tragikomédia o ustrašenom úradníčkovi, ktorý je svojimi spoluobčanmi prinútený pátrať v nočných uliciach po vraždiacom maniakovi: Shadows and Fog ( Tiene a hmla, 1991 ).

V roku 2004 oznámil Woody Allen že sa vzhľadom k svojmu veku ( 1. decembra 2005 oslávi už svoje 70. narodeniny ) rozhodol stiahnuť do ústrania a ďalej bude pôsobiť už len ako scenárista a režisér. Žiaľ zdá sa, že to so svojim vyhlásením myslí vážne, lebo jeho meno ako herca nenájdeme u plánovaných filmov pre roky 2005-6. jeden z jeho posledných filmov, pod ktorým je Allen už len ako scenárista a režisér: Melinda and Melinda ( Melinda a Melinda, 2004 ) však filmová kritika strhala – film má skvelý scenár aj réžiu, no herci nepôsobili príliš presvedčivo.

Skrátka bez Woodyho Allena ako herca to už nie je úplne ono, preto nám ostáva dúfať, že sa ako herec ešte objaví v niektorom svojom filme. Aj keby Woody Allen svoje rozhodnutie nezmenil, vždy sa nájde dosť divákov, ktorí dajú prednosť jeho filmom, pred filmami plnými akčných scén a komiksovych hrdinov dnešnej doby.


Neurotický Woody Allen (foto: www.absolutenow.com)

Kto je teda Woody Allen? Komik, básnik, či filozof filmového plátna?

Všetko dohromady. Kritik Ameriky, neduhov civilizácie, ľudskej hlúposti. Tak, ako to potvrdzuje Allen vlastnými slovami: „Som stručný výťah akéhokoľvek nepokoja a všetkých problémov svojej generácie, lenže ja to vyjadrujem komikou. Patrím ku generácii 30. rokov. V detstve II. Svetová vojna, v mladosti nesplnené sľuby a nádeje, okamžité nadšenie a idealizmus za Kennedyho éry a potom stále dole z kopca...Dnes pre mňa a tých ostatných, ktorí očakávali zázrak, neostáva nič iné, než a tomu trpko smiať. No smiať sa je už tiež problém pri tom, čo všetko dnes vyžadujú zubári od človeka.“

Woody Allen vydal tri zbierky poviedok a je aj autorom niekoľkých divadelných hier. Vo voľnom čase sa venuje hre na klarinete. V rokoch 1956 – 62 bol Allen ženatý so svojou spolužiačkou Harlene Rosen, v r. 1966 – 69 mal za manželku herečku Louise Lasser. Po rozchode so svojou dlhoročnou životnou družkou Diane Keaton, s ktorou vytvoril vo svojich 8 filmoch v 70. rokoch skvelú partnerskú dvojicu, našiel dočasne náhradu v herečke Mii Farrow, ktorá sa stala od začiatku 80. rokov jednou z protagonistiek ďalších Allenovych 13 filmov a matkou jeho syna Satchela. Ich búrlivý rozchod v r. 1992 sprevádzala súdna bitka o opatrovníctvo detí a navyše Farrowová obvinila Woodyho Allena zo sexuálneho zneužívania neplnoletej dcéry. Od r. 1991 je družkou a od r. 1997 manželkou Woodyho Allena  - Soon – Yi Previn, adoptívna dcéra Mii Faroovovej.

S filmovou tvorbou Woodyho Allena je spojených niekoľko zaujímavostí: za celý svoj život  Allen vyhral či bol nominovaný na 136 rôznych ocenení. Drží bezkonkurenčný rekord v počte nominácií na Oscara: - za najlepší scenár (13), za scenár a réžiu (19), za scenár, réžiu a hlavnú úlohu (20). Okrem toho pod režisérskym vedením Woodyho Allena učinkovalo 14 rôznych hercov, z ktorých každý neskoršie získal aspoň 1 Oscara, napr.: Woody Allen, Diane Keaton, Mariel Hemingway, Michael Caine, Martin Landau, Mira Sorvino, Sean Penn.. a ďalší. Ďalším často obsadzovaným hercom v Allenovych filmoch je Alan Alda ( známy zo seriálu M.A.S.H ).

Okrem toho Woody Allen v roku 1986 nakrúcal s herečkou Carrie Fisher ( známa z filmov Star Wars ) svoj film Hannah and Her Sisters ( Hana a jej sestry, 1986 ) a nato v r. 1996 mal príležitosť pracovať s herečkou Natalie Portman na nakrúcaní svojho filmu: Everyone Says I Love You  ( Každý hovorí, že Vás milujem, 1996 ), čím sa stal Woody Allen okrem George Lucasa jediným režisérom, ktorý mal možnosť pracovať s oboma herečkami.

Zdroj:  MovieMania, IMDB

Súvisiace články