Skrytý pôvab buržoázie

9.11.2008|Daniel Kováčik|
Skrytý pôvab buržoázie

Tento mesiac máte možnosť v rámci Projektu 100 vo vybraných filmových kluboch vidieť aj neobyčajne zábavný Skrytý pôvab buržoázie (Le Charme discret de la bourgeoisie) Luisa Buňuela – film, ktorý ani po tridsiatich rokoch od prvého uvedenia (1972) nestratil ostrie surrealistickej satiry na uhladené spôsoby zanikajúcej šľachty.  

Absurdné! Bizarné! Nelogicky surreálne... Tieto slová nevdojak napadnú diváka pri sledovaní Buňuelovho Skrytého pôvabu buržoázie, sviežeho dielka vo svojej  podstate parodujúceho surrealizmus i populárnu freudovskú psychoanalýzu sna. Bezuzdnú imaginatívnosť podobnú práve snu a hýriacu tými najnečakanejšími farbami pritom Buňuel „tvrdí“ rytmom a tempom od začiatku až do konca a ohromenému divákovi nezostáva iné, len prijať hru a s napätým úžasom čakať, čím ho film prekvapí v nasledujúcej minúte. Režisér so spoluscenáristom Jeanom-Pierrom Carrierom (neskorší parťák Miloša Formana) prekypujú nápadmi a ich spolupráca, založená na pevnej metóde „na hrane noža“, privádza na scénu nekonečný sled bizarných, extravagantných a prehnaných situácií, ktoré spokojne rezignujú na akúkoľvek logickú nadväznosť. Nijakú totiž nepotrebujú! Táto sloboda dovolila tvorcom miestami provokatívne ironický, miestami groteskný experiment so sugestívnou ne-predvídateľnosťou filmového média. A je to inak čistokrvná zábava!

Veď čo iné môže vzbudzovať biskup dôrazne sa domáhajúci práva pracovať ako záhradník (žeby sarkastická parafráza na moderné odbory?), seriózne sa tváriaci manželský pár, ktorý pred svojimi hosťami ujde z domu, pretože práve dostali chuť na sex (a vzápätí sa vracajú so slamou vo vlasoch a nekonečne uhladenými spôsobmi), či veľvyslanec fiktívnej republiky Miranda, ukrývajúci vo svojej kancelárii vrece kokaínu a strieľajúci z okna po údajnej hippie-teroristke? Fantasmagorická bizarná púť dvoch manželských dvojíc Sénéchalovcov a Thévenotovcov, mladej pôžitkárky, biskupa-záhradníka a veľvyslanca, ktorý na všetky kritické výčitky odpovedá, že skutočnosť je presne opačná, vedie našich hrdinov z jednej nevydarenej luxusnej večere na druhú. Napokon príbeh vrcholí až do bodu, kde sotva rozoznáme sen od skutočnosti. Medzitým sa však ešte nemotorne zamotá do siete absurdných situácií a dejových stretov, v ktorých medzi uzavretú spoločnosť bez akéhokoľvek zdôvodnenia vtrhne regiment vojakov (jeden z nich trvá na tom, že musí všetkým vyrozprávať svoj sen z minulej noci) paradoxne práve v tej najnevhodnejšej chvíli, keď sa začína bombardovanie a spoločnosť pozvaná na večeru u kapitána náhle zisťuje že sa nachádza na javisku!

Skrytý pôvab buržoázie (Le Charme discret de la bourgeoisie, 1972)

Tvorivý brainstorming Buňuel s Carrierom spečatili svojou slávnou metódou „na hrane noža“, čo v preklade znamená, že obaja prichádzali s tými najneuveriteľnejšími víziami a najnepredvídateľnejšími zvratmi a keď sa jednému z nich zdalo, že ten druhý zašiel priďaleko, uzemnil ho vetou ako: „To už by rovno mohli po ulici pochodovať slony!“ (John Cleese a spol. by taký nápad asi len tak hneď nezavrhli). Jeden druhému hrali vždy rolu kritika, pokúšajúceho sa „objektívne“ prefiltrovať zmysluplné (aj keď zvláštnym spôsobom) od scestného. Výsledkom je až nečakaná súdržnosť a celistvosť výpovede, ktorá v jednej interpretačnej rovine môže dokonca pokojne fungovať ako parabola, metaforické podobenstvo o súdobej spoločnosti a zanikajúcich aristokratických manieroch vrstvy. V ostrom svetle moderných názorov sa nevyhnutne vyníma komicky. Práve o tento komický dojem sa ale režisér nesnaží príliš okato, explicitne a otvorene, ako to robili napríklad Monthy Python. Absurdná čiernohumorná poetika pripomínajúca britských potmehúdov je tu o čosi menej "burleskná" a bujaro uletená ako ich Lietajúci cirkus. Humorné "očividnosti" nijako nekomentuje, radšej necháva diváka, aby si ich všimol sám. V zápletke sa potom drží pomerne triezveho, takmer „realistického“ scenára, občas sa dokonca zdá, akoby len v symbolických narážkach ironicky glosoval súčasnú spoločnosť. Tak či onak, Skrytý pôvab... dokazuje, že forma komédie filmovému surrealizmu svedčí najlepšie. Dávka poriadne nadsadeného, no pritom nenúteného humoru v hutných dialógoch zabezpečuje neustávajúce tempo, rútiace sa ako vodopád. Smiešnosť postáv samozrejme vyplýva z toho, že sami smiešnymi vôbec byť nechcú!

Herectvo hlavných aktérov nie je až natoľko štylizované a umelé, no režisér verný svojmu pohŕdaniu psychologizmom veľmi pod ich povrch nepreniká. Postavy sú tu len karikatúry, tvorca sa s nimi pohráva ako mačka s myšou, neprehliadnuteľný (aj keď nepriehľadný!) je spôsob, akým karikuje typické meštiacke charaktery z vyššej spoločnosti. Ak sa náhodou na chvíľu zdá, že už-už niektorú z postavičiek „rozpsychologizuje“ nejakým konfliktom či rozpracovaním motívov, hneď sa tento mätúci zámer ukáže ako falošná stopa, a opäť sa stane niečo načisto bezprecedentné.

Skrytý pôvab buržoázie (Le Charme discret de la bourgeoisie, 1972)

Paradox a ostrý kontrast sú najvýraznejšími Buňuelovými výrazovými prostriedkami. Obraz kňaza dávajúceho rozhrešenie vrahovi svojich rodičov (a je to kto iný ako –záhradník!) je neskonale ironickým paradoxom, citujúcim filmové klišé (konkrétne detektívky) i modernú morálku. Biskup musí dohrať svoju rolu odpúšťajúceho a žehnajúceho služobníka božieho, no len čo sa umierajúci vyspovedá, už aj sa chopí vedľa čakajúcej brokovnice...!

Iskrivý prúd zvratov, odvíjajúcich sa ako snová slučka, je vo filme opakovane predeľovaný otvoreným nekomentovaným obrazom spoločnosti, vykračujúcej si pešo po poľnej ceste, nevedno kam. Zdá sa, akoby to bol metaforický obraz, pretože také je aj smerovanie celého filmu - ale na účinku mu to neuberá, skôr naopak. Otvorený koniec sa potom javí už len ako nutné odkráčanie postáv mimo záber. Nevedno kam.

Najväčšou prednosťou snímky je jej viacrozmernosť. Vykladači v ňom už stihli objaviť všeličo, od... až po.... Bežného diváka ale aj bez znalosti kontextu ani po troch desaťročiach neprestáva vzrušovať hra významov, ktorá svojou dôslednou snovou poetikou povýšila absurdnú logiku na umelecký výrazový prostriedok.

VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © 20th Century Fox

Odporúčané články

Judy Garland - zlaté dieťa MGM

Judy Garland - zlaté dieťa MGM

(10.6.1922, Grand Rapids, Minnesota, USA – 22.6.1969, Londýn, Anglicko) Judy Garlandová prežila osud typický pre "zlaté dieťa" Hollywoodu....