2 dni v Paríži (2 days in Paris)

27.11.2008|Daniel Kováčik|
2 dni v Paríži (2 days in Paris)

Jack (Adam Goldberg) je bytový architekt z New Yorku, trpiaci všemožnými civilizačnými neduhmi od alergií až po traumatické spomienky na mŕtve zajačiky
z detstva. Marion (Julie Delpy) je Francúzka žijúca v New Yorku; živí sa ako fotografka, hoci trpí poruchou zraku, kvôli ktorej nosí otrasné okuliare. Marion a Jack sú pár...

Ich vzťah ale proste uviazol na plytčine rutiny a stereotypu. Dvojica sa preto vydáva na cestu po Európe v snahe zachrániť ho a pokúsiť sa obnoviť zašlé čaro romantiky. Ale príliš sa im to nedarí. Na posledné dva dni pred odletom naspäť do Ameriky zakotvia u Marioniných trochu bláznivých rodičov v Paríži. Údajné mesto milencov sa ale ukazuje v celkom neromantickom svetle. Na scéne sa vynárajú bývalí Marionini milenci, komunita dekadentných výtvarníkov a nesmierne uvravení parížski taxikári. Sled náhodných stretnutí a bizarných situácií privedie pár k poznaniu, že na to, aby sa mohli stretnúť posilnení o schopnosť akceptovať toho druhého takého, aký je, musia sa najprv rozdeliť a sami blúdiť ulicami parížskeho babylonu citov... A tak sa postupne rozmotávajú peripetie vzájomného otvárania a hľadania cesty k sebe. Vzťah na plytčine zažíva svoje prílivy i odlivy…

Jacka a Marion nachádzame v spacom vozni na ceste z Benátok. Výprava za obnovou vyblednutých citov sa síce neskončila totálnym fiaskom, nič objavné však nepriniesla (tak ako ani film samotný, ale to nič). Obaja zaspali unavení dlhou cestou. V Paríži vystupujú na preplnenej stanici, bojujú o taxík a sú ešte stále - unavení. Príliš sa nehádajú. Skôr vyniká ich presne vypointovaná zohratosť, s akou zvládajú drobné stresujúce situácie. Vidno, že sú spolu dlho. Príliš dlho.
Úvodnými obrazmi sa nesie vnútorný komentár Marion (čo naznačuje, že príbeh je rozprávaný jej očami - napokon, hlavná aktérka je zároveň jeho scenáristkou i režisérkou v jednej osobe). Strohým konštatovaním "Toto sme my" vpadneme priamo do deja. Marionin voice-over sa počas 2 dní ešte niekoľkokrát pripomenie, aby v závere predniesol priam filozofický manifest "úspešného" vzťahu. Ale nepredbiehajme.

Julia Delpy napísla a zrežírovala svoj štvrtý režijný počin v duchu komorných psychologických konverzačiek o nevyčerpateľnej látke partnerských vzťahov. Očividne si veľa požičala z dvojice voľne nadväzujúcich snímkov Richarda Linklatera Pred svitaním (1995) a Pred súmrakom (2004), ktorý sa taktiež odohráva počas jedného dňa v Paríži. V oboch aj sama účinkovala po boku Ethana Hawka. Spolu dotvárali improvizované dialógy dvoch náhodných milencov, ktorých cesty sa po rokoch (ktoré korešpondujú s dobou medzi uvedením filmov!) náhodne opäť stretli, aby zistili, že možno boli jeden pre druhého tou naozajstnou láskou. Improvizovanosť priam modelového rozhovoru s existenciálnou atmosférou, aký snáď niekedy vo svojom živote viedol každý, snímke dodala neobyčajnú životnosť a sviežu autenticitu.

To sa podarilo aj Deplhy, dokonca s ešte surovším štýlom. Na rozdiel od 2 dní... je však Pred súmrakom skutočne koncepčným filmom-rozhovorom, ktorý sa tejto schémy a zámeru drží naozaj dôsledne; precíznou štúdiou o milostnom vzťahu a tiež vzorovo romantickou meditáciou o nenaplnenom cite. Je to takisto film skutočne komorný, Linklater vedľajšie postavy obmedzil na minimum, v podstate vyabstrahoval len čistú surovinu rozhovoru, ktorý je jeho jedinou témou a funguje ako hra a zároveň dobre známy sociálny rituál medzi mužom a ženou. 2 dni... sa akosi väčšmi rozrastajú do šírky, čo im ale môže len uškodiť. Intímny a s úprimnosťou vyrozprávaný príbeh sa rozbíja a miestami stráca v zmesi rodinnej frašky a milostných eskapád bez jasného vzťahu k hlavnej línii. Ktorá navyše sama nie je celkom presne definovaná…

2 dni v Paríži  (2 days in Paris, 2007)

Jadrom príbehu je... nuž, na prvý pohľad nevedno presne čo. Pravdepodobne Jackova žiarlivostná neistota z Marioniných drobných klamstiev, ale istí si nie sme ani my, pretože Delpy buduje svoj  príbeh bez štruktúry a hierarchie motívov. V podstate tiež minimalisticky redukuje rozprávanie na priamočiaru líniu voyearského sledovania konverzácie, rovnako ako Linklater, akurát s vedlajšími súvislosťami a aktérmi, ktorí uňho zostali len obsahom rozhovoru, prebiehajúceho takmer v reálnom čase. Niektoré motívy či postavy sa tak potom zdajú nadbytočné a vykonštruované (pedofil - další z radu Marioniných bývalých a celá scéna s ním v reštaurácii), len aby zvýraznili "teóriu malého sveta  vzťahujúcu sa výhradne na jej sexuálny život" a spomínanú žiarlivostnú schému. Aj tá napokon pôsobí pomerne bezdôvodne – ale tentokrát je to zámer, Jackova žiarlivosť vyznieva totiž skôr len ako zástupný motív a príznak celkovej životnej vyprahnutosti.

Časové obmedzenie rozprávania do dvoch dní, počas ktorých sa zaznamená “všetko” (aj to nepodstatné), dej, zložený akoby z panoptikálnych fragmentov drobných situácií, to všetko posilňuje dojem neštruktúrovanosti. Režisérka zdanivo nechala "typický" príbeh vyrozprávať sa sám, bez toho, aby doň akokoľvek zasahovala (no v skutočnosti fabuluje jedna radosť). Za tie dva dni sa toho udeje veľa, ibaže výpovedná funkcia udalostí je otázna (azda s výnimkou Marioninej zúfalej návštevy milenca). Čo má znamenať ten anarchoterorista v McDonalde? A Marionina sestra pracujúca v blázinci? A jej matka, priznávajúca sa s celkom spokojným úsmevom, že sa vyspala s Jimom Morisonom? Plno vytŕčajúcich detailov, takmer nič z toho ale dej zásadne neposúva. Scénosled negraduje ku kritickému vyvcholeniu - tak ako tomu bolo v Pred súmrakom, kde zdrojom napätia je fakt, že Jesse musí stihnút lietadlo, napokon ho však úmyselne zmešká – a my v to akoby po celý čas tajne dúfame. Film je inak zručne vyabstrahovaným obrazom vzťahu dvoch ľudí X a Y, dosť starých na založenie rodiny; postavám úmyselne chýba individualita a "vlastný" príbeh. Je tu len takpovediac starý známy príbeh, ku ktorému je ťažké sotvačo nové dodať. Každý deň sa opakuje znova a znova v stovkách vzťahov ako je ten Jacka a Marion; všetci sa v nich tak trochu môžeme spoznať.  Ale to je dobre.

Pretože Delpy tento ne-príbeh podáva s odvážnou, nenablýskanou vecnosťou a hodnovernosťou. “2 dni…”  sú založené predovšetkým na svižných a civilne vtipných dialógoch, rinúcich sa z úst v razantnom tempe. Príznačný je najmä spôsob ich snímania. Subjektívna ručná kamera je zámerne nestabilná, čím akoby tématizovala motív erozívneho vzťahu. Delpy sa vzdala jázd kamery a plynulých strihových prechodov a radšej podáva scénu neprerušene v jednom kuse, rýchlo striedajúc pohľady prudkými šmykmi či stieračkami, aby udržala v zábere nervózne sa preskupujúce postavy, ktoré sa nachádzajú tak blízko nej, ako je to len fyzicky možné. Tým nahrádza klasické “rozhovorové” strihy, typické striedanie celkov z profilu s detailami na hovoriaceho “cez plece”. Namiesto toho sleduje postavy v tesnom závese a trhavo, v až mätúcom staccate prechádza z jednej na druhú a zasa späť. Divák tak nie je odťažitým pozorovateľom konverzácie, ale jej aktívnym vnútorným účastníkom. Choreografia mizanscény navodzuje dojem, akoby sme boli nútení sústavne točiť hlavou v smere hovoriaceho. Objektív neposkytuje žiaden odstup, ustavične sme nalepení na tvárach aktérov. Niekedy táto nemožnosť uceleného pohľad spôsobuje až neprehľadnosť a chaotickosť scény, najmä ak sa v konverzácii striedajú dva jazyky a prebieha medzi viacerými protagonistami.

2 dni v Paríži  (2 days in Paris, 2007)

Štýl je to v podstate veľmi úsporný, drží sa jednej zvolenej metódy a esteticky rezignuje na efekty či poplatnosť príjemne plynulému a hladkému vnímaniu. Inšpirácia Linklaterom je zjavná, Delpy však ešte pritvrdila. Dovolil jej to iný uhol pohľadu - už tu nie sú dávni milenci uprostred výnimočného (a uzavretého) okamihu svojho života, balansujúci na hrane zakázaných citov, ani potenciálna a v podtexte ustavične prítomná love-story (ktorú v Pred súmrakom provokuje otvorený koniec); tentokrát tu máme dvojicu zápasiacu s nudnou každodennosťou. Kým v Pred súmrakom pevná slow-motion kamera diktovala pomalé tempo prechádzok úzkymi uličkami a romantickými zákutiami Paríža, tu máme ustavične pocit až nervnej vypätosti a nepokoja.

“2 dni…” nie sú lepším filmom ako jeho predobraz, no minimálne sú jeho dôstojným nástupcom. Hoci záver vyznieva možno až dojemne zmierlivo, dajú sa v ňom vytučiť aj skeptické podtóny triezveho životného realizmu:  “Sme spolu dva roky. Na dnešné pomery výkon.” Áno, znie to uveriteľne: "A po dvoch rokoch totálnej prázdnoty a samoty opäť hľadať a nájsť novú lásku. A prisahať, že tentokrát je to tá jediná a pravá. Ale aj táto odíde tak ako tá pred ňou. A tak stále dokola..." Ľudia spolu nezostávajú z akejsi veľkej, bytostnej zamilovanosti, ktorej nedosiahnuteľnosť je priam  komická. Nakoniec sú prosto už len príliš unavení z nezmyslenosti prázdneho sexu i z hľadania bájneho ideálu, ktorý neexistuje a nutene sa zmierujú s všednosťou života ako s konečným stavom.

VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © Samuel Goldwyn Films

Odporúčané články

Temný rytier (The Dark Knight)

Temný rytier (The Dark Knight)

Už samotný názov – Temný rytier – dokonale vystihuje atmosféru vo filme a celý príbeh. Nečudo, veď najnovší príbeh...
21 gramov (21 grams)

21 gramov (21 grams)

21 gramov je hmotnosť, ktorú telo stráca v okamihu smrti. Je 21 gramov hmotnosť duše? Váži 21 gramov smrť? Strhujúca dráma o všedných...
Ready Player One: Hra sa začína

Ready Player One: Hra sa začína

Iba nedávno sa dostal do našich kín nový film od Stevena Spielberga, The Post: Aféra v Pentagone a netrvalo dlho a na veľkých plátnach si ho...