Jiří Hrzán - „Aj so zajakavosťou sa dá hrať“

8.10.2009|Jozef Rigo|
Jiří Hrzán - „Aj so zajakavosťou sa dá hrať“ (30.03.1939, Tábor, Protektorát Čechy a Morava - 24.09.1980, Praha, Československo)

Nie je náhodné, že mnohí z komikov boli zároveň aj dobrými športovcami. Športovať znamená dokonale ovládať svoje telo, aktívny fyzický pohyb ho robí ohybným a pružným, herec-atlét s ním potom môže pracovať oveľa lepšie ako herec neohrabaný (čo ale nie je synonymom pre tučný – J. Werich či J. Libíček). Hneď dvaja zo slávnych českých komikov boli športovci: Vlasta Burian bol nielen vyborným futbalovým brankárom, ale každodenne posiloval, hral tenis, jazdil na bicykli a Jára Kohout zase pred vojnou ako futbalový útočník nechýbal v žiadnom výbere divadelnej jedenástky.

Takým podobným bol aj Jiří Hrzán. Robil ľahkú atletiku, behy na stredné trate a jeho osobný rekord na 800 metrov bol 1.58.0 – v dobe, kedy sa hodnota československého rekordu v zodpovedajúcej kategórii pohybovala nad hranicou 1.56.0. Okrem toho hral aj hokej, hádzanú, volejbal a hlavne futbal. Nastupoval pravidelne za futbalový klub Amfora, ktorý tvorili herci, speváci a baviči. Len nebol ako Jára Kohout útočníkom, ale záložníkom.

Hrzánova cesta k divadlu bola veľmi zložitá a je dôkazom toho, že herecký talent, teda schopnosť prevteľovať sa a zhmotňovať fiktívne dramatické postavy, vyviera z hlbín ľudskej duše a derie sa na povrch aj cez najrôznejšie prekážky vonkajšieho a z hľadiska profesie technického rázu.

Narodil sa v zahradníckej rodine v starobylom husitskom meste Tábor. Bola to doba najsmutnejšieho času československého národa. V českých krajinách zavládla nacistická moc, ktorá trvala šesť rokov. Otec Jiřího bol odborníkom pre zakladanie nových záhrad, traduje sa, že navrhoval záhradu v Sezimovom Ústí pre pána prezidenta E. Beneša, ale nie ako jeho osobný zahradník. Jiří sa už v ranom veku venoval rôznym kolektívnym športom, hokeju a futbalu, tiež ľahkej atletike. Matka Mária sa vzorne starala o celú početnú rodinu, štyri deti - Jaroslava, Helenu, Kvetu a najmladšieho Jirku, ktorý túžil byť kominárom. Už ako dieťa rád zliezaval výšky.

Krátko po vojne sa začalo rodine Hrzánovcov v zahradníctve dariť. Přišiel rok 1948, ich živnosť bola znárodnená komunistami. Matka Mária išla pracovať do vojenských skladov. Malý Jiří už v škole prejavoval sklony k herectvu. Jeho komediálne scénky, kde napodobňoval svojich učiteľov, dokázali rozosmiať celú triedu. Bola to určitá predzvesť jeho komediálneho talentu. Po maturite sa prihlásil na DAMU, ale neuspel. Potom, podal prihlášku na námornú školu v poľskom Štetíne a bol prijatý. Ale rozhodol sa inak, pre herectvo. Jeho cesta k hraniu začala v Divadle mladých v Tábore, tu prvýkrát vstúpil na dosky, ktoré znamenajú svet. Tu si ho všimol známy E. F. Burian a pozval ho do nového divadelného Štúdia v Prahe. Úspešne zložil prijímacie skúšky a bol prijatý. Dobrým kamarátom a kolegom sa mu stal herec Jiří Zahajský. Tu sa tiež prvýkrát stretol s hercom Vladimírom Menšíkom.

Jiří Hrzán, syn niekdajšieho záhradníka prezidenta Beneša, totiž v mladosti nevedel vysloviť „ř“ a naviac mal veľké problémy s tým, ako vysloviť celú vetu bez toho, aby sa nezajakával.

Jiří Hrzán a Iva Janžurová vo filme Drahé tety a já (1974)

V septembri roku 1962 nastúpil na vojenskú službu do Armádneho umeleckého súboru, kde hral s celou radou svojich kolegov z divadla, napríklad Jiřím Kodetom, Jiřím Zahajským, Grossmanom a inými. Tam sa začal ešte viac profilovať do svojej typickej polohy. Vtedy sa zoznámil s Věrou Šmídovou, ktorú si vzal za manželku v roku 1963, nasledujúceho roku sa mu narodila prvá dcéra Barbora, dnes obľúbená herečka. Po čase sa narodila aj druhá dcéra Tereza. Aj keď miloval svoju ženu, bohužiaľ tento vzťah nebol pre Jirku udržateľný. Bol neustále v pokušení krásnych žien, tak sa s manželkou rozviedol. Stačil sa za svoj život ešte aj po druhýkrát rozviesť. Vyhľadával priateľky medzi manekýnkami, herečkami a speváčkami, ktoré jeho život silno ovplyvňovali. On skutočne ženy miloval, dokázal ich kúzlom svojej osobnosti pritiahnuť. Bol nespútaným milovníkom žien a plného života. Pomerne často svoje lásky striedal. V obľube mal ženy hlavne dlhonohé a vyššie než bol on sám.

V rokoch 1965-72 bol Jaroslav Vostrý šéfom Činoherného klubu, kde Hrzán hrával, príčina zajakávania bola zrejme nervového pôvodu – keď bolo divadlo na zájazde v Londýne a Hrzán sa nemusel báť, že mu publikum nebude rozumieť, hovoril plynne.

Vedome aj podvedome sa Jiří Hrzán sústredil na mimiku a gestickú stránku svojho hereckého prejavu. Výsledok je patrný v dvoch filmoch Jiřího Krejčíka, ktoré stoja na počiatku Hrzánovej filmovej komediálnej dráhy. Najprv je to už niekoľkokrát opakovaná komédia Svadba ako remeň (1967), kde Hrzán hral ženícha, ktorý je so svojími kamarátmi v deň svadby obvinený zo znásilnenia. Ženích je len púhou figúrkou v tejto hre, ale v Hrzánovom stvárnení je to presvedčivá komická figúra.

Ďalší Krejčíkov film Penzión pre slobodných pánov (1967), ktorý vznikol na základe inscenácie toho režiséra v Činohernom klube a Hrzán hral mladého Halibuta, ktorý sa vracia v noci do svojej izby, kde má jeho priateľ Mulligan (J. Abrhám) dámsku návštevu (I. Janžurová).

Opito brbľajúci Halibut-Hrzán sa nemusí, rovnako ako v niektorých scénách Svadby ako remeň (1967), sústrediť na to, aby hovoril plynule a jasne. Prerieknutie, zamotanie vety, nedohovorenie sú práve výhodou. Hlavná je hra tela a je to doslova akrobacia, čo Hrzán predvádzal a je na hranici chaplinovskej grotesky.

Krejčík veľmi dobre odhadol Hrzánov talent a dal mu v obidvoch filmoch vhodné úlohy a priestor. Využil jeho telesné prednosti, zúžitkoval detsky naivný rys Hrzánovej osobnosti a hlavne: z rečového handicapu urobil prednosť!

V tom pokračovali aj ďalší dvaja režiséri a to Václav Vorlíček a Oldřich Lipský. Stuart Hample z filmu Pani, vy ste vdova! /1970/ má v sebe mnoho z „ženícha“ a Halibuta. Je plachý a nesmelý, uzavretý vo svojej pracovni a upierajúci svoj zrak k nebu na to, čo hovoria hviezdy. „Hviezdy neklamú, Bobo...“ hovoril Hample svojmu kamarátovi (J. Libíček) a má čo robiť, aby sa aj v takej krátkej vete nezajakával.

Vorlíček nebol na rozdiel od Krejčíka, ktorý zajakavosť zahalil do alkoholového oparu, tak ohľaduplný, hercov nedostatok celkom bez škrupúľ obňažil. Výsledok prospel.

O niečo citlivejšie pracoval s Hrzánom Oldŕich Lipský v adaptácii Labichovho Slamenného klobúka (1971), kde ho obsadil do úlohy žiarlivého Bobina, bratranca slečny Helenky, ktorý s pištoľou v ruke prenasleduje pána Ferdinanda (M. Kopecký). Hrzán v tomto filme uplatnil svoju atletickú prípravu, vo filme stále behal a pobehoval a všade sa v bláznivom tempe presúval z miesta na miesto.

Hrzán sa potom objavil ešte v ďalších úspešných komédiách z prvej polovice 70. rokov: najprv je to Podskalského film Drahé tety a ja (1974), kde opäť hral snúbenca a opäť podozrivý z nekalostí a naviac aj spieval. A potom je to film Ako utopiť dr.Mráčka alebo koniec vodníkov v Čechách (1974, režisér V. Vorlíček), v ktorom hral menšiu úlohu vodníkovho nápadníka Thomasa.

Filmy z druhej polovice tejto dekády už patria bohužiaľ k menej vydareným aj divácky menej úspešným, na vine ale nebol rozhodne hercov výkon.

V polovici 70.rokov Jiří Hrzán hovoril: „Byť hercom Činoherného klubu pre mňa znamená úplne všetko. Neviem si predstaviť, že by som hral divadlo inde než na doskácvh tejto malej scény, kde je mi všetko blízke. Som šťastný, že patrím do tohto súboru (medzi jeho kolegami boli Jan Kačer, Petr Čepek, Jiří Kodet,..) a toto divadlo mám rád pre jeho atmosféru.“

Lenže už v priebehu 70. rokov boli z repertoáru divadla hry stiahnuté, v ktorých Hrzán vystupoval a v roku 1976 prichádza definitívny koniec. Po incidente, pri ktorom herec spadol z rímsy jedného ostravského hotela, mu nebola predĺžená zmluva a tak sa ocitol bez stáleho angažmá.

Pád, ktorým vyvrcholilo postupné Hrzánovo vytesňovanie z filmu aj divadla, nebol pádom smrteľným, ale osudový. Keď mu bola odobratá existenčná základňa aj dôverne známe prostredie, musel trpieť pocitom zmaru a beznádeje.

Jiří Hrzán, Ludmila Roubíková a Marie Motlová vo filme Homolka a tobolka (1972)

Vystupoval síce v zábavných programoch, začal sa venovať aj spevu, s Lenkou Kořínkovou skončili na Dečínskej kotve v roku 1978 druhí, ale tomu nemohlo nahradiť tvorivé, intelektuálne náročné aj priateľské ovzdušie Činoherného klubu. Športovec Jiří Hrzán sa začal uchyľovať k alkoholu. Keď raz v septembri 1980 opäť šplhal po vonkajšej strane domu (chcel navštíviť ženu, do ktorej sa zamiloval) spadol. Tentokrát to už bol pád smrteľný. Zomrel po dvoch dňoch 24. septembra 1980 vo veku 41 rokov. Bol malý vzrastom, ale veľkým hercom, bonvivánom a milovníkom plného života. Zostali dve vynikajúce vážne úlohy – v Polákovom Nebeskom jazdcovi (1968) a Renčových Hliadačoch (1970) a minimálne polovica komických.

Jeho ďalšie filmy:

Valčík pre milión (1960), Florián (1961), Život bez gitary (1962), Blúdenie (1965), Hotel pre cudzincov (1966), Prípad pre začínajúceho kata (1969), Pán Tau (TV, 1969), Šanca (1971), Homolka a tobolka /1972, r. J. Papoušek/, Traja chlapi na cestách (1973), Zbrane pre Prahu (1974), Pán Tau a rosnička (TV, 1975), Hudba kolonád (1975), Pozor, ide Jozefína! (1976), Búrlivé víno (1976), Žena za pultom (TV, 1977), Prázdniny pre psa (1980), Lucia, postrach ulice (TV, 1980), Arabela (TV, 1980), Blázni, vodníci a podvodníci /1980, r. T.Svoboda/, Buldoci a třešně /1981, r. J.Herz/, ...a zase tá Lucia (1984).

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články

Zomrel známy herec Michel Serrault

Zomrel známy herec Michel Serrault

BRATISLAVA 30. júla (WEBNOVINY) - Francúzsky herec Michel Serrault, známy z komédie Klietka bláznov (1978), zomrel po dlhej chorobe vo veku 79...