Claudia Cardinale - hviezda, ktorá nikdy nehrala samu seba

13.1.2006|Jozef Rigo|
Claudia Cardinale - hviezda, ktorá nikdy nehrala samu seba

/nar. 15.4.1939, Tunis, Tunisko/

Jediný človek, ktorý  citlivo vystihol kúzlo jej príťažlivosti, keď k herectvu mala ďaleko bol spisovateľ Alberto Moravia a vyjadril sa o nej takto:

„Hlava patrí sotva päťnástročnému dievčaťu a telo dvadsaťročnej i staršej žene. Hlava a telo vyjadruje celkom rozdielne veci: hlava bojácnosť, naivnosť, neistotu, nezrelosť, neskúsenosť, rozpustilosť; telo vznešenosť, kľud, zrelosť a túžbu po priamom, spontánnom živote bez intelektuálnych alebo morálnych problémov.“

Spolu s Ginou Lollobrigidou a Sophiou Lorenovou v 60.rokoch tvorila najžiarivejšiu trojhviezdu talianskeho filmového neba.

Nedávno oslávila 66 narodeniny, na ktoré rozhodne nevyzerá, ale na rozdiel od mnoho iných herečiek vek nejak neskrýva. "Ani nemôžem. Začala som filmovať v roku 1958. Každý to pozná a vie si vek spočítať," usmieva sa.
"Príroda sa ku mne zachovala veľkoryso. Už keď mi bolo osemnásť, vypadala som o tri roky mladšia a zrejme to pokračovalo. Rozdiel sa stále zvyšoval v môj prospech," dodala.

Keď ju niekto stretne s jej 25 ročnou dcérou Claudiou,  sú ako sestry. Mohla by ale byť už prababičkou. Aj jej vnučka Lucilla už má 25 rokov, dcéra jej prvého potomka, syna Patricka.
Po viac než 45 rokoch pred kamerami a 150 nakrútených filmoch sa Claudia Cardinaleová nepovažuje za typickú star. A to ju obdivovali zástupy slávnych. Spisovateľ Alberto Moravia o nej napísal knihu a netajil sa tým, že je pre ňu stelesnením bohyne lásky.


Mladučká Claudia Cardinale

Režisér Lucchino Visconti ju považoval za najúchvatnejšiu herečku na svete, jeho kolega Frederico Fellini za kúzelnicu. Novinári ju dávali za príklad miernosti a vyrovnanosti. Každých dvadsať rokov nový začiatok.

Pochádza zo starej sicílskej rodiny, ktorá sa vysťahovala do Tunisu – tam sa narodila a študovala vo francúzskych školách, vyrastala do krásy a do krajiny svojich predkov sa vrátila až ako víťazka súťaže o najkrajšiu Talianku v Tunise. Malá Claudia Joséphine Rose Cardinale, ako sa volala plným menom, ako malá vraj bola neznesiteľná a mala byť pôvodne chlapcom. Zrejme preto to krstné meno, ktoré vo francúzštine znie pre obe pohlavia rovnako.

"Moje skutočné krstné meno nie je Claudia ale po francúzsky Claude," priznáva. Britský herec David Niven kedysi tvrdil, že Claudia Cardinaleová je hneď po špagetách najlepší taliansky vynález. V skutočnosti nie je pravá Talianka. Narodila sa v Tunise, vychovávaná bola po francúzsky a žije v Paríži. Keď v Taliansku začala filmovať, nevedela ani slovo taliansky. Keď jej francúzsky prezident pred niekoľkými rokmi udelil stužku Čestnej légie, hovoril, že ju dáva multikulturnej umelkyni, ktorá predstavuje celú Európu.

"Ja by som povedala, že som pôvodom Talianka, korenmi Afričanka a kultúrou Francúzka," rozoberá svoju národnosť herečka. Vyštudovala lýceum a stala by sa učiteľkou, keby nezasiahla náhoda... Dievčatká vraj neznášala, pretože ustavične fňukali. Kamarátila sa len s chlapcami, s ktorými liezla na stromy a naskakovala za jazdy do vlakov. Možno práve preto je dnes veľvyslankyňou UNESCO pre ženy 21. storočia. "Muži a ženy spolu majú žiť v úplnej rovnosti," hovorí. S týmto heslom sa v roku 1968 zúčastnila demonštrácií za legalizáciu rozvodov. Preto sa možno nikdy nevydala. "Nikdy som sa nechcela vydávať. Ale možno je to len voľba neznesiteľnej ženy, ktorá nechce žiadnu zmluvu s mužom," pripúšťa Claudia Cardinaleová, aj keď už viac ako 30 rokov žije so svojím druhom spisovateľom, režisérom a novinárom Pasqualom Squitierom a hovorí o ňom: "Je to bez akýchkoľvek pochýb muž môjho života“. No ale on žije v Ríme a ona v Paríži. Zrejme preto sú spolu tak dlho. "Naša Claudia je celá po otcovi," hovorí s nežnosťou Claudia Cardinaleová o dcére, ktorá pred piatimi rokmi ukončila Sorbonu, miluje film, ale herečkou ako matka vraj nebude.

Život Claudie Cardinaleovej má zatiaľ tri medzníky: ako sedemnásťročná porodila Patricka a necelý rok nato natočila svoj prvý film a zahájila kariéru v kinematografii. Druhé dieťa si zaobstarala až po oslavení štyridsiatky a v 61 rokoch pre zmenu po prvýkrát vyšla na divadelné dosky. Možno práve tak odďaľuje starnutie. "Asi je preto treba nebáť sa riskovať a stále znovu začínať od nuly," pripúšťa. Ak budeme pátrať ako hviezda začala svietiť, zistíme obvykle (hlavne u žien), že na počiatku stála napr.úspešná dráha manekýnky, presadenie sa ako modelka na obálkach sledovaných časopisov alebo ako víťazska v súťaži o kráľovnú krásy. Dôležité je upútať na seba pozornosť. A potom mať šťastie a zaujať producentov. Medzi tými, ktorí sa presadili, bola aj Claudia Cardinaleová. Zaujala režiséra Maria Monicelliho a ten ju obsadil do svojej zlodejskej komédie Zmýlená neplatí /I soliti ignoti,1958/ a tak sa všetko obrátilo k dobrému. A hneď prišiel ďalší film ako voľné pokračovanie pod názvom Znovu v ťažkostiach /Audace colpo dei soliti ignoti, 1959/ N. Loya. Oba filmy si nevytýčili iné zámery než pobaviť a postava Carmely v obidvoch filmoch sa tomu nejak nevymyká. Je to rozmerná, dekoratívna figúrka, ktorá existuje len vďaka peknej tváričke a atraktívnemu telu. Také poňatie sprevádzalo Claudiu Cardinaleovú takmer pol života – väčšina jej hereckej tvorby sa koncentruje do príťažlivého pózovania. Zvlášť je to na postavách, ktoré sú ústredným rozsahom, ale aj dramatická pôsobnosť je minimálna – viď Cartouche /1961/ režiséra Philippa de Brocu, kde clivo stvárnila milenku hrdinného zbojníka (J.P.Belmondo). Bola to éra rozkošných bábiek na hranie, len občas prerušovaná výnimkami potvrdzujúcimi pravidlo.

Po svojom úspešnom štarte spolupracovala so špičkovými režisérmi svetového mena – Luchinom Viscontim, Federicom Fellinim, Maurom Bologninim, Comencinim či Herzogom a iniciály CC predstavujú v Taliansku to, čo BB vo Francúzsku! Po týchto slovách sa naskytla otázka, prečo ju teda angažovali najvýznamnejší talianski režiséri ? Vysvetlenie nie je zložité – vyhovovala ako typ, vyhovovala jej eroticky dráždivá nevinnosť, nech už v kontexte úlohy ako domnelá či skutočná. Cieľavedome zúžitkoval Claudiu Cardinaleovú slávny Federico Fellini v kultovom filme 8 a 1/2 /Otto e mezzo, 1963/. Fellini využil jej typ, aj keby menil čo pretváral, vzal si ju ako symbol. K stretnutiu s Fellinim v tej dobe uviedla:

„Fyzicky nezodpovedám Felliniho ženským postavám. V 8 a ½ to bola pre mňa ideálna úloha, zobrazovala som ženský idol. Snáď jedinú postavu, ktorú on nezmenil. Bola som sama sebou. Bola som herečkou Claudiou Cardinaleovou a ideálnou ženou, o ktorých snívajú všetci muži. 8 a ½ bola pre mňa skvelá skúsenosť.“

Nejeden kritik podľahol jej kráse, ale predsa zdôraznil, že Claudia Cardinaleová „má podmanivý hlas, podobný tónu trochu prasknutej altovej struny“, preto väčšina jej filmov bola a je dabovaná. Pri jednom rozhovore s novinármi sa Claudia priznala, že má chraptivý hlas, ktorý s decentnou vizážou nejde dohromady.

Claudia Cardinaleová sa najlepšie, najprirodzenejšie osvedčila v úlohách, kde mohla uplatniť vznešenú hrdosť, tajuplnosť, nepreniknuteľnosť výrazu. S pribúdajúcim vekom začala postupne inklinovať k postavám hrdých, neprístupných žien, vďaka tomu dostala odlišné /charakterové i sociálne/ úlohy, snáď s vierou preukázať herecký talent. Boli to filmy od Bologniniho Statok /La viaccia, 1961/, kde si zahrala postavu prostitútky Bianky, ktorá sa zoznámi so senzitívnym, dôverčivým chlapcom Amerigom /J.P.Belmondo/, Starnutie /Senilitá, 1961/ - osamelý starnúci, mravne upätý muž /A.Franciosa/ sa dôverne fixuje na vyzývavú Angiolinu, nevidí jej bezohľadnosť, nevidí, ako je manipulovaný, verí každej jej myšlienke, neschopný uvedomiť si svoje postavenie, a od Luigi Comenciniho Bubove dievča /La ragazza di Bube, 1963/Claudia vytvorila postavu prostej, nezištnej obetavosti, vernej za akýchkoľvek podmienok dedinskej dievčiny Mary, ktorá prežíva horúcu lásku k partizánovi Bubovi. Tieto 3 filmy boli významné hlavne preto, že sa premietali aj v našich kinách.

Hviezdy Veľkého vozu /Vaghe stelle dell´Orsa, 1965/  Luchina Viscontiho, predstavuje Cardinaleová Sandru, Talianku, ktorá po rokoch strávených v cudzine sa vracia s manželom do vlasti, kde polorozpadnutý zámok len ťažko dokumentuje niekdajšiu slávu bohatej rodiny.

Claudia Cardinaleová sa ocitla až na neveselom konci hviezdnej dráhy, keď sa začala vytrácať z diváckeho povedomia a úroveň prijímaných úloh tomu len napomáhala. Vtedy sa pokúšala presadiť v zahraničných filmoch, najmä v amerických, ktoré jej prinášali len krátkodobú poularitu. Také filmy ako sú Ružový panter /The Pink Panter, 1963/ Blakea Edwardsa, presadila sa v hollywoodskych ateliéroch pod vedením skúsených remeselníkov Hathawaya Cirkus Svet /Circus World, 1964/ so starnúcou R.Hayworthovou a J.Wayneom, Robsonova Stratená hliadka /Lost Command, 1965/ s A.Quinnom, Sargentove Peklo s hrdinami /The Hell with Heroes, 1968/ s R.Taylorom, Brooksoví Profesionáli /The Professionals, 1966/ a slávny “spaghetti” western Vtedy na západe /C´era una volta il West, 1968/ od Sergia Leoneho s H.Fondom a Ch.Bronsonom – tu Cardinaleová vytvorila postavu niekdajšej prostitútky, ktorá chcela začať nový život po boku istého farmára, ale hneď ako prišla za ním, už ovdovela. Niekto ho zastrelil.


Claudia Cardinale vo westerne od Sergia Leoneho Vtedy na západe (C'era una volta il West, 1968)

Renomé medzinárodnej hviezdy potvrdzovala aj účasť v koprodukčnom rusko-talianskom filme Červený stan /La tenda rossa, Krasnaja palatka, 1970/ - Cardinaleová predstavuje rozhodnú dievčinu Valériu, zamilovanú do jedného z účastníkov nebezpečnej záchrany Nobileho arktickej výpravy v roku 1928. Vydarenejší a ľudsky citlivejší bol film Pekný, charakterový Talian v Austrálii hľadá krajanku za účelom sobáša /Bello, onesto emigranto Australia  sposerebbe compaesana illibata, 1971/ od Zampa. Cardinalová odohrala postavu starnúcej rímskej prostitútky, ktorá v inzeráte talianskeho emigranta (viď názov filmu) objaví možno poslednú príležitosť zahájiť novú existenciu. Na počiatku jej kariery stojí aj kontroverzný film Deň sovy /Il giorno della civetta, 1967/ od Damiana Damianiho s F. Nerom v hlavných úlohách. Stelesnila v ňom Rosu Nicolasiovú, ktorá bola svedkyňou spáchanej vraždy blízko jej domu, ona však zaryto mlčí, bojí sa o seba a svojho manžela. Keď prekoná trvalý strach z mafie a je ochotná pomáhať vyšetrujúcim orgánom, jej svedectvo prichádza neskoro. Mafia pracuje rýchlo... Film Deň sovy patrí medzi obžalobné diela, ktoré odhaľujú mafiánske praktiky štátu v štáte, ktorý má neobmedzenú moc a zasahuje do najvyšších orgánov.

Obdobne koncipované postavy žien ovplyvnených spoločenskými problémami (najmä v súvislosti s mafiou) Claudia Cardinaleová vytvorila vo filmoch svojho nového životného druha, režiséra Pasquala Squitieriho – u nás sa premietal Železný šéf /Il prefetto di ferro, 1977/ a Corleone /1978/. V týchto filmoch sú však postavy vnútorne chabé, nepresvedčivé, so sklonom k prehrávaniu, až k hysterickosti, ktoré v posledných desaťročiach hrala.

Claudia Cardinaleová, ktorej hviezda už pohasla a teraz zapadáva za obzor, prijíma úlohy rozsahom a významom  druhoradé ako Darček /La Cadeau, 1981/, Drsný chlap /Le Ruffian, 1982/, Zbohom a amen /Goodbye and Amen, 1977/ a ani v náročnejších projektoch Koža /La pelle, 1980/ a Fitzcarraldo /1980/ nezaujala.

Upútala na sebe pozornosť až hlavnou úlohou v bestselleri Elsy Moranteovej Príbeh /La storia, 1985/ - Claudia predstavila osud židovskej ženy z talianskeho juhu, ktorá nachádza nový domov v robotníckej štvrti Ríma v povojnovom období. Ale postava je chybou režiséra, že neusmernil herečkino nadanie na charakterizáciu postavy. V Bevilacquovom filme Žena snov /Donna della meraviglie, 1984/ bol zaznamenaný postreh kritikov, že talent Claudie Cardinaleovej bol príliš úzky, špecializovaný na vystavovanie telesného pôvabu, že nebol schopný prijímať zložitejšie ľudské charaktery. Vlastne nedostala príležitosť herecky vyzrieť. Filmári sa väčšinou uspokojili s dekoratívnym rozmerom jej zovňajšku. Pred kamerou sa Claudia Cardinaleová stretla s najslávnejšími hercami svojej doby niekoľkokrát s Jean-Paulom Belmondom, Marcellom Mastroiannim, Albertom Sordim, Frankom Nerom, Alainom Delonom, Vittoriom Gassmanom, Burtom Lancasterom, Michelom Piccolim, Tonym Curtisom. Vystupovala v mnohých významných filmových dielach, ale žiadne nie je významné len preto, že v ňom vystupuje práve ona.

Nikdy nehrala samu seba. Aj v 66 rokoch bude krásna Claudia Cardinaleová v lete nakrúcať nový film. V tých päťnástych desiatkach, ktoré už má za sebou, bola prostitútkou i sveticou, princeznou i vidiečankou, ale nikdy nehrala sebe samu.


Aj po šestdesiatke je Claudia Cardinale stále šarmantná.

„Moja postava v Hathawayovom Cirkus svet bola môj pravý opak. Ustavične sa potkýnam a mám závraty už keď sa pozerám z prvého poschodia. Vo filme som akrobatka na visutej hrazde," spomína. "Keď nakrúcam, stávam sa plne postavou, ktorú hrám. To nie ja, ale ona je na hrazde, je akrobatka a nemá teda strach," prezrádza jedno z tajomstiev svojich filmových úspechov.

"Mamička vždy hovorievala, že som sa narodila s hviezdou, ktorá ma chráni. Tým by sa dalo vysvetliť, že som sa dala k filmu, aj keď sa to ku mne nehodilo“, hovorí Claudia Cardinaleová, ktorá vraj bola v puberte introvertná, plachá a nerada hovorila.

"Herectvo vyžaduje pravý opak. Ale možno mi to rozhodnutie zachránilo život," dodáva.

Najznámejšie filmy: Gepard /Il gattopardo, 1962/, Rocco a jeho bratia /Rocco e suoi fratelli, 1960/, Krásny Antonio /Il bell´ Antonio, 1960/, Libera, moja láska /Libera amore mio, 1973/, Útek k Aténe /Escape to Athena, 1979/, epizódnu rolu Syn ružového pantera /Son of the Pink Panther, 1993/, Francúzska revolúcia /La révolution francaise, 1989/, Zaľúbený muž /Un homme amoureux, 1987/, Páter Pierre Hiver 54 /L´abbé Pierre Hiver 54, 1989/, Bitka troch kráľov /La batalla de los Tres Reyes, 1990/, Mayring /1992/, Po stopách žien /Sous les pieds des femmes, 1997/, Elisabeth /2000 pre TV/, Dámy a páni a teraz /Ladies and Gentlemen and Now, 2002/, Malý démon /Le Démon de midi, 2005/, a ďalšie.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články

Spider-Man: Paralelné svety

Spider-Man: Paralelné svety

Pavúčí muž, alebo lepšie povedané Spider-Man patrí medzi najpopulárnejších komiksových hrdinov. Hoci sa v komiksoch objavil už v roku...