Cesta (The Road)
Za posledné zhruba tri mesiace som videl v poradí už tretí postapokaliptický film, a priznám sa, začínam mať z toho všetkého silné depky. Cesta Johna Hillcoata je však tým najdepresívnejším a najmrazivejším z nich, a to k tomu spotreboval najmenej akcie a hutnej zápletky. Film totiž nemá žiadnu zápletku. Ako vytrhnutý zo širšieho kontextu rozsiahlejšieho príbehu, stojí čiste na zdánlivo bezduchom putovaní otca (Viggo Mortensen) so synom cez púšť zničenej matičky Zeme. Jediný náznak odvôvodnenia ich putovania je čisté prežitie-cestou na juh do tepleších miest. Labilná kostra, na ktorej snímok stojí, vďačí za svoje fungovanie najmä scenáristovi a prezieravému režisérovi, ktorý aspoň trošku hýbe tým množstvom jednotvárnych a opakujúcich sa scén. Na pozadí depresívnej a nevtieravo smutnej klavírnej hudby sa odohráva dráma otca a syna, ktorá žije tak-nejak sama pre seba a pre dva silné charaktery. Láska otca k synovi pripraviť mu nejakú budúcsnoť vs. pochopenie syna a jeho túžba ostať s otcom navždy. Na poldruha hodinovú stopáž to ale nemôže vystačiť, a tak sa tlačí na pílu a citovo vydiera. Avšak posúdiť čo je citové vydieranie a čo len silné a sugestívne vyjadrenie citov či beznádeje, je v tomto prípade viac než ťažké. Na ostatné tvorcovia zvysoka kašlú, a okrem minima naznačujúcich flashbackov na dávno stratenú manželku a pohodlný život sa ničoho vysvetľujúceho jednoducho nedočkáme. Trochu zamrzí, že divák nemá ani páru o tom, čo sa vlastne stalo, a ako sa zachovalo samotné ľudstvo, aj keď nie je ťažké všetko si to pekne domyslieť. Jedná sa o fakty, ktorými mohli diváka intenzívnejšie vtiahnúť do atmosféry katastrofy. Ospravedlnením snáď zostáva už iba snaha vyjadriť bezútešnosť situácie tak, aká reálne bola. Bez odvádzania pozornosti, bez snahy vysvetľovať. Zostať mlčať, veď každý pochopí.
Pohľad sa neustále upriamuje na dve postavy a zopár vedľajších charakterov, ktoré slúžia len na priblíženie časov minulých (starec v podaní neprehliadnuteľného Roberta Duvalla) alebo na myšlienku kanibalizmu a straty ľudskosti. Riešenie problémov typu zomrieť alebo prežiť, byť zabitý alebo zabiť sú naskladané jedna za druhou, každá v inom vyznení. Sledujeme ako otec pripravuje syna na život bez neho, chvíľky malej silenej radosti z nájdenia jedla , či mrazivé momenty, kedy sa riešia dilemy, ako byť ulovený alebo spáchať samovraždu, byť kanibalom alebo človekom, byť zlodejom alebo byť okradnutý. Jednoducho ak chcel niekto skutočne postrašiť a donútiť k zamysleniu, tak sa mu to určite podarilo. Zimomriavky a slza v oku sa u mňa našli častejšie ako by som čakal,a tak aj napriek tomu, že si tu niekto zvolil inú dramatickejšiu, charakterovú, menej akčnú a sporovysvetľujúcu cestu, získal si moje sympatie. Na čele s unikátnym Viggom Mortensenom a začínajúcim talentom Kodim Smithom sa ešte týždeň budem cítiť pod psa, a so strachom čakať na to, kedy tento skazený svet smutne zaplače...
