Vrahúni (Killers)
Austrálsky režisér Robert Luketic nie je žiaden nováčik, na filmovej scéne sa pohybuje trinásť rokov. V tejto relatívne dlhej dobe režíroval sedem filmov - šesť z nich sú podpriemerné romantické komédie a jediná výnimka, snímka s názvom 21, si vyslúžila relatívny úspech aj zo strany kritikov (pričom išlo o novú adaptáciu už raz natočeného filmu). Ak si teda z týchto faktov poskladáme jednoduchú rovnicu, tak je jasné, že Luketic by sa mal svojim tradičným produktom oblúkom vyhýbať - avšak napriek tomu na plátna kín dotlačil ďalšiu rádoby komédiu s romantickým a trochu aj akčným nádychom.
Film Vrahúni je ďalším z radu úplne zbytočných produktov, na ktoré človek veľmi rýchlo zabudne, pretože neponúkajú žiaden výnimočný aspekt, ktorý by u diváka dokázal vyvolať akýkoľvek pozitívny efekt. Už samotný dej je tak otrepaný, že neprekvapí fakt nikoho. To však nie je všetko. Je prekvapivé, ako môže tak skúsený scenárista, akým Ted Griffin (napísal napríklad Dannyho Jedenástku) nepochybne je, narobiť v už aj tak biednom scenári tak vysoké množstvo chýb - v niektorých momentoch som sa doslova chytal za hlavu a uvažoval som, že či sa vôbec nájde niekto, kto na zvraty tohto typu skočí. Keďže postava Spencera Aimesa (nevýrazný Ashton Kutcher) je jednotvárna od začiatku až do konca, chyby sa týkajú hlavne Jen Kornfeldt (Katherine Heigl), ktorej premena z obyčajnej mladej ženy hľadajúcej osudovú lásku v celkom ochotnú asistentku nájomného vraha je maximálne neuveriteľná. No a trápny a neoriginálny záver, v ktorom Luketic praktizuje ďalší zo svojich tradičných prvkov (nehovoriac o neustálom oživovaní skorozabudnutých filmových hviezd, v tomto prípade Tom Selleck a Catherine O'Hara), pôsobí ako čerešnička na torte. Je obrovská škoda, že potenciál a talent dvojice Kutcher - Heigl nebol vôbec využitý, medzi hlavnými postavami chýba akákoľvek iskra (spomeňme si na Pán a pani Smithovci), sú nudné a nevýrazné.
O technických aspektoch snímky som pôvodne neplánoval ani písať, pretože všetky sú priemerné, alebo podpriemerné, avšak nedá mi spomenúť aspoň akčné scény a soundtrack. K tej akcii by som napísal asi iba toľko, že reklamy na holiace strojčeky Gillette sú dynamickejšie, ako takzvané akčné scény v tomto filme. Konfrontácie, či už osobné, alebo naháňačka na autách, sú nepresvedčivé a chýba im ten správny "šmrnc". K tomu pripočítajme nevkusný hudobný doprovod, ktorý je minimálne tak nudný ako samotní Vrahúni.
Nedá sa napísať, že by som od tejto snímky očakával niečo výnimočné, trailer bol slušne zostrihaný a lákal na bezduchú zábavu. Vrahúni však majú od zábavného filmu na míle ďaleko a podľa môjho skromného názoru sa hodia maximálne tak na utorkový filmový večer na Markíze. Absencia vtipu (až na pár výnimiek), rýdzej akcie a akejkoľvek efektívnejšej spolupráce ústrednej dvojice posúva dielo Roberta Luketica priamo na filmové smetisko a myslím, že by bolo oveľa vhodnejšie, ak by film vyšiel priamo na DVD/BluRay, bez prezentácie na strieborných plátnach. Vrahúni sú jednoducho dôkazom, že aj napriek slušnému hereckému obsadeniu, skúseným scenáristom a celkom štedrého rozpočtu (skoro 80 miliónov USD) nie je vždy ľahké natočiť kvalitný a hlavne zábavný blockbuster. Luketic to, bohužiaľ, vo svojej kariére potvrdil viac krát a Vrahúni nie sú výnimkou. Návštevu kina neodporúčam. Hodnotenie 1 z 5.
