Resident Evil: Afterlife
Herná séria Resident Evil je vo svete počítačových hier veľmi známym pojmom. V čase, keď sa s filmovými adaptáciami videohier roztrhlo vrece, sa nezabudlo ani na Resident Evil. O jej debut na strieborných plátnach sa postaral pred ôsmimi rokmi britský režisér Paul W. S. Anderson, pričom výsledok bol divákmi a kritikmi prijatý lepšie, ako iné podobné pokusy (Tomb Raider, Mortal Kombat). Anderson zostal sérii aj naďalej verný a hoci nasledujúce dve pokračovania nerežíroval, vývoj príbehu zostával v jeho rukách - autorom scenárov bol totiž práve on. Aj napriek obmenám v režisérskej stoličke sa kvalita filmov nijako výrazne nemenila, snáď práve preto sa Anderson rozhodol vziať celú vec do vlastných rúk a Resident Evil: Afterlife je tak ako prvý diel, jeho čistokrvným výtvorom.
Hoci som fanúšikom (najmä hernej) série Resident Evil, musím si pripustiť, že príbehy v druhom a treťom filmovom pokračovaní nepatrili práve k scenáristickej špičke. Nie žeby som mal od štvorky nejaké prehnané očakávania, ale v kútiku srdca som ale dúfal v podobnú radikálnu reštrukturalizáciu, akú predviedol Martin Campbell počas jeho návratu k filmom o Jamesovi Bondovi. Tá sa však nekonala. Dej Resident Evil: Afterlife je minimálne tak hlúpy a nezáživný, ako v predchádzajúcich dvoch dieloch. Rozhovory medzi postavami sú primitívne a zbytočné, niekedy dokonca až na smiech. Obrovskou ranou zábave, ktorú ma film ponúknuť divákom, je asi polhodinový výpadok akýchkoľvek dynamických scén. V daných momentoch Alice trpí samomluvou, Anderson tú nudu však ešte aj podčiarkuje dlhočiznými a nudnými zábermi bez strihu. To však nie je zďaleka všetko. Už od samotného úvodu pripomínajú akčné scény s Alice (Milla Jovovich) isté dnes už kultové súboje z 11 rokov starého Matrixu. Spomalené zábery, rotujúca kamera a stopy teplého vzduchu po guľkách vystrelených zo zbraní - to všetko sme tu už mali. A aby toho nebolo náhodou málo, tak hlavná záporná postava, Albert Wesker (Shawn Roberts), ako keby z oka vypadla Agentovi Smithovi, dokonca ešte aj mimika tváre a spôsob, akým rozpráva, sú mu podobné.
Na druhej strane je treba priznať, že v istých momentoch "bullet-time" akčné scény zlepšuje a dá sa to tvrdiť hlavne v prípade Resident Evil: Afterlife, keďže snímka bola natočená (áno, natočená) kompletne v 3D. Tretí rozmer je zároveň najhodnotnejšou devízou celého filmu. Keďže bola pri natáčaní použitá tá istá kamera (a technológia), ktorú používal James Cameron v prípade Avataru a tým pádom nebola potrebná žiadna trápna postprodukčná konverzia, 3D je v tomto prípade fakt 3D a na rozdiel od Súboja Titanov si tretí rozmer diváci v kine doslova vychutnajú. Hlavne súboj s akýmsi klonom Pyramid Heada (aspoň mne ho trochu pripomínal) bol vďaka spojeniu spomalených záberov a 3D veľmi pôsobivý.
Zvyšok technických aspektov snímky nebol ničím výnimočný. Drvivá väčšina scén sa viditeľne natáčala pred modrým/zeleným plátnom, rozpočet 60 miliónov USD Andersonovi určite nejaké extra výpravné scény neumožňoval. Z externých scén sa diváci dočkajú maximálne leteckých záberov na zamrznutú prírodu v kanadskom Ontáriu. Okrem prehnaného množstva spomalených scén ma však neustále iritoval hudobný doprovod. Dvojica Thomas Hajdu a Andy Milburn, pôsobiaca pod umeleckým menom Tomandandy sa rozhodla pre elektronické Score, ktoré mi ale v drvivej väčšine momentov nepripomínalo hudbu, skôr akúsi zbierku náhodných otravných zvukov, ktorých intenzita a hlasitosť sa zvyšovala priamo úmerne s množstvom akcie na scéne. Toto je nepochybne najhoršia "hudba" zložená pre film, akú som v posledných rokoch počul (a to som toho z tejto kategórie počul dosť veľa).
Revolúcia sa teda nekonala. Aj napriek návratu Paula W. S. Andersona k režírovaniu sa ani najnovšou časťou zo série Resident Evil vôbec nič nezmenilo. Podpriemerný dej a scenár aj naďalej degradujú celkový dojem z filmu a to aj napriek tomu, že snímka exceluje v niektorých technických aspektoch. Nepomáha ani efektné 3D a ani slušný počet akčných scén - pokiaľ Resident Evil v budúcnosti nezmení scenáristu, nič prevratné sa nedá očakávať ani od jeho budúcich pokračovaní. Ak ste ochotní priplatiť si za 3D predstavenie a neviete, čo s víkendovým večerom, už len kvôli 3D by som návštevu kina odporučil - zázraky však nečakajte.
