Agora

7.10.2010|Ľubomír Martiniak|
Agora Píše sa rok 391 po Kristovi a Egypt je pod nadvládou širokých Rímskych imperiálnych chápadiel. Vtedy najznámejšie mesto Alexandria ale prežíva svoje najkrajšie a pokojné dni. Je centrom vzdelanosti, pohanských náboženstiev a sídlom legendárnej Alexandrijskej knižnice. Pekné a suché saharské dni však postupne narušuje aktivizovanie a protipohanské búrenie sa nastupujúcich kresťanov a silnejúci tlak židov... Toľko historické okienko. Film však samozrejme nie je len o histórii. Tieto fakty sa dozvedáme už na samotnom začiatku a už tam tušíme, že nás čaká prinajmenšom zaujímavá prehliadka svetových dejín. Aby však film mohol fungovať aj pre bežného diváka, je na pomerne verné historické jadro posadený príbeh ženy Hypathie (Rachel Weisz), zrejme najbystrejšej filozofky a astronómky tej doby, ktorá bezostyšne šíri okolo seba tie najrevolučnejšie myšlienky, nie práve lahodiace ušiam tej doby. Samozrejme nesmie chýbať ani tajná láska či dve a intrigy na pozadí tragických udalostí... Možno tradičný príbeh založený na bežnej historickej rutine a možno presná a precízna filmárska práca s jasným tvorcovským odkazom. Popravde, z každého trošku. Režisér Alejandro Amenábar sa pozornému divákovi určite zapísal do osobnej fimotéky najmä vďaka mysterióznemu trileru (resp. „skorohororu“) Tí druhí, ktorý svojou odrovnávajúcou pointou prinajmenšom konkuruje Šiestému zmyslu M.Night Shyamalana. Je jasné, že i tentokrát nejde len o čistú historickú drámu ale o poctivú filmárčinu, za ktorou bezpochyby stojí aj slušný koprodukčný španielsko-americký rozpočet. Všeobecne známa veta hovorí o tom, ako sa v Európe dá za porovnateľné peniaze natočiť podstatne viac. Agora je jej priamym dôkazom. Hneď na začiatku nás režisér uzemní úžasnou výpravou a vesmírnymi zábermi, aby nám priblížil vážnosť Hypathiných úvah o podstate vesmíru. A nepoľavuje v celej dĺžke. Zakaždým, s pravidelnými dávkami, dokáže prinajmenšom zaujať pozoruhodnými zábermi, či skvelými davovými scénami obliehania Alexandrijskej knižnice. Avšak všetko má svoje ale, a tak i tentoraz to bohužiaľ nie je inak. Áno, Agora je nenápadné filozofické dielo s nápadným obsadením a silnou výpravou, ktoré strhlo celú moju pozornosť práve na historickú vernosť. A ta veru niekedy pekne kolíše. Najmä vykreslenie kresťanov ako takých, poňali tvorcovia dosti jednostranne a zaujato, bez výraznejších charakterov s akceptovaním kolektívnej viny a náboženskej extrémnosti.
Agora
Rachel Weisz boduje a scenár jej k tomu dáva všetko potrebné. Od charakteru cez dialógy až po istú štipku správnej "posadnutosti" za svoju pravdu. Veru takými charaktermi sa hoc kto v tomto filme pochváliť nemôže. Okrem Hypathie a jej otroka Daveusa (Max Minghella) sú viac-menej všetci ostatní vykreslení nepochopiteľne čiernobielo. Buď si kresťan alebo nie si! Ak nie, zomrieš! Presne táto myšlienka sa nápadne vinie celým filmom, a aj keď sa ju režisér snaží zabaliť do zaujímavých dialógov, nejako mu tu prefíkanú kamufláž núteného názoru prekuknete. To však nič nemení na tom, že nádherné panoramatické, prevrátené (a asi aj dosti nákladné) vesmírne zábery pre zvýraznenie našej ľudskej bezvýznamnosti vytvárajú zimomriavky na chrbte. Aj vďaka tomu je Agora veľmi slušným historickým priblížením jednej neobyčajnej ženy, ktorá pre svoju neodbytnosť, nezaujatosť a číru myseľ, načala vedu novoveku. Dokonca i záver sa vydaril na výbornú a určite chytí za srdce, či už vás prekvapí alebo nie. Stále však Agore uniká to najvyššie hodnotenie pre akúsi Amenábarovu skrývanú úzkoprsosť pre vnímanie charakterov postáv vyznávajúcich jedno a to isté náboženstvo, s ktorými to všetko krásne pôsobí až príliš cielene. Je zrejme, že chcel zostať nestranným pozorovateľom udalostí a nehodnotiť. Vzhľadom na to, že sa k tomu nakoniec i tak dopracoval, vnímate tento fakt skoro až pokrytecky a jednoducho viete, že takto to v skutočnosti s ľuďmi- s každým jedným z nás- jednoducho nefunguje. Nastáva otázka, či bolo zámerom tvorcov donútiť zamyslieť sa nad odlišným vnímaním spoločnosti tej doby alebo si jednoducho niekto potreboval psychicky "uľaviť". Možno bolo ich zámerom upriamiť všetku pozornosť k Hypathiinej nezaujatosť a férovosti. Ktovie?! Každopádne tento prečin neuberá na akejsi vnútornej kráse filmu, snažiaceho sa zboriť hranice množstva v tej dobe zakázaných myšlienok....Inteligentne predané posolstvo, ktoré by sme si mali uvedomovať každý deň, aby sme sa raz nedajbože nedožili ďalšieho temného stredoveku....ale je toto vôbec ešte možné, pri dnešnej tak vysokej miere nesprávne a ľahostajne chápanej ľudskej slobody?
VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  moviemania.sk Foto © 20th Century Fox

Odporúčané články

Statočný herec Horst Buchholz

Statočný herec Horst Buchholz

(4.12.1933 - 3.3.2003, Berlín, Nemecko) Pochádza z rodiny obuvníka. Navštevoval všeobecno vzdelávaciu školu a potom chcel študovať...