Divadelný intelektuál Pierre Arditi

27.1.2006|Stano Hudák|
Divadelný intelektuál Pierre Arditi

Pierre Arditi má už ku dnešnému dňu na svojom konte stvárnených cez 140 hereckých úloh. Ak máju naši bežní Slovenskí diváci pocit, že o tomto hercovi nikdy nepočuli, a ak aj áno, akosi ho vo filme veľmi nevidieť, majú svojim spôsobom pravdu. Pretože skoro 90% z týchto spomínaných úloh Pierra Arditiho tvoria úlohy divadelné, a z filmových úloh ide v jeho prípade hlavne o účinkovanie v TV filmoch a v seriáloch. A predsa je Pierre Arditi veľmi významnou osobnosťou súčasnej francúzskej kultúry. Bol medzi prvými, kto sa v 80. rokoch 20. storočia nebál uviesť na francúzsku scénu divadelné hry českého dramatika, spisovateľa, filozofa  a vtedajšieho disidenta Václava Havla a herecky v nich vystupovať. So svojim repertoárom hier Václava Havla patril medzi popredné osobnosti na divadelnom festivale vo francúzskom Avignone. A aj v súčasnosti ho môžeme nájsť ako patróna, alebo člena poroty na rôznych významných divadelných a filmových festivaloch.

Narodil sa 1. decembra 1944 vo Francúzsku - v Paríži. Potom, čo po absolvovaní stredoškolského štúdia získal technické vzdelanie, študoval v hereckej škole Tanie Balachovovej.

Divadelný debut Pierra Arditiho prišiel v roku 1965 pod vedením Marcela Maréchala, s ktorým potom spolupracoval ešte aj o mnoho rokov neskôr na inscenácii Moliérovho Dona Juana ( 1988 )Brechtovej hry Pan Puntila a jeho sluha Matti ( 1991 ). Než sa presadil vo filme, slávil Pierre Arditi veľké úspechy v divadle, kde sa predstavil okrem iného v drámach Toma Stopparda Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi ( 1975 ), Alberta Camusa Caligula ( 1977 ), a dvoch hier Václava Havla Audiencia ( 1980 ), a Vernisáž ( 1980 ) ( v tom istom roku boli aj sfilmované do podoby TV inscenácií ), a hry Jamesa Joyca Exiles ( Vyhnanci, 1984 ).


Pierre Arditi a Sabine Azéma vo filme Láska až za hrob (L´Amour a mort, 1984)

Jeho prvý filmový debut pred televíznou kamerou prišiel už v roku 1968. No spomínali sme že čisto filmové úlohy – teda ak máme na mysli typický celovečerný film určený pre distribúciu do kín, stvárňoval Pierre Arditi len sporadicky.

Pred filmovou kamerou zbieral skúsenosti už od začiatku 70. rokov, ale výraznejšie na seba Arditi upozornil až po viac než 10. rokoch, keď sa stal vedľa hercov Sabiny Azémovej, Fanny Ardantovej a Andrého Dussoliera „dvorným“ hercom režiséra Alaina Resnaisa, v ktorého filmových melodrámach najčastejšie stelesňoval ohrdnutých a citovo nevyrovnaných intelektuálov.

Prvú veľkú filmovú príležitosť režisér Alain Resnais poskytol Pierre Arditimu v komornej dráme L´Amour a mort ( Láska až za hrob, 1984 ), kde hral archeológa Simona Roche, posadnutého vidinou smrti, do ktorej nakoniec uvrhne i svoju milenku ( Sabine Azémová ). S milostnými problémami, ktoré vyústia až do tragédie, sa potýka tiež podvedený manžel – huslista Pierre Belcroix, za ktorého stvárnenie vo filmovej adaptácii hry Henriho Bernsteina Mélo ( Melodram, 1986 ) obdržal Pierre Arditi filmové ocenenie - Cézara 1986.

Pravdepodobne doteraz najnáročnejšie filmové herecké stvárnenie, ktoré mu vynieslo Cézara 1994, predviedol Pierre Arditi pod réžiou Alaina Resnaisa vo štvorúlohe- v štyroch charakterovo a zjavom rozdielnych postavách mužov – ako Toby Teasdale ( večne opitý riaditeľ školy ), Lionel Hepplewick ( školský záhradník ), Joe Hepplewick ( dedinsky starec – básnik a Lionelov otec ), a Miles Coombes ( riaditeľov priateľ - vplyvný člen školského výboru ), o ktorého vzťahoch k rôznym ženám – pani Teasdalova ( riaditeľova manželka ), Rovena ( manželka Milesa Coombesa ) a Silvia ( milenka Lionela Hepplewicka ) – aj v tomto prípade tri úlohy rôznych žien hrala tiež jediná herečka – Sabine Azémova, pojednáva dvojdielny filmový diptych podľa dvoch divadelných hier Alana Ayckbourna  Smoking ( Fajčiť ), a No Smoking ( Nefajčiť ).

Ide svojim spôsobom o gigantický projekt – režisér Alain Resnais sa pokúsil sfilmovať spomenuté dve divadelné hry v plnom rozsahu a v konečnej verzii z toho vyšiel film o celkovej dĺžke 298 minút ( takmer 5 hodín ), ktorý bol ale z distribučných dôvodov rozdelený na 2 diely ( po cca 2,5h ) – na film Smoking ( Fajčiť, 1993 ) a film No Smoking ( Nefajčiť, 1993 ) ( je to podobná situácia ako pri filmoch Kill Bill Volume 1 a Kill Bill Volume 2, keď bol ten istý film ako celok rozdelený na 2 diely ). Veľká záťaž spočívala aj na samotných hercoch, pretože v celom filme hrali iba vlastne dvaja herci – Pierre Arditi a Sabine Azémova, a to navyše vo viacerých úlohách plných 5 hodín.


Pierre Arditi má na konte 140 hereckých úloh, prevažne divadelných.

Tieto divadelné hry sú jedinečným príkladom príbehu toho, ako človek sám svojim konaním vytvára svoj osud a a svoju budúcnosť, a závisí len od nášho rozhodnutia akú životnú cestu si zvolíme. Je to príklad toho ako často záleží na nepodstatných a nevedome vykonaných maličkostiach, a ako by sa udalosti mohli vyvíjať, keby bolo keby...Každá z týchto spomenutých dvoch hier má dva možné závery, takže spolu vytvárajú 16 možných variácií príbehu. Pre film bol tento počet oklieštený iba na 12.

Prvý diel Smoking ( Fajčiť, 1993 ) spracúva prvé tri verzie hry a sleduje možné vyústenia udalostí po tom, čo sa jedného letného dňa rozhodne žena v domácnosti ( Sabine Azémova ) zapáliť si cigaretu.

Druhý diel No Smoking ( Nefajčiť, 1993 ) zachytáva tri rôzne následky rozhodnutia tej istej ženy ( Sabine Azémova ) túto cigaretu si nezapáliť. V oboch filmoch sa dej posúva v čase o päť sekúnd, potom o päť dní, o päť týždňov, neskôr o päť rokov. Rôzne rozhodnutia, ktoré v jednotlivých momentoch žena urobí, vedú k 12 možným koncom toho istého príbehu. 

Tento výnimočný a režisérsky a herecky veľmi náročný projekt sa nakoniec právom dočkal po zásluhe významných ocenení: spolu 5 Cézarov 1994 a Strieborného medveďa na MFF Berlinale 1994.

Tentoraz už umelecké kvarteto: A. Resnais - P. Arditi -  S. Azemova – A. Dussolier sa stretlo o pár rokov neskôr pri ďalšom spoločnom projekte: tentoraz išlo o komediálne ladený príbeh s prvkami muzikálu  o ďalšej vážnej téme: láske. Treba oceniť odvahu režiséra Alaina Resnaisa, že sa podujal nakrútiť túto tému vo svojom už dôchodkovom veku: ako 75- ročný! Tentoraz sa spoločného projektu zúčastnil aj spomenutý André Dussolier. Išlo o film On connaît la chanson ( Stará známa pesnička, 1997 ) – divákom dobre známy aj pod anglicky znejúcim distribučným názvom Same Old Song.

Názov filmu: „Stará známa pesnička“ tvorcovia chápu ako metaforu: teda nie ako skutočnú pieseň, ale ako nám ľuďom dôverne známu často sa vyskytujúcu situáciu. Každý z nás pozná tú „pesničku“, ktorá je plná malicherných hádok, ospravedlnení, malých či väčších klamstiev, kde sa ktokoľvek náhle zamiluje, kde sa opúšťa a odpúšťa a znovu schádza...V príbehu ide o krízu  stredného veku jedného manželského páru ( P. Arditi a S. Azémova ), kde sa obaja rozhodnú nájsť si milencov. Časom ale príde vytriezvenie a uvedomia si že urobili chybu. Manžel ( P. Arditi ) sa pokúša získať svoju manželku ( S. Azemova ) späť, no ocitne sa v situácii, keď musí čeliť novému sokovi ( A. Dussolier ), aby sa nakoniec všetko dobre skončilo. Film je nakrútený v ľahkom komediálnom štýle, výdatne podporený soundtrackmi - starými francúzskymi šansónmi od Charlesa Aznavoura, Gillesa Bécauda, Edith Piaf a Johnnyho Hallidaya.

Aj toto dielo sa nakoniec celkom po zásluhe dočkalo ocenení: Strieborného medveďa na MFF Berlinale 1998 a celkovo 9 Cézarov 1998 ( medzi nimi i za najlepší francúzsky film roku ).

Skvelý portrét rozpolteného a nešťastného intelektuála načrtol Pierre Arditi okrem iného aj v úlohe disidentského filozofa Leopolda v TV inscenácii hry Václava Havla Largo Desolato ( 1991 ) poľskej režisérky Agnieszky Holland.


Pierre Arditi s je ženatý s herečkou Evelyne Bouix (Foto: www.caradisiac.com)

Na našich televíznych obrazovkách sme mali možnosť vidieť Pierra Arditiho napríklad v štvordielnom TV filme Le Comte de Monte Cristo ( Gróf Monte Cristo, 1998 ) režisérky Josée Dayanovej. Hlavnú úlohu grófa Monte Crista si tu zahral populárny Gérard Depardieu, ktorého protivníka – kráľovského prokurátora Villeforta stvárnil práve P.Arditi.

Pierre Arditi ako prevažne divadelný a televízny herec nepatrí medzi osobnosti o ktorú by sa nejako priveľmi zaujímali novinári a bulvárna tlač, a svoje súkromie si starostlivo stráži. Jednou z mála vecí z jeho súkromia, čo o ňom vieme je, že je ženatý s herečkou Evelyne Bouixovou.

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...