Kráľova reč (King´s Speech, The)
Neviem čo sa to tento rok na Slovensku stalo, ale od dlhej nepamäti sa aj naši diváci dočkali premiér takmer všetkých (Winter´s Bone nás až tak veľmi nezaujíma) na Oscara nominovaných filmov a to dokonca väčšinou ešte pred slávnostným udeľovaním samotných ocenení. Niekto si pravdepodobne povedal, že potenciálny zlatý plešivec priláka i slovenského mainstreamového diváka na snímky, o ktoré by za iných okolností možno ani len nezakopol. Nuž a ten šťastlivec, ktorý naplánoval premiéru Kráľovej reči v týždni tesne po odovzdaní Oscarov, musí byť dnes hrdý minimálne sám na seba. Nutné podotknúť, že právom.
Verím, že po prečítaní akejkoľvek synopsie k filmu nikto nezapochybuje o tom, že Kráľova reč si o Oscara prišla doslova požiadať. Príbeh a čiastočne biografia o zajakávajúcom sa anglickom kráľovi Jurajovi VI. , ktorý sa snaží byť v prvom rade človekom a donútiť svojho neschopného a nevychovaného brata Daniela k zasadnutiu na anglický trón po smrti otca a v druhom rade vyriešiť svoj hendicap so zajakávaním, aby sa mohol postaviť pred ľud so vztýčenou hlavou, má jednoducho všetky predpoklady pre oscarového víťaza. Prirátajme si k tomu primeraný kus anglického ironického humoru a predvojnové obdobie vznášajúce sa nad hrdinami ako temný opar udalostí Hitlerovej expanzie a srdce amerických kritikov proste muselo zradiť Aronofského Čiernú labuť, či Fincherou Sociálnu sieť šmahom ruky. To samozrejme neznamená, že by ste sa mali tešiť na naplnenie sloganov typu: „nevysvetliteľný zážitok“, či „niečo čo ste ešte nikdy nevideli.“ To ani zďaleka....Ako to už býva, pravda je niekde uprostred. Kráľova reč je v prvom rade premyslene vydarenou súhrou perfektného scenára, poctivých hereckých výkonov a silnej režisérskej ruky. Tieto
tri filmové obory sú priamym etalónom kvality filmu od nepamäti. Ich vyvážený pomer určuje mnoho dojmov a ešte viac kladov či záporov resp. predpoklad pre viacnásobné pozretie. Myslím, že Kráľovej reči sa podarilo preniknúť k bežnému divákovi aj napriek svojej zajakavosti a téme práve vďaka spomínanému vkusnému anglickému humoru, ktorý je v tomto prípade nutné brať skôr s nadsadením. Nejedná sa o komediálny humor, pri ktorom by ste sa chytali za bránice, ale skôr o jeho veľmi
intelektuálny odvar. Napokon jediný, kto vás privádza k tomu „potmehudskému“ úsmevu, je práve Geoffrey Rush a jeho postava samozvaného logopéda Lionela Lougea, ktorého svojské vyučovacie praktiky predbiehajú samotnú osobu. Zvlášť keď ich bez rozdielu postavenia začína praktizovať i na jednom členovi kráľovskej rodiny. Veľa situácií je pri tom všetkom geniálnou a pomerne vážnou zmesou tiesnivej atmosféry blížiacej sa vojny a nepriaznivých pomerov v kráľovskej rodine. Dochádza k množstvu dramatických výpadov voči vlastnému bratovi Danielovi - záletnému nástupcovi trónu,
a sklamaní z nepodarených verejných predslovov. Obecne by sa dalo povedať, že sa nie je príliš na čo pozerať, veď ide o pomerne samoúčelnú tému plnú tých istých nezáživných a niekedy aj trápnych situácií až pokiaľ sa náš kráľ zázračne nevylieči. A samozrejme jedná sa o skutočnú udalosť, na ktorú vám verný brat google rád odpovie. Našťastie to nie je až tak úplne pravda. Až vám ubehne pol druha hodiny ako voda a vy zistíte, že je už koniec, uvedomíte si, že ste dojatý a usmiaty zároveň.
Tom Hooper má po vysoko hodnotenej televíznej Kráľovne Alžbete alebo Lordovi Longfordovi s historickou problematikou samozrejme bohaté skúsenosti a v Kráľovej reči patrične zúročuje všetko čo sa už skôr v televízii naučil. Každá situácia má svoje miesto a ani jedna nie je napriek časovému rozpätiu filmu unáhlená. Hudba je síce nevýrazná a skôr slúži ako „podmaz“, aby sme náhodou nesedeli v úplnom tichu, no tie jemné klavírno-husľové motívy v pozadí nadovšetko postačujú.
Film má prirodzené svižné tempo a nikdy som sa nepristihol znudený. Medzi postavami vznikajú zaujímavé vzťahy a vďaka svojím problémom a netradičným prístupom narážame na bizarné situácie, kedy kráľ na vás vychrlí záplavu vulgarizmov v snahe nekoktať. Radosť pozerať na tak vydarené herecké výkony zaslúžene oscarového Colina Firtha a Geoffriho Rusha, ktorí vám v závere pripadajú už ako neodlučiteľná dvojka. Zvlášť po zábavných scénkach z hodín logopédie, či akéhosi ležérneho
Lionelovho prístupu. Toto všetko samozrejme zachránil scenárista, ktorý si uvedomil, že dráme nemusí dominovať vyslovene drsná a smutná nálada. Dialógmi aj atmosférou sa decentne pohybuje vo vážnej, ale odľahčenej situácii. Nechýba mu nič z bežne fungujúcich filmových záležitostí. Od lásky, sklamania, kontroverzie až po tradičnú kritiku trápne skrývaných ľudských nedostatkov, sa film odráža do stráviteľnej roviny takmer pre každého, len treba počúvať tie správne "zajakávajúce" sa dialógy, z ktorých často krát zažiaria bravúrne slovné ale aj situačné perličky. Aj samotný záver filmu a očakávaný "vojnou napáchnutý" príhovor je skôr jedno malé osobné víťazstvo nad
vlastným sebavedomím ako absolútnou výhrou nad svojou nedokonalosťou. Možno práve pre to vyššie spomínané mi bol tento film tak blízky. Človek neodchádza z kina smutný a plný myšlienok, ale skôr spokojný a plný udalostí dávno minulých, o ktorých ste možno ani netušili. Historici si tento film možno tak neužijú a budú už tradične hľadať nejakú tu nezrovnalosť, no ja som dostal presne to, na čo som prišiel.
Nezaručujem, že budete z kina odchádzať spokojný a už vôbec neodporúčam utrácať peniaze len preto, že tento film získal Oscara. V prvom rade treba ísť do kina s tým, že chcem vidieť obyčajný príbeh o (ne)obyčajnom človeku, ktorý mal (ne)obyčajný problém. To bude zaručene stačiť. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Bontonfilms
