Vznik filmu 2001: Vesmírna Odysea (2001: A Space Odyssey)

6.3.2006|Stano Hudák|
Vznik filmu 2001: Vesmírna Odysea (2001: A Space Odyssey)

To že sa ešte takmer tridsať rokov po premiére desaťtisícom ľudí stále vybavujú v mysliach scény z veľkofilmu 2001 Vesmírna Odysea ( 2001: A Space Odyssey ) je dôkazom jeho pretrvávajúcej umeleckej hodnoty. Ešte dnes sa v nových filmoch, televíznych programoch a reklamách rôznych oznamovacích prostriedkov možno často stretnúť s jeho vplyvom. Niektoré z klasických hudobných diel upravených ako filmová hudba pre tento snímok sa ľuďom takmer všeobecne spájajú s budúcnosťou. A filmoví giganti Steven Spielberg  či George Lucas potvrdzujú, že film 2001 ovplyvnil ich vlastné diela o mimozemšťanoch. Známa spolupráca režiséra Stanleyho Kubricka a vedca a spisovateľa sci-fi románov Arthura C. Clarka na tomto klasickom filme i románe začala vlastne náhodne. Bolo to jedno zo šťastných spojení.

Vznik príbehu 2001

Kubrickov agent Roger Caras ( ktorý vtedy ešte pracoval pre Columbia Pictures ) spomína že vo februári 1964 – v dobe keď sa v kinách premietal Kubrickov film Dr. Strangelove ( Dr. Divnoláska ), sa raz stretol s Kubrickom v jednej reštaurácii na obede:
„Čo budeš robiť teraz?“
spýtal sa Kubricka
„Vysmeješ sa mi,“
povedal Stanley
„Nie, nevysmejem. Tak čo budeš robiť?“
„Natočím niečo o mimozemšťanoch,“
prezradil Stanley a dával pozor, či Caras chápe čo to znamená.
A Caras nechápavo vyhlásil: „To je fantastické. Práve dnes večer vysielam jeden program o mimozemšťanoch v rádiu.“ Pokračovali v rozhovore a Caras sa spýtal Kubricka, kto bude autorom literárnej predlohy. To Kubrick zatiaľ nedokázal povedať.
„Čítam všetko, čo kedy kto napísal.“
Caras vedel, že toto je presne Kubrickov postup: vypísať si mená 25 najlepších spisovateľov, uložiť sekretárke, aby zohnala všetky ich diela, a tie potom prečítať. Takto dôkladne Kubrick pristupoval ku všetkým svojim projektom.
„Prečo márniš čas?“
spýtal sa Caras. „Prečo jednoducho nezačneš tým najlepším?“
„Kým?“
chcel vedieť Kubrick.
„Arthurom C. Clarkom,“
odpovedal Caras.
„Ale to je pokiaľ viem, pustovník, cvok, čo býva niekde v Indii na strome,“
namietol Kubrick.
Roger Caras učinil tejto fáme rázny koniec: „Dočerta, nie je to ani pustovník, ani cvok. Iba si kľudne žije na Srí Lanke.“
Kubrick sa potom Carasa opýtal, či pozná Clarka osobne.
„Veľmi dobre,“
znela odpoveď. „Pred mnohými rokmi nás zoznámil Jacques Cousteau.“ ( pozn. red. – slávny francúzsky oceánograf a vynálezca aqalungu )
„Preboha! Však, že sa s ním spojíš?“
prosil Kubrick.
Takto sa začala slávna spolupráca Stanleyho Kubricka a Arthura C. Clarka. Caras sa spojil s Clarkovym agentom Scottom Mederithom a Clarke nadšene súhlasil. Kubrick mu napísal obsiahly list, kde navrhol, aby ako ďalší krok vybrali niektorú Clarkovu poviedku, ktorá by sa mohla stať základom pre scenár. Kubrick chcel nakrútiť na svoju dobu najlepší sci-fi film všetkých čias. V liste ďalej Kubrick uvádzal, že má predovšetkým záujem zaoberať sa otázkou mimozemských civilizácii, a to:
1, Dôvodmi prečo veriť v existenciu inteligentných foriem života mimo našej Zeme.
2, Dopadom, ktorý by ich objavenie malo v najbližšej budúcnosti na našu planétu ( a ktorý v niektorých oblastiach bude možno i nulový ).

Šťastnou náhodou potreboval Clarke takmer hneď ísť pracovne do New Yorku, a tam sa potom stretol s Kubrickom a ostal v USA dlhší čas. Veľmi skoro sa Clarke rozhodol pre svoju poviedku Hliadka ( The Sentinel ) – práve jej motív navrhol Kubrickovi za východisko filmového príbehu – a síce nájdenie – a spustenie – detektoru inteligencie, ktorý bol pred vekmi pochovaný na Mesiaci. Poviedka bola Clarkom pôvodne napísaná už v r. 1948 do súťaže rozhlasovej stanice BBC, kde však nevyhrala, ani sa neumiestnila. Neskôr vyšla časopisecky, no Clarke má pravidlo, že nič z toho čo píše, nezahadzuje, a tak mohla poslúžiť ako inšpirácia. Jej príbeh má s filmom spoločnú iba ak pointu – geologická výprava astronautov nájde na Mesiaci monolit – striebornú pyramídu ( vo filme to bude čierny kváder ), ktorý tu zanechala mimozemská inteligencia.

Clarke a Kubrick spolu diskutovali celé dni, niekedy aj 10 hodín v kuse, pričom spolu prechodili celý New York, zhovárali sa doma, v reštauráciách, v galériách, kinách, na výstave...pričom premysleli a zasa zavrhli stovky nápadov, a pozreli sa aj na sci-fi filmy, kt. by im mohli konkurovať. Nakoniec sa v máji 1964 po diskusnom maratóne trvajúcom dohromady zrejme stovky hodín obaja muži zhodli že „Hliadka“ je dobrý materiál a možno ho použiť, okrem toho Clarke objavil ďalších šesť príbehov, ktoré s spolu s Hliadkou stali základnými kameňmi príbehu – išlo o poviedky Drvivé napätie ( Breaking Strain ), Opustiac kolísku bez konca obliehajúc... ( Out of the Cradle Endlessly Orbiting... ), Kto tam? ( Who´s There? ), Do vnútra kométy ( Into the Comet ), a Prv než nastal raj ( Before Eden ).
Pripravovaný film dostal zo začiatku pracovný názov „Ako sme ovládli slnečnú sústavu“ ( How the Solar System Was Won ), neskôr pracovný názov zmenili na „Púť za hviezdy“ ( Journey Beyond the Stars ).

Je všeobecne známe, že Kubrick neznášal filmový scenár ako niečo obmedzujúce - čo zobrazuje filmový príbeh  až príliš pevne nalinkovaný, bez možnosti ho zmeniť z technických a finančných dôvodov počas nakrúcania. Namiesto toho Kubrick sa počas nakrúcania vždy venoval rôznemu vylepšovaniu a experimentovaniu, preto zo zásady nepoužíval scenár.

Tentoraz Kubrick navrhol Clarkovi niečo odlišného – aby sa celý dej najprv napísal ako regulérny román. A tak prv než by začala drina na scenári mohli povoliť uzdu fantázii a rozvíjať dej formou románu, na ktorom bude scenár nakoniec postavený. Kubrick bol toho názoru, že takto ich napadne viac myšlienok a príbeh bude hlbší.
Teoreticky mal teda vzniknúť román s ohľadom k budúcemu filmu a z neho sa potom odvodiť scenár. V skutočnosti bol výsledok oveľa zložitejší. Ku koncu sa písala kniha i scenár súčasne, s obojstrannou spätnou väzbou. K posledným úpravám niektorých pasáži románu došlo potom, čo sa uskutočnilo premietanie denného natáčania podľa scenára, ktorý zasa vznikol na základe starších verzií románu...a tak ďalej. Clarke to vysvetľuje: „Cítil som, že až román nakoniec vyjde, malo by v ňom stáť: Napísali Arthur Clarke a Stanley Kubrick podľa scenára Stanleyho Kubricka a Arthura Clarka, kým vo filmových titulkoch by to malo byť obrátene. Toto tvrdenie sa asi najviac blíži komplikovanej pravde.“


Stanley Kubrick a Sir Arthur Clarke pracujú na spoločnom projekte 2001: Vesmírna odysea v Stanleyho byte na Central Park West (Foto: www.danrichter.com)

Priebeh nakrúcania a niektoré zmeny filmového deja

Prvý rozvrh nakrúcania, ktorý Kubrick navrhoval bol 2 roky – neskôr sa ukázalo že aj tento rozvrh bol príliš optimistický – prvé stretnutie Kubricka a Clarka sa uskutočnilo v apríli 1964, samotné nakrúcanie po všetkých potrebných a často zložitých prípravách sa začalo v decembri 1965, pričom konečná premiéra filmu nakoniec vyšla až na rok 1968.

V prvej fáze spolupráce a neskôr bol denný program zhruba takýto: Clarke mal na starosť román. Zatvoril sa vo svojej hotelovej izbe so svojim písacím strojom, pričom sa živil sušienkami a čajom. Kubrick mal zasa na starosť zorganizovať štáb a ďalšie veci, pričom každý deň chodil Clarka kontrolovať a zásobovať ho nápadmi. Porovnávali si poznámky, pričom za celú dobu prešli nekonečnými slepými uličkami a vyškrtli desaťtisíce slov. Príbeh začal naberať  na rozsahu, pričom sa neustále do poslednej chvíle menil, hlavne bolo ťažké vymyslieť vhodné ukončenie. Vyškrtli sa celé pasáže a kvantá textu, desiatky nápadov a možných verzií zakončenia. Clarke bol pritom pochopiteľne frustrovaný ( keď uvážime že na tom pracoval až do r. 1968 ), že to nemá konca a Kubrick nesúhlasil uvoľniť knihu na vydanie ešte pred filmovou premiérou a tak nemohol dostať svoj honorár. Navyše musel kvôli práci na románe Clarke odmietnuť ďalšie zákazky, kvôli čomu mu vznikol postupne ušlý zisk až 50 tisíc dolárov. Nie že by  román nebol dobrý, no musíme brať do úvahy že sa písalo s ohľadom na scenár, a keď sa napr. pri nakrúcaní zistilo že niektoré nápady sa z technického hľadiska nedajú uskutočniť, tak jediným východiskom boli len ďalšie zmeny, do toho nahrával aj fakt že Kubrick mal v povahe experimentovať.. a tak ďalej.
Zo strany Kubricka to nebola schválnosť, naozaj pôvodne plánoval prispieť ku románu vlastným rukopisom, no nabitý program nakrúcania mu to nakoniec neumožnil.
Vynechaného materiálu bolo toľko, že ho Clarke neskoršie v r. 1971 nechal pre zaujímavosť vyjsť knižne v samostatnom zväzku pod názvom: Stratené svety 2001 ( The Lost Worlds of 2001 ).

V apríli 1965 sa Stanley Kubrick rozhodol pre názov 2001: Vesmírna odysea. Svedkovia, vrátane Clarka potvrdzujú, že to bol čisto Kubrickov nápad. Prečo práve rok 2001? Pretože tento rok bol vtedy dosť ďaleko na to, aby nehrozilo, že realizmus filmovej budúcnosti bude spochybnený realitou. Musíme mať na pamäti že vtedy bola kozmonautika len vo svojich začiatkoch. Ani jediný človek netušil ako vyzerá skutočný pohľad na vesmír do najmenších detailov. 1. augusta 1964 dopadla na Mesačný povrch automatická sonda Ranger 7 a Clarke s Kubrickom ostali hore dlho do noci, aby si mohli v televízii prezrieť detailne zábery Mesačného povrchu. V auguste 1965 zasa kozmická sonda Mariner 4 uskutočnila historicky prvý oblet Marsu, a Kubrick sa začal strachovať toho, čo by mohla nájsť. Čo keby objavila známky života? Takýto objav by zničil ich príbeh. Kubrick sa dokonca pokúsil poistiť proti riziku, že budú objavené mimozemské civilizácie. Poradil sa s Londýnskou poisťovňou Lloyd´s, ale keď zistil koľko by stálo poistné, nápad zase zavrhol.

Natáčanie sa konečne začalo 25. decembra 1965 v štúdiách filmovej spoločnosti Metro Goldwyn Mayer – MGM pri Londýne. Clarke ďalej pracoval nad románom, navyše dopoludnia sa zúčastňoval nakrúcania v úlohe technického poradcu. Okrem toho každé 3 mesiace sa musel na pár dní vracať kvôli prešlým vízam do New Yorku, pretože podľa vtedajších byrokratických predpisov mal Clarke žijúci na Srí Lanke status britského občana žijúceho v zahraničí ( niečo ako iné občianstvo ) a kvôli nemožným predpisom musel používať turistické víza.

Jedným z najdôležitejších a najnákladnejších zariadení pre natáčanie bola obria centrifuga s priemerom 11 m, vážiaca 40 ton a schopná rotovať rýchlosťou až do 5 km/h. Jej stavba trvala pol roka. Zariadenie pripomínalo ťažkotonážne ruské kolo umiestnené doprostred hangáru. Vo vnútri sa nachádzala paluba kozmickej lode Discovery. Rýchlosť otáčania nemala nič spoločného s vytváraním umelého bezváhového stavu, skôr Kubrickovi poskytovala celkom novú škálu filmových trikov pri natáčaní interiéru kozmickej lode. Zvonku centifugu husto pokrývali kabely a svetlá. Silné potrubie do nej privádzalo klimatizovaný vzduch. Vo vnútri muselo byť všetko pripevnené k podlahe – ako kulisy ( konzola počítača, ošetrovňa, sprcha, a päť hibernačných postelí ), tak i kamery a všetko osvetlenie. Herci boli vždy v spodnej časti centifugy, no kamery a celé zariadenie sa neustále pohybovalo. Problém bol s osvetlením. Všetky reflektory o ktorých sa predpokladalo že budú v pokoji sa pohybovali dookola nahore a nadol. To nejako nesvedčilo vláknam žiaroviek, ktoré neustále vybuchovali a kropili okolie sklom, preto musel filmový štáb celú dobu stáť pod ochrannými štítmi. Raz sa odtrhla kamera z výšky 10 metrov a takmer zabila herca. Ďalším vylepšením bol uzavretý televízny okruh, nainštalovaný vnútri, aby Kubrick mal prehľad čo sa deje a nemusel byť stále zatvorený s hercami vnútri. Zvonku bolo na centrifuge tiež namontovaných 16 premietačiek pre zadnú projekciu. Keď sa začalo natáčať, boli všetky zosychronizované a premietali do interiéru v ktorom sa filmovalo. Aktivovali obrazovky na veliteľskom module a na každej zobrazovali najrôznejšie informácie. Kubrick obetoval nesmierne množstvo času, peňazí a energie, aby mal istotu, že všetko je z technického hľadiska uskutočniteľné. Dokonca i návrhy všetkých stupníc a číselníkov v Discovery pochádzajú od odborníkov, pritom v konečnej verzii filmu sa mnohé z nich neobjavili. Pamätalo sa aj na bezpečnosť. V štúdiu bola pohotovostná jednotka požiarnikov, pre prípad keby vo vnútri centrifugy začala horieť elektrina. Po obvode centrifugy boli padacie dvierka, na ktoré v prípade núdze stačilo udrieť kladivom a herci by vypadli von.

Slávny monolit ktorý vo filme objaví geologická výprava na Mesiaci bol vlastne 3 tony ťažký blok nerozbitného skla, zafarbený na čierno a do kulís vykopávok bol umiestnený pomocou žeriavu. Jedným z Kubrickových cieľov bolo, aby všetko vyzeralo realisticky, tak musel neustále vynaliezať a realizovať celkom nové postupy. Mnohé z trikov ktoré vidíme v dnešných sci-fi filmoch vznikli vo filme 2001 Vesmírna odysea, a ďalšie vznikli až po ňom.  Kubrick tvrdí že celkovo v tomto filme natočil 205 trikových záberov, ktoré zabrali 18 mesiacov a pohltili 6,5 milióna dolárov z celkového rozpočtu, ktorý činil 10,5 milióna dolárov. Práve oni zavinili že film prekročil rozpočet a premiéra sa oneskorila. Pritom musíme brať do úvahy, že digitálne efekty ani niečo podobného v tej dobe ešte neexistovalo. Časté zmeny a experimenty sa robili aj na kulisách. Clarke spomína, že raz si spolu s Kubrickom prezerali palubu kozmickej lode Orion III., ktorá vo filme mala premávať na obežnej dráhe Zeme a Clarke poznamenal že mu pripomína Čínsku reštauráciu. Znechutený Kubrick prikázal kulisy kompletne prestavať a Clarke sa potom z opatrnosti musel pár dní vyhýbať rozzúreným výtvarníkom. Toto všetko bola daň za Kubrickovu kreativitu.

Kubrickova stopercentná odovzdanosť celému projektu a hĺbka vedomostí vo všetkých oblastiach, ako technických, tak aj umeleckých, ohromila dokonca i starých profesionálov. Ovládal všetky povinnosti on najnižšieho kulisára cez elektrikára až po výtvarníka a všetkých ostatných. Tak napríklad vo filme je scéna, v ktorej vedci schádzajú  dolu po rampe ku odkrytým vykopávkam. V tých časoch boli kamery väčšinou veľké a ťažké zariadenia a kameraman nebol schopný natočiť záber podľa Kubrickovych predstáv v ktorom by pojazdná kamera cúvala pred nimi, zatiaľčo oni by zostupovali po rampe, pretože svah mal veľký sklon a rampa bola z vrúbkovanej ocele, príliš hrboľatej pre kolieska kamery. Ale Kubrick ten záber chcel mať bez ohľadu na ťažkosti. Rozhodol sa že scénu natočí sám. Chopil sa kamery, vzal ju do oboch rúk, požiadal troch ľudí, aby sa postavili za neho a aby ho viedli a podopierali, keby ho váha kamery prevážila dozadu. Potom zostupoval z rampy. Osobne prevzal úlohu kameramana a celú scénu nafilmoval. Podobne od Kubricka pochádza ďalšia slávna scéna- tá v ktorej ľudoop rozbíja zvieracie lebky a potom vyhadzuje svoju kosť-zbraň do vzduchu. Pozoruhodná premena rotujúcej kosti na kozmickú loď je podľa odborníkov „najrýchlejším strihom v dejinách kinematografie, ktorý posúva dej o 3 milióny rokov dopredu.“ Keď sa práve skončilo nakrúcanie scény v exteriéroch – na poli, kde ľudoop kosťou rozbíja zvieracie lebky, štáb sa s Kubrickom pomaly vracal do ateliérov, keď Kubrick začal cestou vyhadzovať kosti do vzduchu. Najprv si štáb myslel, že ide o prejav radosti, ale on tie kosti filmoval ručnou kamerou – čo nebolo ľahké. Keď skončil s natáčaním kostí rotujúcich oproti oblohe, pokračoval  v ceste k ateliéru. Potom uchopil násadu z metly a začal vyhadzovať i tú. Takýto bol zrod slávneho strihu cez priepasť 3 milióny rokov – od primitívneho pravekého nástroja vyhodeného nahor ku zložitej kozmickej lodi budúcnosti.

Vo filme je oproti románu niekoľko zmien. Vymenujme len tie najpodstatnejšie. Vo filme je cieľom kozmickej lode Discovery planéta Jupiter, kým v románe je to Saturn. Došlo k tomu takto, že pôvodne bol cieľom Jupiter, no Kubrick s Clarkom sa nadchli pre pôsobivú atmosféru Saturna a jeho prstencov, dokonca to bolo zavedené vo filmovom scenári. Kubrick požadoval zmeny, no vtedy bolo nakrúcanie filmu už v pokročilom štádiu a takáto zmena bola nad sily trikárov, preto nakoniec vo filme zostal Jupiter, kým v románe ostal Saturn. Ďalšou scénou podľa scenára bola záverečná scéna, ako hviezdne dieťa odpáli jadrové zbrane obliehajúce okolo Zeme. Kubrick sa ju rozhodol nakoniec nenatočiť, pretože príliš pripomínala záver jeho filmu Dr. Strangelove ( Dr. Divnoláska ). Novým prvkom vo svete filmu bolo že Kubrick sa rozhodol vypustiť väčšinu dialógov a nahradiť ich tichom alebo hudbou. 2001 Vesmírna odysea úplne zmenila ponímanie filmovej hudby. Kým dovtedy sa hudba používala vo filme väčšinou ako kulisa, odteraz sa hudba už stala vďaka Kubrickovi súčasťou filmového deja. Jednou z najsilnejších scén vo filme je okamih keď astronaut David Bowman ( Keir Dullea ) začína deaktivovať superpočítač HAL 9000. Clarke spomína na písanie tejto scény do svojho románu: „Celkom ma vystrašilo, keď počítač začal blázniť a ja som bol v miestnosti sám s elektrickým písacím strojom.“ Tieto emócie sa v pôsobivej scéne HALovho pomalého umierania preniesli z knihy do filmu. Filmový kritik Andrew Sarras pochválil jej emocionálnu silu: „Nikdy som nevidel hlbšie a poetickejšie zobrazenie duševnej smrti,“ napísal neskôr v článku pre Village Voice.


Naaranžovaná scéna z filmu 2001: Vesmírna odysea (Foto: www.danrichter.com)

Reakcie divákov a kritiky po premiére

Premiéra filmu 2001: Vesmírna odysea 1. apríla 1968 vyvolala medzi kritikmi aj divákmi kontroverzné reakcie. Na každé jedno slovo kritiky pripadlo jedno slovo chvály. Najčastejšie sa filmu vyčítalo, že je príliš dlhý, ďalej minimum dialógov a nejasnosť filmového deja. Sám Kubrick videl konečnú prvú verziu vo finálnej podobe ktorá mala pôvodne dĺžku 2h 41 minút iba týždeň pred premiérou. Aj jemu sa film zdal príliš dlhý, no keďže sa nevedel rozhodnúť, ktoré scény má vystrihnúť, kým neuvidí reakcie obecenstva, aby získal predstavu o „vrtiacom faktore“- preto dal Kubrick najprv usporiadať na 4 dni premiéru pre úzky okruh divákov, a pri premietaní sa Kubrick prechádzal postrannými uličkami i za sedadlami, aby videl v ktorých momentoch filmu sa diváci na sedadlách vrtia od nudy a netrpezlivosti – a práve tam urobil strihy. Celkovo skrátil film o 19 minút – vystrihol niektoré pre dej menej podstatné scény, ako napr. scény s ľudoopmi, scény na kozmickej stanici, alebo skrátil ranný telocvik astronautov na palube Discovery. Podľa Kubricka tieto strihy v skutočnosti ovplyvnili len zanedbateľnú skupinu divákov a divákom sa film buď páčil, alebo nie nezávisle na jeho dĺžke. Zostrihaná verzia prišla do kín 5. apríla 1968.

Čo dodať k tým chýbajúcim dialógom a nejasnostiam filmového deja? Filmová kritika napísala, že Kubrick mal akoby v úmysle urobiť takmer nemý film a tie dialógy, ktoré film obsahuje sú také banálne, akoby vo filme ani neboli. ( zaberajú spolu 46 minút z celkovej dĺžky 141 minút ). Pravdou však je, že Kubrick sa snažil neprezradiť divákovi v dialógoch nič podstatné, a to čo je naozaj dôležité ukázať vo filme formou činov. Stanley Kubrick vysvetlil svoj názor na dialógy v rozhovore pre The New York Times: „Existujú určité oblasti v pocitoch i v realite, ktoré do značnej miery nemožno opísať slovami. Neverbálne druhy výrazu, ako je hudba a obrazy, k ním preniknú, ale slová pôsobia ako zvieracia kazajka. Je zaujímavé, ako mnoho z tých, ktorých táto kazajka väzní, neznesú, aby ju niekto uvoľnil.“ A Kubrick ďalej hovorí: „Nerád príliš hovorím o filme 2001, pretože ide v podstate o neverbálny zážitok. Snaží sa komunikovať skôr s podvedomím a s citmi, než s intelektom. Jednoznačne si myslím, že základný problém tkvie v ľuďoch, ktorí sa nevedia dívať očami. Ktorí počúvajú. A z tohto filmu sa toho sluchom moc nedozvedia. Kto neverí svojím očiam, nedokáže ten film oceniť.“

Že by mal byť nejasný dej filmu 2001 menej záhadny? To by sa nezlučovalo s Clarkovými a Kubrickovými zámermi. Clarke to vysvetľuje: „Práve vďaka tomuto je ten film tak jedinečný. Kladie metafyzické, filozofické, dokonca náboženské otázky. Nepredstieram, že sme na ne poznali odpovede. Ale tie otázky rozhodne stoja za to, aby sa o nich premýšľalo. Film 2001: Vesmírna odysea pojednáva o minulom a budúcom živote človeka vo vesmíre. Pojednáva o znepokojení nad postavením človeka v hierarchii kozmu, pravdepodobne dosť nízkom. Pojednáva o reakciách ľudstva na zistenie, že sa vo vesmíre vyskytuje vyššia inteligencia.“

Z rad kritikov bolo počuť aj zdrvujúce výroky. Na filmovej projekcii pre novinárov bolo počuť poznámky typu: „Tak toto je koniec Stanleyho Kubricka“. Jeden vysoký funkcionár MGM na premiére v New Yorku dokonca cynicky poznamenal: „Tak sme dneska prišli o dvoch prezidentov“ ( tým prvým prezidentom bol prezident USA Lyndon Johnson, ktorý práve zhodou okolností v tlači oznámil že v nastávajúcich voľbách nebude kandidovať, a ako druhý bol na mysli prezident filmovej spoločnosti MGM ).

Bolo však aj veľa takých, ktorí po druhom zahliadnutí filmu zmenili názor, čo je vo svete filmovej kritiky veľká vzácnosť. Patril k nim aj kritik Sam Lesner z Chicago Daily News: „Kubrickovu šokujúcu, k šialenstvu doháňajúcu, desivú, ohlupujúcu, démonickú, odľudšťujúcu a zázračne mimozemsky fantastickú drámu som videl dvakrát. Poprve som si myslel, že Kubrick stratil súdnosť. Teraz verím, že je to génius.“

Medzi pochvaly, ktoré si tvorcovia cenia najviac, patrí výrok ruského kozmonauta Alexeja Leonova ( pozn. red. -prvý človek, kt. vystúpil v skafandri do voľného kozmického priestoru v r. 1965 ), ktorý po premietaní poznamenal: „Teraz mám pocit, ako by som bol v kozme už dvakrát.“ Neil Armstrong, prvý pozemšťan, kt. mal pristáť na Mesiaci, si pozrel film predtým, než v júli 1969 Apollo 11 odštartovalo zo Zeme: „Bol to zvlášť vydarený výtvor, ktorý mimoriadne presne zobrazoval podmienky kozmického letu a v ktorom boli vynikajúce vizuálne triky.“
I Astronauti z Apolla 8, Frank Borman, James Lovell a William Anders, ktorí v decembri 1968 uskutočnili prvý historický oblet Mesiaca ľudskou posádkou, sa pred štartom na tento film podívali. Po predstavení napadlo Andersa v súvislosti s ich nadchádzajúcou misiou: „Spomínam si na myšlienku, že by možno stálo za srandu oznámiť do rádia, že sme behom letu Apolla objavili monolit.“ Keď sa o tom Clarke dozvedel, prial si aby Billy Anders dotiahol ten nápad do konca, a ľutoval že to Anders nakoniec neurobil.


Tento cirkulárny stroj bol používaný na nakrúcaní filmu 2001: Vesmírna odysea

Stručný popis deja filmu

Dej filmu nebudeme príliš rozoberať do podrobností. Ten je divákom notoricky známy, tiež na túto tému bolo napísaných množstvo článkov. Preto stačí ak ho načrtneme len stručne:

 Planéta Zem pred 3 miliónmi rokov. Skupina ľudoopov na jednej potulke objaví veľký čierny monolit. Tušíme, že ho sem umiestnila mimozemská inteligencia, a má slúžiť niečo ako detektor inteligencie. Monolit začína vysielať myšlienkové stimuly smerom k skupine ľudoopov a tak mení ich chovanie. Jeden z ľudoopov postupne objaví, že kosť môže poslúžiť ako nástroj a ako zbraň. Od radosti vyhadzuje kosť do vzduchu. Strihom sa prenesieme do budúcnosti, presnejšie do roku 2001, kde geologická výprava objaví na Mesiaci taký istý monolit, ktorý však slúži ako poplašné zariadenie. Po východe slnka spustí prenikavý zvuk smerom k planéte Jupiter. Ten poplach je pre bytosti čo monolit zahrabali pod povrchom znamením, že ľudstvo dosiahlo taký stupeň inteligencie, že je schopné kozmických letov – to je dostať sa na Mesiac a navyše nájsť monolit. Nato k Jupiteru letí kozmická loď Discovery s cieľom bližšie preskúmať záhadu. V záujme čo najväčšieho utajenia informácií, je o všetkom oboznámená iba časť posádky, ktorá je navyše celú cestu v hibernačnom spánku. O chod kozmickej lode Discovery sa starajú iba dvaja astronauti David Bowman ( Keir Dullea ) a Frank Poole ( Gary Lockwood ), ktorí o týchto faktoch nič netušia. Pomáha im palubný superpočítač HAL 9000 obdarený umelou inteligenciou, ktorý je naprogramovaný aby neprezradil cieľ cesty a v prípade potreby aj klamal. Keďže počítače sú skonštruované s cieľom poskytovať presné a bezchybné informácie, teda vlastne neklamať, dochádza u HALa k správaniu pripomínajúcemu paranoickú psychózu. V domnelej sebaobrane HAL zabije posádku v hibernačnom spánku, potom aj Franka Poola. V poslednom zápase počítača proti človeku však vyhrá David Bowman, ktorý HALa deaktivuje. Bowmanovi prídu v správe zo Zeme všetky odtajené fakty, ktoré potrebuje pre pokračovanie výpravy. Na obežnej dráhe nájde ďalší monolit obrovských rozmerov. Keď sa ho vybral bližšie preskúmať, monolit ho vtiahol aj s pristávacím modulom nadsvetelnou rýchlosťou cez niečo ako „červiu dieru“ či „hviezdnu bránu“ do inej dimenzie vesmíru. Nakoniec Bowman skonči ako fyzicky mŕtvy – jeho telo sa rozplynie, a uchová sa iba myseľ vo forme čírej energie.

Film 2001: Vesmírna odysea bol nominovaný na 4 Oscarov ( najlepší príbeh a scenár, réžia, dekorácie, kamera ). Ibaže kontroverzia, ktorá ho doprevádzala, a ktorá tak svedčila tržbám, mu nepomohla získať hlasy ako najlepšiemu filmu. Film získal iba jediného Oscara – za špeciálne efekty. Tie znamenali veľký prielom i v technike filmovania. Predbehli dobu o dobrých 20. rokov. Všetko, čo sme od tej doby v oblasti filmových trikov videli, sa zrodilo v snímku 2001. Nikomu sa do tej doby ani nesnilo, že by natáčanie filmov mohlo dosiahnuť takú vysokú úroveň technickej dokonalosti. Nakoniec to boli ale prvky kontroverzie, a prvky mýtu, ktoré filmu zaistili čestné miesto medzi filmovou klasikou.


Scena z filmu 2001: Vesmirna odysea (2001: A Space Odyssey, 1968)

2001: A Space Odyssey ( 2001: Vesmírna Odysea )
Sci-Fi / Dobrodružný 
Veľká Británia / USA, 1968, 139 min (Režisérska verzia: 156 min)

Námet: Arthur C. Clarke, podľa rovnomenného románu
Scenár:
Stanley Kubrick, Arthur C. Clarke
Réžia: Stanley Kubrick
Hrajú: Keir Dullea (David Bowman), Gary Lockwood (Frank Poole), William Sylvester (Dr. Heywood Floyd), Daniel Richter (ľudoop), Leonard Rossite (Dr. Andrej Smyslov), Margaret Tyzack (Elena), Robert Beatty (Dr. Ralph Halvorsen),  Sean Sullivan (Dr. Bill Michaels),  Douglas Rain (HAL 9000 (hlas).

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články

Venom

Venom

Sony malo pred pár rokmi naštartované menšie univerzum okolo Spider-Mana, avšak The Amazing Spider-Man 2 nenaplnil finančné očakávania, a...