Francúzsky symbol Catherine Deneuve
/22.10.1943, Paríž, Francúzsko/
Model francúzskej elegancie, kultivovanej zmyselnosti a jedna z najrešpektovanejších herečiek francúzskeho filmu, Catherine Deneuveová vytvorila tento typ na základe hrania série úloh krásnych a chladných dievčat pre režisérov ako je Roman Polański či Luis Buñuel.
Catherine Deneuveová sa narodila ako tretia zo štyroch dcér francúzskeho
divadelného a filmového herca Mauricea Dorléaca. Matka zomrela, tiež herečka,
keď Catherine mala osem rokov, a na rozdiel do svojej sestry Francoise
Dorléacovej sa herečkou stať nechcela!
Pred kameru sa dostala
náhodou ako 13 ročná, v roku 1958 si ju s ďalšími spolužiačkami vybrali filmári
do komparzu filmu Gymnazistky /Les collegiennes, 1956/ režiséra
A.Hunebella.
Chcela sa venovať módnemu
návrhárstvu, v sedemnástich rokoch sa však zoznámila s Rogerom Vadimom,
ktorý z nej chcel urobiť hviezdu ako
predtým z Brigitte Bardotovej a ten ju priviedol do ateliérov. Nakrúcali spolu,
ale iba jediný film Neresť a ctnosť /Le Vice et la Vertu,1963/,
v ktorom ako uvedomelá účastníčka protifašistického odboja stelesňovala druhú
z týchto vlastností. Aj keď sa Vadimova snaha minula účinkom, zostala okrem
tejto snímky ešte jedna trvalá spomienka na ich krátky vzťah, syn Christian a
zostala slobodnou matkou.
O štyri roky neskôr narodila
sa jej dcérka Chiara-Charlotte zo vzťahu s Marcellom Mastroiannim
a ešte stále bola slobodná matka, potom bola v rokoch 1965-70 manželkou známeho
fotografa Davida Baileyho, no ani to netrvalo dlho...
Zásadným zvratom pre
Catherine Deneuveovú bolo stretnutie s režisérom Jacquesom Demym,
ktorý pomohol svojím citlivým prístupom odhaliť jej herecké schopnosti. Pod
jeho vedením vytvorila dve kľúčové úlohy, s ktorými na seba upozornila i za
hranicami svojej vlasti: predavačka dáždníkov Geneviéve v muzikáli Dáždniky
zo Cherbourgu /Les Parapluiers de Cherbourg,1964/ a blonďatá učiteľka tanca
Delphine v muzikáli Slečinky z Rochefortu /Demoiselles de
Rochefort,1967/, kde vystupovala spoločne so svojou skutočnou sestrou -
dvojčaťom Francoise Dorléacovou.
Ich cesty sa potom rozišli.
Francoise Dorléacová hrala napríklad vo filmoch Hebká koža
/La Peau douce, 1964/, Poľovačka na manžela /La chasse l´homme,
1964/, Arséne Lupin kontra Arséne Lupin /1962/, s O.Sharifom
Čingischán /Genghis Khan, 1965/ a jej posledný film – thriller Mozog za
miliardu dolárov /Billion Dollar Brain, 1967/. Vyjadrovala ostro komický typ
ako vysoká tmavovláska v komédii Muž z Ria /L´homme de Rio, 1964/ po boku
J.P.Belmonda. Jej mladý život /ako 25 ročná/ sa skončil tragicky: zahynula v
horiacom aute. Catherine Deneuveovou táto udalosť silne otriasla a načas ju
úplne vyradila z aktívnej práce. Keď sa potom opäť vrátila k filmu, priniesla si
v očiach smútok a tieseň, čosi tragické v podtóne celého jej zjavu: aj postavy,
pre ktoré sa rozhodne, sú z iného rodu než tie, keď hrávala mladé, krásne a
bezstarostné dievčatá.
Tento začiatok k tomu, aby
sa stala hviezdou naviac doprevádzali už zmieňované série archetypálnych úloh
chladných žien v domácnosti, ktoré podnikajú nerozvážne milostné dobrodružstvá.
Prvý bol film režiséra Romana Polańskeho Hnus
/Repulsion, 1965/, kde si zahrala postavu duševne vyšinutej belgickej manikérky
Carol, ktorá podľahne chorobným vražedným predstavám a po ňom Kráska dňa
/Belle de Jour, 1967/ pod vedením jedného z najväčších režisérov minulého
storočia Luisa Buñuela. Tu vytvorila postavu zmyselnej, životom
unudenej mladej manželky, ktorá sa z dlhej chvíle ponúka. Kritika prijala tento
film ako renesanciu slávneho Buñuelovho filmárskeho a režisérskeho umenia a v
roku 1967 bol označený za jeden z najlepších desiatich filmov roka. Po
pozoruhodnom úspechu si Catherine Deneuveová mala možnosť ešte si zahrať pod
vedením tohto génia vo filme Tristana /1970/ – je to príbeh
dievčaťa – siroty a starnúceho maliara.
Nasledujúce filmy pomohli
dotvoriť jej povesť neprekonateľnej a pozoruhodnej herečky svojej generácie.
Catherine Deneuve vo filme Hnus (Repulsion, 1965), ktorý režíroval Roman
Polanski.
Catherine Deneuveová pokračovala v práci nezmeneným tempom tiež behom 70.rokov.
V roku 1971 hrala vo filme To sa stáva len druhým /Ca n´arrive qu´aux
autres, 1971/ s Marcellom Mastroiannim.
Humorná melodráma Keby sa
dalo znovu začať /Si c´était á refaire, 1976/, ktorý nakrútila s Claudom
Lelouchom, kde hrala ženu po 15 rokoch prepustenú z väzenia a stretne sa so
svojím už dospelým synom a nachádza si priateľku – kleptomanku (Anouk Aiméeová)
v jednom rozhovore počas nakrúcania povedala novinárom: “Pracovať s
Lelouchom – to znamená odhodiť všetky predchádzajúce skúsenosti a začínať znovu.
To sa mi na tejto práci najviac páči.”
Po filmovom úspechu Život
na zámku /La vie de Chatêau,1965/ sa vyjadrila Catherine Deneuveová o
zaujímavom svetle umelkyňe, pre ktorú je tvorivá práca zmyslom života a spomína
na radu von Sternberga, Marléne Dietrichovej, “aby si vždy nechala
čosi zo seba aj pre ďalší film.”
Amerika už poznala Catherine
Deneuveovú z filmu Hnus. No Buñuelovo dielo jej získalo nezvyčajnú slávu
a obdiv. V New York Times ju označili ako novú Gretu Garbo, obrázkové časopisy s
najväčším nákladom ju uverejňovali na obálkach.
Bohužiaľ alebo našťastie sa
Catherine Deneuveová vyhýbala práci v Hollywoode a napriek tomu sa presadila.
Výsledkom jej amerického úspechu bola hlavná postava vo filme Aprílové žarty
/The April Fools, 1969/ po boku Jacka Lemmona a Podivná spravodlivosť
/Hustle, 1975/.
Jej filmy z tejto éry však
bývajú zaraďované do série komerčných počinov vzťahujúcich sa k jej
reprezentácii parfumov Chanel, ostatné v ďalšom desaťročí bola vytvorená
špeciálna kreácia parfumu s názvom Catherine Deneuve. Založila svoju produkčnú
spoločnosť Films de la Citrouille. Už od konca 60.rokov, kedy ju
americký časopis Look povýšil za najkrásnejšiu ženu sveta, je považovaná za prvú
dámu francúzskeho filmu. V roku 1985 bola vybraná občanmi, aby prepožičala ako
druhá herečka po Brigitte Bardotovej svoju jemne profilovanú tvár národnému
symbolu Francúzskej republiky – Marianne, jej busta je vystavená
na každej radnici v tejto krajine.
Catherine Deneuveová patrí k
najobsadzovanejším francúzskym herečkám, jej herecký výraz má mimoriadne široké
rozpätie – od žien introvertných, zožierajúcich sa vnútorným bôľom, až po
postavy excentrické a komediálne rozihrané. Takou bola napríklad vo filme
Divoch /Le sauvage,1975/, kde hrala po boku Yvesa Montanda alebo ako
speváčka bugi-wugi vo filme Zig-Zig /1974/ režiséra László Szabóa.
V priebehu 80.rokov sa
objavila v melodráme Francoisa Truffauta z okupovaného Paríža Posledné metro
/Le Dernier Métro, 1980/, ktorá získala cenu francúzskej akadémie
Cézara roku 1980 a Donatellovho Dávida. Je to príbeh o
obetavej a statočnej Marion Steinerovej, herečky a riaditeľky divadla, jej muž –
divadelný riaditeľ (Heinz Bennent) sa skrýva pre svoj židovský pôvod v podzemí
divadla.
Kontroverzný film Tonyho
Scotta Hlad /The Hunger, 1983/, Catherine Deneuveová hrala bisexuálneho
vampa vedľa speváka Davida Bowieho a Susan Sarandonovej. Táto úloha jej v
Amerike priniesla nezmazateľný status popularity medzi lesbičkami a umelecky
založenými teenagermi...
Catherine Deneuve a režisér André Téchiné na festivale Berlinale 2005.
V 90.rokoch vytvorila výnimočnú až pozoruhodnú postavu zdržanlivej Elaine,
majiteľky plantáže, ktorá sa zamiluje do mladého muža-námorného dôstojníka
(Vincent Perez) ako aj jej
adoptívna dcéra ázijského pôvodu, v milostnej dráme v dobe koloniálnej nadvlády
Indočína /Indochine, 1992/, za ktorú získala cenu Francúzskej
akadémie Cézara a nomináciu na Oscara za najlepšiu herečku.
Volpiho pohárom na MFF v
Benátkach roku 1998 bol ocenený jej výkon v úlohe Marianne Malvertiovej, ktorá
sa postupne premení z neurotickej, alkoholom zdevastovanej a rezignovanej trosky
na činorodú bytosť v thrilleri zo zákulisia trhu s drahokamami Place Vendôme
- Svet diamantov /Place Vendôme, 1998/. V dvoch filmoch režírovaných
Andrém Téchiném Moje obľúbené obdobie /Ma Saison Préférée, 1993/ a
Zlodeji /Les Voleurs, 1996/ hrala sestru Daniela Auteuila. Rok 2000 priniesol oveľa
kritickejšiu pozornosť okolo Caterine Deneuveovej, keď hrala vedľa islandskej
speváčky Björk v melancholickom muzikáli Tanečnica v tme
/Dancer in the Dark, 2000/. Cez kritiku, ktorá zahŕňala obe krajnosti získala
práve za tento film Palmu z MFF v Cannes.
Jej ďalšie úspešné filmy: Pán zo spoločnosti /Un monsieur de compagnie, 1964/, Oslia koža /Peau d´âne, 1970/ s J.Rochefortom, Benjamín /Benjamin ou les mémories d´un puceau,1968/, Siréna od Mississippi /La sirne du Mississippi, 1969/ po boku J.P.Belmonda, Líza /La cagna, 1972/, Afričan /L´Africain, 1982/ s P.Noiretom, Pevnosť Sagane /Fort Saganne, 1984/, V žiari reflektorov /Paroles et musique, 1984/, Len aby to bolo dievčatko /Speriamo che sia femmina, 1985/, Východ – Západ /Est-Ouest, 1999/, Osem žien /8 femmes, 2001/ a ďalšie.
Zdroj: MovieMania.sk