Na konci s dychom (A bout de souffle)
„Film je ako boj, láska, nenávisť, dej, násilie, smrť... jedným slovom: vzrušenie.“ ( hovorí jedna z postáv za svojho režiséra Jeana – Luca Godarda )
Jedno z najnádhernejších dobrodružstiev svetovej kinematografie sa nazýva: Francúzska nová vlna ( cca 1958 – 1965 ). Začalo to niekedy v povojnových rokoch: pár rozježených mladíkov, sedávajúcich v kine parížskej filmotéky v prvom rade, si začalo odpovedať na pozdrav. Zistili, že ich spája rovnaká vášeň pre hracie automaty, rovnaká nenávisť k uhladeným, rutinným a neosobným dielam kritikmi ospevovaných filmových tvorcov, a rovnaká láska k režisérom Jeanovi Renoirovi, Alfrédovi Hitchcockovi, a k americkým béčkovým filmom. Títo mladíci sa volali Jean-Luc Godard, Francois Truffaut, Claude Chabrol, Jacques Rivette, Eric Rohmer... a všetci sa neskôr stali významnými režisérmi. Onedlho im prestalo stačiť si o filmoch iba rozprávať: začali o nich písať. V rokoch 1953-54 si založili vlastné časopisy Cahiers du Cinéma a Arts, ktoré sa až prehýbali pod ich zdrvujúcou kritikou. Bojovali proti filmu ako remeselnému výrobku bez štýlu. Snívali o tom, natáčať iné veci a v inom duchu, vyraziť do ulíc, s nehranou úprimnosťou zachytiť skutočných ľudí, naozajstný život s jeho špinou a krásou. No jedna vec je všetko kritizovať, iná vec je vyskúšať všetko na vlastnej koži.
A tak im prestalo stačiť o filmoch písať: začali ich natáčať. Prvý si to vyskúšal Claude Chabrol so svojim celovečerným snímkom Le beau Serge ( Krásny Serge, 1958 ). O rok neskôr debutoval vtedy 29-ročný Jean-Luc Godard filmom A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ) považovaným za prvý naozajstný film a zároveň kľúčové dielo novej vlny.
Vznik príbehuPri filme Na konci s dychom je ako umelecký vedúci podpísaný Claude Chabrol a autorom scenára je Francois Truffaut, ktorý predtým s Godardom natáčal krátky dokument. Jedna legenda tvrdí, že Truffautov scenár nebol viac než pár strohých viet načmáraných na papierový obrúsok z kaviarne. Film Na konci s dychom tak nesie výraze črty Godardovej tvorby, že autorsky podiel jeho priateľov je skôr len symbolický. Godard chcel nakrútiť kriminálny príbeh, podobajúci sa americkým filmom čiernej série, ktoré sa vo Francúzsku objavili po 2. svetovej vojne. Vyšlo mu však niečo úplne iného.
Autor scenára Francois Truffaut pôvodne plánoval film nakrútiť sám a do hlavnej úlohy plánoval obsadiť herca Philippa Lemaira, ten však nebol voľný, a tak sa celý projekt odsunul na neurčito. Truffauta nakoniec prestal projekt zaujímať a súhlasil s tým, aby sa ho ujal Godard. Neskôr Godard vyhlásil, že si príbeh zvolil z jediného dôvodu, totiž preto, že sa mu nepáčil... Ako hlavného predstaviteľa si Godard vybral Jeana-Paula Belmonda, ktorého poznal už z minulosti pri natáčaní svojho krátkeho 20- minútového filmu: Charlotte et son Jules ( Charlotte a jej Jules, 1958 ) a očarilo ho Belmondovo prirodzené civilné herectvo. Stojí za zmienku spomenúť, že Belmondo sa už poznal aj s Claude Chabrolom v ktorého filme A double tour ( Nadvakrát, 1959 ) si zahral jednu z hlavných úloh, keď nahradil herca Jeana Clauda Brialyho, ktorý nečakane ochorel. Meno Belmondovej postavy znelo: Laszlo Kovacs a to isté meno bude používať ako svoj pseudonym postava Michela Poiccarda ( Belmondo ) vo filme Na konci s dychom.
Godard sa s Belmondom porozprával o pripravovanom filme. O námete sa príliš nešíril, povedal iba: „Je to príbeh chlapíka zamilovaného do jedného dievčaťa. Ukradne auto, ide za ňou, a potom zabije policajta. A ďalej... ďalej sa uvidí!“ Vyzeralo to ako detektívka, ale Belmondo už poznal Godarda natoľko dobre, aby vedel, že to tak úplne detektívka nebude. Pripomínalo to zamilovaný príbeh, ale švajčiarsky režisér nemal v povahe točiť zamilované príbehy. Godard vyhlásil, že by chcel natočiť film o posadnutosti smrťou, ale vzápätí dodal že sa ešte nechá viesť okamžitým nápadom. Tak čo? Čo to vlastne bude? V Belmondovi sa prebudil záujem a tak s celým projektom súhlasil.
Náklady filmu Na konci s dychom (A bout de souffle,
1960) boli na dnešné pomery za smiešnu sumu 20 tisíc dolárov.
Priebeh nakrúcania
Vedľa Belmonda, ktorý bol zatiaľ divákom neznámy, potreboval Godard postaviť nejakú hviezdu, pokiaľ možno medzinárodne známu. Vybral si americkú herečku Jean Sebergovú, ktorá vtedy po svojom sobáši s Francoisom Moreuilom žila vo Francúzsku. Teraz sa stretla s Godardom, ktorý ju požiadal o niekoľko menších kamerových skúšok a celkom ľahko získal jej súhlas. Ale Jean mala uzatvorenú zmluvu s americkým štúdiom Columbia Pictures. Godard teda poslal do Spojených štátov 12- stránkový telegram, v ktorom podrobne objasňoval dôvody pre ktoré potrebuje herečku na nakrúcanie. Ponúkol Columbii buď 12- tisíc dolárov na ruku, alebo vysoké percento zo zisku budúceho filmu. Americkí magnáti, ktorí nikdy o akomsi Godardovi nepočuli a o filme si mysleli, že bude prepadák, skočili na 12- tisíc dolárov a neskôr to trpko oľutovali. Ku hlavnej dvojici Belmondo-Sebergová potom Godard do vedľajších úloh vybral Daniela Boulangera, Rogera Hanina ( oveľa neskôr známy ako inšpektor Navarro z rovnomenného seriálu ), Van Douda, Clauda Mansarta a Henri-Jacquesa Hueta.
Samotné nakrúcanie sa začalo 16. augusta 1959 a v prvý natáčací deň sa úplne prvá scéna točila v parížskej kaviarni Le Francais na Champs-Élysées, kde sa Belmondo stretol s nepatrným filmovým štábom. Godard svojmu hlavnému hercovi nedal viac scenára než pred pár týždňami. Prvá vec, ktorú po Belmondovi chcel, bola, aby sa posadil v bistre za stolík, objednal si malé pivo, vypil ho a odišiel bez zaplatenia. To celé zachycovala z niekoľkých metrov kamera, ktorú držal kameraman Raoul Coutard. Pobavený herec urobil, čo sa po ňom žiadalo, akoby išlo o žart. Potom ho Godard zaviedol do telefónnej búdky.
„Čo mám hovoriť?“
opýtal sa herec.
„Hovor, čo chceš!“
Belmondo vymýšľal text, ktorý žiadny
mikrofón nemohol zachytiť, pretože tam žiadny nebol, a potom z búdky vyšiel:
„A čo budeme robiť teraz?“
opýtal sa.
„Ideme preč, budeme točiť inde,“
odsekol Godard a bez ďalšieho vysvetľovania zaviedol štáb do inej ulice.
Belmondo musel mať v Godarda pevnú dôveru, keď účinkovanie v tomto filme prijal, pretože sa zdalo, že si režisér zrejme nevie rady, čo s týmto príbehom, ktorý sa tvári ako kriminálny, čo s touto rádoby tragickou romancou, ktorú získal od Trufauta. Nejaký čas Godard uvažoval, že na počesť amerického filmu The Big Sleep ( Veľký spánok, 1946 ) s Humphrey Bogartom natočí drsnú detektívku. Neskôr to Godard vysvetlil: „Vzdal som sa toho úmyslu, tak trochu z lenivosti, pretože vyjadrovať sa prostredníctvom konvenčných postupov si vyžaduje veľmi zdĺhavú prípravu, a do toho sa mi nechcelo. Ak som chcel predviesť hodnoverné postavy, musel som ich nechať konať a hovoriť tak, ako ľudia , ktorých poznám, hovoria a konajú. To sa ale doteraz nerobilo, takže to vybočovalo z rámca konvencií.“
Ako vlastne prebiehalo nakrúcanie filmu Na konci s dychom?
Godard, ako mal už vtedy vo zvyku, nedal svojim hercom žiadny presný scenár. Vychádzal z osnovy Francoisa Truffauta, ale natáčanie viedol po svojom a hercom ponechával absolútnu voľnosť. Aby im úlohu uľahčil, ale tiež z technických dôvodov, natáčal bez priameho záznamu zvuku a dialógy nahral dodatočne. Neustále ale zdôrazňoval, že nejde o improvizáciu: „Nie je to improvizácia, ide o dotiahnutie veci v poslednom okamihu. Belmondo si svoj dialóg nevymyslel. Bol napísaný, ale herci sa ho neučili, film bol natáčaný ako nemý a ja som napovedal repliky.“
Godard sa každé ráno dostavil na pľac a vo vrecku mal školské zošity s množstvom neusporiadaných poznámok a scény a dialógy napísané. Než na filme začal pracovať, každú noc si poznámky utriedil a získal obecný plán. Na základe toho potom každé ráno napísal 8 stránok pre sekvenciu, ktorú chcel ten deň natáčať. S výnimkou niektorých už prepracovaných scén sa držal toho pracovného rozvrhu a každý deň napísal niekoľko minút filmu. Podľa Belmondovych slov si Godard s tými poznámkami robil čo chcel. Stačilo im vdýchnuť život a bolo to. Hercov viedol Godard tak, že im dával množstvo drobných detailných pokynov a snažil sa vystihnúť podstatné gestá.
Kameraman Raoul Coutard točil s kamerou na pleci, bez umelého osvetlenia a v prirodzených dekoráciách. Natáčanie trvalo 4 týždne. Belmondo na natáčanie spomína: „S Godardom som prežíval jedinečné chvíle, nikdy som ani na okamih nemal pocit zviazanosti kvôli kamere, technike, materiálnym prostriedkom. Voľnosť pri natáčaní bola ohromujúca: vôbec sa mi nezdalo že natáčam film. Mohol som robiť a hovoriť, čo som chcel, ísť, kam sa mi zachcelo. Bolo to neuveriteľné! Godard vytvoril zvláštnu atmosféru, ale nemyslel som si, že ten film niekedy v kinách pobeží.“
Táto atmosféra však trochu vadila Jean Sebergovej, ktorá by rada mala v ruke pevnejší scenár. Keď herečka zistila, že jej postava zradí svojho milenca, hraného Belmondom, a že mu navyše ukradne aktovku so všetkými peniazmi, zašla za Godardom a povedala mu, že odmieta zahrať niekoho tak odporného. Po dlhej diskusii Godard nakoniec ustúpil: Jean mu aktovku neukradne... ale zradí ho! Jean Sebergová si s režisérom nerozumela, pretože ho nechápala, zato vo svojom partnerovi Jean-Paulovi Belmondovi našla príjemného spoločníka schopného tých najväčších šibalstiev. Keď nebola jej prítomnosť na pľaci nutná, usadala väčšinou Jean Sebergová do prepychového bieleho cadillacu, ktorý jej dal pristaviť producent Georges de Beauregard. V ktorúkoľvek hodinu v ňom herečka bola schopná usnúť. Mimochodom ten cadillac bol posledným výdajom, ktorý si producent mohol dovoliť, jeho finančná situácia nebola nijako ružová a neúspech filmu Na konci s dychom by znamenal jeho krach.
Stojí za zmienku, že Belmondo si musel vypomôcť vlastným oblečením, aby mohol hrať v tejto produkcii, ktorá mala prázdne vrecká. Sako v ktorom je celé filmovanie oblečený, dostal od kamaráta herca Jean-Pierra Mariella, ktorý ho zdedil po svojom švagrovi, ale pretože mu bolo malé, dal ho Belmondovi! Teda ako vidno pre natočenie filmu svojho srdca je príjemné mať pár miliónov dolárov, no nie je to vždy také nevyhnutné. Dnes je ťažké zistiť koľko stál film Na konci s dychom – taký skoro amatérsky dokument. Francúzske zdroje tvrdia, že stál 45 miliónov starých frankov ( ešte pred menovou reformou na nové franky ). Iné zdroje zasa tvrdia, že v prepočte na dnešné peniaze by to mohlo byť okolo 20- tisíc dolárov, čo je vo svete filmu smiešne malá suma.
Jean-Paul Belmondo a Jean Seberg vo filme Na konci s dychom (A
bout de souffle, 1960)
Zaujímavosti z nakrúcania:
Po celú dobu nakrúcania i po ňom bol Belmondo presvedčený, že ten film v kinách nikdy nepobeží. Za prvé preto, že Godard nikdy nedá dohromady tie útržky scén, ktoré natočil, a za druhé preto, že žiadny distributor nevezme na seba riziko uviesť ho v kinách. Belmondo sa však poslušne zúčastňoval nakrúcania a aktívne sa zúčastňoval na všetkých záberoch, ktoré mu každodenne nachystali ďalšiu dávku prekvapenia. Niekedy kvôli Godardovi, inokedy vďaka prizerajúcim divákom.
Tak napríklad pri natáčaní záverečných scén, keď Belmonda prenasleduje auto s ozbrojenými policajtmi, ľudia ani nekričali, ani nepanikárili, iba sledovali akciu celkom nehybne. Belmondo má v tomto zábere utekať, až vyčerpaný a na konci s dychom padne. Neskôr to vysvetľuje: „Keď som sa váľal po chodníku a umieral, veľa ľudí sa čudovalo, čo sa stalo. Godard mi povedal: Dostaneš guľku do chrbta a bež. Až toho budeš mať dosť, padni! Nepovedal mi: padni v určitom mieste.“ Neskôr videli filmoví kritici a teoretici istú symboliku v tom, že Belmondo padne na vyznačenom priechode pre chodcov na začiatku bulváru Raspail. Herec však objasnil, že jediná symbolika bola iba ak v tom, že sa nechcel nechať prejsť nejakým autom!
Pre iný záber si Godard nechal vytlačiť falošné noviny, na ktorých prvej stránke bola fotka Belmonda, alias Michela Poiccarda, „verejného nepriateľa číslo jeden“. Niekoľko výtlačkov týchto novín sa povaľovalo na stolíkoch v bistre. Keď si tam Belmondo išiel niečo objednať, hostia naňho hľadeli podozrievavo, šuškali si, a chceli zavolať políciu. Belmondo s Godardom im museli v kľude vysvetliť, že ide iba o film!
Godard s obľubou postavil kameru v ulici tak, aby o tom chodci nemali tušenie. Skryl ju v dodávke a snímal hercov uprostred anonymného davu, ktorý nie vždy chápal, o čo ide. Pri niektorých nájazdoch bolo potrebné kamerou pohybovať, a tak Godard posadil svojho kameramana na poštový vozík, ktorý sám tlačil, alebo ťahal, pokiaľ možno rovnakou rýchlosťou, akou chodili herci. Dokázal tiež využiť aktuálne dianie. Napríklad natočil štátnu návštevu amerického prezidenta Eisenhowera, prechádzajúceho autom po Champs-Elysées po boku Charlesa de Gaulla.
Ale Belmondo mal ohľadne filmu Na konci s dychom oprávnené obavy, ako o tom svedčí jeho priateľ Henri Poirier: „Belmondo mi povedal doslova: Točím s jedným šialencom! Je to úplný cvok, nedal mi žiadny scenár. Točíme čokoľvek. Iba tak chodím dovnútra a zase von... To nepôjde zostrihať!“
Že bolo natáčanie dosť chaotické, len potvrdzuje, že až do premiéry nik nevedel o čo vlastne ide, snáď s výnimkou samotného Godarda. V dobe nakrúcania Na konci s dychom stretol Belmondo svojho priateľa Michela Galabru ( oveľa neskôr známy zo série filmov Žandár zo Saint Tropez ) a hovorili spolu o filme:
„Kedy budeme môcť zasa skúšať?“
opýtal sa Galabru.
„Ja teraz nemôžem, točím film,“
odpovedal Belmondo.
„Ty točíš? Čo, kde a ako?“
„To ja neviem!“
„Ako to, že nevieš!“
„Natáčame na Champs-Elysées.“
„To je všetko? A čo v tom robíš?“
„Chodím.“
„Chodíš? No dobre, chodíš, ale tiež
predsa niečo hovoríš.“
„Nie, ani nie.“
„A kde je kamera?“
„Na vozíku.“
Rozumovo založený Galabru nemohol niečo
takého vôbec pochopiť
Belmondo tu stvárnil postavu Michela Poiccarda alias Laszlo Kovacsa , bývalého obchodníka s autami, ktorý sa postupom času stane ich zlodejom. Dej filmu zachycuje Poiccarda od chvíle, keď sa potom, čo zastrelil policajta – ocitá v Paríži, aby vyzdvihol od dlžníka peniaze. Zoznámi sa s americkou študentkou Patríciou ( Jean Sebergová ), s ktorou trávi príjemné chvíle, a netuší, že sa mu polícia už dostala na stopu. Patrícia mu ešte pomôže ukradnúť auto, no nasledujúci deň podľahne triezvym úvahám a prezradí ho. Zradu mu síce vzápätí oznámi, no Michel odmieta prijať pomoc priateľov, namiesto toho podnikne samovražedný pokus o útek, pri ktorom ho polícia strelí do chrbta.
Obraz všedných slnečných dní s každodennou nudnou rutinou, bezvýznamnými rozhovormi a banálnymi situáciami prudko kontrastuje so svetom Michela, žijúceho v tieni smrti. Film má v sebe kus poetiky: funguje tu kriminálna historka, šialená láska ako z románu, život na okraji. Zodpovedajú tomu aj postavy, ktoré vtedy stelesnila dvojica neopozeraných mladých hercov: nakrátko ostrihaná Jean Sebergová ako krehká „femme fatale“ a drsne prirodzený Jean-Paul Belmondo so svojou romanticky banálnou tvárou chlapíka z ulice ako „dobrý zlý“ Michel.
Prínosom filmu A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ) bolo, že reálny záznam diváka šokoval konfrontáciou s každodenným životom. Hektickými strihmi posunoval režisér príbeh dynamickejšie dopredu. Nové bolo i pojatie hlavných postáv, zobrazovaných síce výhradne vonkajšími znakmi (čiapka, slnečné okuliare, cigareta, telefón...), bez hlbšej psychologickej charakteristiky, predsa však dokázalo priblížiť Belmonda divákovi ako postavu so sympatickými črtami, hlavne preto že pôsobí úplne prirodzene, že sa tu mladý divák stretáva v istom zmysle sám so sebou, s človekom, ktorý svoj nesúhlas k súčasnej štruktúre spoločnosti dáva najavo správaním, oblečením, zjavom... Typ postavy, ktorú tu Belmondo vytvoril bol natoľko výrazný, že bol v budúcnosti nútený ju s menšími obmenami opakovať v reťazci svojich úloh dobrodruhov a „sympatických darebákov“.
Jean-Paul Belmondo a režisér Jean-Luc Godard počas nakrúcania
filmu Na konci s dychom (A bout de souffle, 1960)
Reakcie a ohlasy po premiére
Godard nakrútil posledný záber Na konci s dychom v polovici septembra 1959 a pustil sa do strihania, ktoré trvalo veľmi dlho. Po prvom zostrihu trval film viac než 3 hodiny, čo nebolo z komerčného hľadiska použiteľné. Preto Godard požiadal o radu staršieho a skúsenejšieho kolegu – režiséra Jean-Pierre Melvilla, ktorý mu podľa zlatého filmárskeho pravidla poradil, aby vystrihol všetky scény, ktoré sa priamo nevzťahujú k akcii. Lenže Godard sa touto radou ani trochu neriadil a naopak odstránil všetko, čím sa mohol jeho film podobať tradičnej detektívke! Keď bola konečná verzia hotová, pozval Godard na premietanie hercov a technický štáb, ktorí dobre nevedeli, čo ich vlastne čaká.
Belmondo o tom hovorí: „Ten film ma uchvátil. Strašne sa mi páčila postava skrachovaného, vyradeného lumpa, ktorý prepadne chlapa na záchode, aby mohol zaplatiť za svoju priateľku, a ktorý je zároveň stratený, nevie si rady. Keď ho nakoniec dievča vydá polícii, dojme vás jeho pokorenie. Nie je to žiadny tvrdý chlap. Naopak je stratený v tomto svete, ktorému sa nedokáže prispôsobiť. Dúfal, že by to dievča mohlo byť putom medzi ním a svetom, ale ona ho nechá. Nakoniec mu neostane celkom nič.“
Film A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ) mal oficiálnu premiéru v marci 1960. V ten deň, keď išiel film do kín a ešte nebol známy názor kritiky, chcel Belmondo vedieť ako na film publikum reaguje, a poslal svoju ženu na výzvedy. Diváci, ale film rozpitvávali priam chirurgicky, takže manželka mu nebola schopná povedať, či sa im ten film páčil, alebo nie.
Belmondo si ale robil starosti zbytočne, lebo filmová kritika od samého začiatku nešetrila chválou a priviedla do kín zástupy divákov – len v prvý deň premietania vo Francúzsku film videlo viac než 2 milióny divákov. Všade sa hovorilo o Godardovej „novej filmovej reči“ a literárny časopis Les Nouvelles littéraires ocenil Belmonda dokonca ako „najnadanejšieho z mladej hereckej generácie“. A počuť od filmových kritikov výrazy ako „majstrovské“ či „objavné dielo“ nebolo vôbec vzácne.
Jeana-Paula Belmonda a režiséra Jeana-Luca Godarda tento film preslávil cez noc a z Belmonda už natrvalo spravil hereckú hviezdu. Už v tomto filme sa objavili niektoré „belmondovske prvky“ – uvoľnenosť podfarbená povaľačstvom, štipka provokatívnosti, trvalo sprevádzaná humorom. Bolo zrejme, že Belmondo sa neberie vážne, ale nie zas tak, aby mu bolo jedno čo robí. Priniesol nový spôsob hrania, ktorý vyjadroval zdanlivú bezstarostnosť konca 50. rokov. Nepotreboval sa tváriť ako frajer, alebo svetobežník, aby jeho postava pôsobila vierohodne a účinne. Radšej sa správal čo najprirodzenejšie. Dosť mu pomohol aj jeho vzhľad – u divadelných profesorov mu priniesol pohŕdanie, ale teraz vďaka Godardovmu filmu slávil triumf. Mladí diváci už neprahli po dokonalých krásavcoch, chceli hrdinov, ktorí sa im podobajú. A to bol Belmondo, ktorý síce pochádzal zo zámožnej umeleckej rodiny, ale pôsobil dojmom, že prišiel z ulice. Vzhľad mu poslúžil rovnako dobre ako talent a skúsenosti.
Film A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ) získal cenu Jeana Viga 1960 a Strieborného medveďa na MFF v Berlíne 1960 bol jedným z kandidátov na účasť na MFF v Cannes 1960, ale vzhľadom na to, že ten film sa už premietal v kinách, bola jeho kandidatúra stiahnutá.
Stojí za zmienku, že Američania v r. 1983 nakrútili remake Na konci s dychom, s Richardom Gerem a Valériou Kapriski, ide však o celkom iný film, ktorý vyzerá až trápne a skončil ako prepadák. Inak vďaka francúzskej novej vlne sa mohol vo svete filmu časom presadiť aj typ hercov, ktorí neboli žiadni krásavci, ako: Michel Galabru, Jean Rochefort, Annie Girardot, Bernard Blier, neskoršie napr. Gérard Depardieu.. a ďalší.
A bout de souffle ( Na konci s dychom )
Francúzsko ( 1959 ), 89 min.
Scenár: Jean-Luc Godard podľa pôvodného scenára Francoisa Truffauta
Réžia:
Jean-Luc Godard
Kamera: Raoul
Coutard
Hrajú: Jean-Paul Belmondo ( Michel Poiccard alias Laszlo Kovacs ), Jean
Seberg ( Patrícia Franchini ), Daniel Boulanger ( policajný inšpektor ),
Jean-Pierre Melville ( Parvulesco ), Henri-Jacques Huet ( Berrutti ), Van Doude
( novinár ), Claude Mansard ( Mansard ), Jean-Luc Godard ( informátor ), Roger
Hanin ( Cal Zombach ) a ďalší.
