Železná lady (Iron Lady, The)
„Portrétní snímek je uzavřené pole sil. Protínají se v něm, sváří a navzájem deformují čtyři imaginární momenty: Před objektivem jsem zároveň já jako ten, za něhož se považuji; Já, jako ten, za něhož chci být považován; Já, jako ten, za něhož mne považuje fotograf; a Já, jako ten, jehož fotograf používá, aby předvedl své umění.“ (1) Roland Barthes
Keď som po prvýkrát čítala knihu, z ktorej som pre Vás vypísala vyššie uvedený citát od Barthesa, bolo moje počiatočné hľadanie súvislostí s filmovým umením povrchne založené na tvrdení, že sa Barthesov princíp dá uplatniť len v medziach výtvarného umenia, respektíve vo fotografii. Postupným „načítavaním“ filmového umenia som však tento neuvážený postoj k Barthesovi niekoľkokrát prehodnotila, a bolo by zbytočné zapierať skutočnosť, že to bolo na podnet mojich profesorov. Ale prečo vlastne o tom píšem?! Autobiografický film Železná lady režisérky Phyllidy Lloyd poskytuje príležitosť na špekulatívny pokus nájdenia súvislostí s princípom rozdelenia filmu na štyri imaginárne momenty, a to len za určených podmienok, že na film budeme hľadieť ako na portrét. Či bude táto recenzia pre Vás podnetná, to záleží len na Vašom prijatí, ale snáď Vám poskytne dostatok dôvodov nielen na to, aby ste si pozreli Železnú Lady, ale aj prečítali celú Barthesovu knihu.
Margaret Thatcherová (Meryl Streep), dcéra obchodníka a aktivistu v komunálnej politike, sa ako prvá žena vôbec ocitla na poste predsedníčky britskej vlády a Konzervatívnej strany. Vďaka svojmu neoblomnému a nekompromisnému prístupu k vládnutiu vošla do povedomia verejnosti ako „Železná Lady“. Rodinu „odsúvala“ na vedľajšiu koľaj až do chvíle, keď sa jej za to, počas jesene života, rozhodli spomienky „odvďačiť“....
Před objektivem jsem zároveň já, jako ten, za něhož se považuji; Já, jako ten, za něhož chci být považován:
Prvé dva imaginárne momenty, v tomto prípade „perly“, sú vzhľadom na účel tejto recenzie, menej podstatné, v oboch prípadoch by došlo k čiastočnému „odkrytiu“ deja a zároveň nie je k dispozícii priame vyjadrenie barónky Thatcherovej k filmovému spracovaniu. Preto bude nanajvýš korektné odsunúť tieto dva momenty na moment „k ľadu“.
Já, jako ten, za něhož mne fotograf považuje a Já, jako ten, jehož fotograf používá, aby předvedl své umění:
V poradí tretí a štvrtý imaginárny moment poukazuje na celkovú výstavbu fabuly v zmysle subjektívneho pohľadu režisérky Phyllidy Lloyd na život a kariéru barónky Thatcherovej. Fabula je viazaná retrospektívami, zároveň je teda divák spútaný obmedzenou komunikatívnosťou fabuly. Informácie sú nám podávané postupne, každou ďalšou retrospektívou sa skladačka dopĺňa o nový dielik, pričom rozsah znalostí je obmedzený na postavu Margaret Thatcherovej. Zároveň, je potrebné brať do úvahy aj mieru dostupných informácií, ktoré sú divákovi predkladané. Zmapovanie politickej, a v určitej miere aj súkromnej sféry barónky, kolíše na hranici priemerného výskumu, ba dokonca bude príhodnejšie použitie termínu „rešerš“.
Hľadiac na film ako na subjektívny „portrét“ , ktorý maľuje Phyllida Lloyd, je tento klasický portrét načrtnutý v ostrých kontúrach jednoduchými ťahmi štetca. Je bez výraznej hry svetla a tieňov, kŕčovitá poloha portrétovanej osoby napovedá o upätosti, zátišie je v tmavých odtieňoch, bez akéhokoľvek detailu vypovedajúceho o prekvapivom osude portrétovanej ženy, a ku všetkému aj bez pomarančov (2)...
Poznámky redaktora:
(1) Citácia z knihy od Rolanda Barthesa, Světlá komora/Vysvětlivka k fotografii, (Bratislava: Archa, 1994)
(2) Pomaranč vyskytujúci sa v portrétnych obrazoch, umiestnený na stole, symbolizuje bohatstvo v rodine. Pr. Podobizeň manželov Arnolfiniových – Jan van Eyck VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © archív
