Večná kandidátka na Cézara - Emmanuelle Béart

25.4.2006|Stano Hudák|
Večná kandidátka na Cézara - Emmanuelle Béart

Krása francúzskych filmových herečiek má vo svete filmu úspešnú a dlhú tradíciu. Za všetky francúzske ženy stačí spomenúť symbol francúzskej krásy Catherine Deneuve. Že táto tradícia má aj dnes svojich úspešných nasledovníkov dokazuje okrem iných žien aj Emmanuelle Béart – jedna z popredných súčasných francúzskych hviezd. Dalo by sa povedať, že Emmanuelle Béart ako typ herečky, ktorá dokázala úspešne skombinovať telesnú krásu s hereckým talentom znamená pre Francúzov v dnešnej francúzskej kinematografii to isté čo pre talianov znamená napr. Monica Bellucci. Napriek tomu, že Emmanuelle Béart môže u nezasvätených budiť dojem sladkej, či naivnej krásky, má v skutočnosti za sebou už 20 rokov úspešnej kariéry, ktorú by jej nejedna kolegyňa mohla len ticho závidieť. Okrem iného to dokazuje celkovo nie menej než 8 nominácií na Cézara ( akási európska obdoba Oscara ) a ďalšie ocenenia. Je aj držiteľkou jedného Cézara za titulnú úlohu vo filme Manon des soorces ( Manon od prameňa, 1986 ). Bola členkou filmovej poroty na MFF v Cannes 2004.

Čo sa týka jej krásy v r. 1995 ju americký časopis Empire umiestnil na 32. mieste vo svojom rebríčku 100 najvzrušujúcejších filmových hviezd všetkých čias. V tom istom roku ju slávny módny návrhár Christian Dior vymenoval za svoju hovorkyňu.


Večná kandidátka na Cézara - Emmanuelle Béart

Narodila sa 14. augusta 1965 ako dcéra skladateľa, básnika  a speváka Guya Béarta a bývalej grécko- talianskej manekýnky Geneviéve Galéaovej. Jej otec nechcel, aby jeho deti prežili detstvo v Paríži. Preto Emmanuelle vyrastala v umelecky založenej rodine ako najstaršie z piatich detí u matky na farme v Gassinu naďaleko Saint Tropez v južnom Francúzsku – v kraji vína a korenia Provence. Malá Emmanuelle prvýkrát vystupovala pred kamerou ako 7-ročná detská herečka už v r. 1972. Neskôr ako 13- ročná uvidela slávnu herečku Romy Schneiderovú vo filme Mado ( 1976 ) a to ju motivovalo, aby sa sama defitívne rozhodla pre kariéru herečky

Ako 15-ročnú ju rodičia na tri roky poslali do kanadského Montrealu, kde v jednej anglosaskej rodine učila deti po francúzsky a sama sa zdokonaľovala v angličtine. Tu ju tiež objavil agent, ktorý vyberal hercov pre pripravovaný film amerického režiséra Roberta Altmana, ktorého nakrúcanie sa však nakoniec nekonalo.

Po návrate do Francúzska v r. 1982, jej neskôr fotograf David Hamilton očarený jej krásou ponúkol malú úlohu vo filme Premiers désirs ( Prvé túžby, 1983 ). Ešte toho istého roku začala Emmanuelle Béart navštevovať herecké kurzy Jean-Laurenta Cocheta a postupne sa uplatnila v TV a vo filme.

Výraznejšie na seba upozornila filmových kritikov v polovici 80. rokov, keď bola ako sľubná herecká nádej v jednom roku dvakrát nominovaná na Cézara za filmy Un amour interdit ( Zakázaná láska, 1984 )L´amour en douce  ( Kľudná láska, 1984 ) a keď nakoniec sa o dva roky neskôr iba ako 21- ročná stala držiteľkou Cézara 1986 za titulnú úlohu dedinského dievčaťa Manon, ktorá po desiatich rokoch pomstí smrť svojho otca ( Gérard Depardieu ) tím, že odvedie vodu z horských prameňov, vo filmovej adaptácii románu Marcela Pagnola Manon des soorces ( Manon od prameňa, 1986 ), ktorú réžíroval Claude Berri, rovnako ako prvý diel s názvom Jean de Florette ( 1985 ) , kde sa však Emmanuelle neobjavila. Pripomeňme si že prvý diel Jean de Florette nakrútený podľa Pagnolovho románu Voda z pahorkov, ktorý mal tiež veľký úspech je trochu staromódnym príbehom o hrbáčovi s poetickou dušou ( Gérard Depardieu ), ktorý zdedí po matke farmu v provensálskom pohorí, a jeho jediným bohatstvom a majetkom je prameň, ktorý mu však tajne zasype darebácky bohatý sused ( Yves Montand ) usilujúci o jeho pozemok. Odsúdi tak Jeana a jeho rodinu ku každodenným úmorným pochodom po vzdialenú vodu a stane sa tak nepriamou príčinou jeho smrti.

O rok neskôr skúsila herecké šťastie v USA kde ju vybral do svojej romantickej komédie Date with an Angel ( Schôdzka s anjelom, 1987 ), režisér Tom McLoughlin s pomedzi 5 tisíc uchádzačiek. Film ale nakoniec nebol úspešný. Ďalší rok sa opäť vrátila do Francúzska, kde si zahrala s Pierrom Richardom v komédii A gauche en sortant de l'ascenseur ( Naľavo od výťahu, 1988 ) ako tajne zbožňovaná krásna susedka plachého a utiahnutého výtvarníka ( Pierre Richard ).

Celkom odlišnú polohu si vyskúšala v psychologickej dráme Les enfants du désordre ( Nezriadené deti, 1989 ) - r. Yannick Bellonová, v ktorej úloha prostitútky -narkomanky  Marie, ktorá nájde po prepustení z väzenia uplatnenie v divadle, jej vyniesla opäť nomináciu na Cézara 1989. Na tú istú cenu bola opäť o dva roky neskôr navrhnutá za úlohu nadanej husľovej virtuózky  Camille, o ktorej vzťahu ku dvom huslistom ( André Dussolier a Daniel Auteuil ) rozpráva komorná melodráma Un coeur en hiver ( Srdce v zime, 1991 ) - réžia Claude Sautet. Pôsobivú kreáciu s ktorou sa ako inak uchádzala o Cézara, predviedla tiež v postave modelky Marianne, podľa ktorej dokončuje starnúci maliar ( Michel Piccoli ) svoj kedysi odložený obraz nahého dievčaťa, vo filmovej adaptácii novely Honoré de Balzaca La belle noiseuse ( Hašterivá kráska, 1991 ) - r. Jacques Rivette. Ide o takmer 4 hodinový pohľad do tvorby maliara ( Michel Piccoli ) a do nevyváženého búrlivého vzťahu medzi ním a jeho krásnym modelom ( Emmanuelle Béart ).

Za svoj výkon vo filme Une femme Francaise ( Francúzska, 1995 ) - r. R. Wargnier, získala ako najlepšia herečka cenu Strieborného sv. Georgija na MFF v Moskve 1995. V tom istom roku ešte stihla nakrútiť film Nelly et Monsieur Arnaud ( Nelly a pán Arnaud, 1995 ) ktorý ju opäť poslal medzi kandidátov na Cézara. Potom prišla ďalšia hollywoodska spolupráca, tentoraz s režisérom Brianom de Palmom po boku hviezd ako Tom Cruise a Jean Reno v špionážnom thrilleri Mission: Impossible ( 1995 ) až vďaka tomuto filmu začala byť Emmanuelle Béart známou tvárou aj v Amerike a zvyšku sveta.

Hoci sa preslávila vďaka filmu, nezabúda ani na divadlo, kde sa predstavila okrem iného v hrách Jeana Anouilhe Opakovanie alebo Potrestaná láska ( 1986 ), Pierra Marivauxa Dvojaka nestálosť ( 1988 ), na javiskách Théatre de Nice a parížskeho Théatre de la Porte Saint- Martin hrala v réžii Jacquesa Webera v Moliérovom Mizantropovi ( 1989-90 ).


Emmanuelle Béart

Zatiaľ poslednej nominácie na francúzske filmové ocenenie Cézara sa Emmanuelle dostalo po ďalších piatich rokoch, v r. 2000 za film Les Destinées sentimentales ( Sentimentálne osudy ). Behom posledných rokov sa Emmanuelle Béart predstavila okrem iného v psychologickej dráme Voleur de vie ( Zlodej života, 1998 )  o podivnom nenávistnom vzťahu v domácnosti, kde žijú dve dospelé sestry ( Emmanuelle Béart a Sandrine Bonnaire ) a dospievajúca dcéra jednej z nich. Le Temps retrouvé ( Čas znovu nájdený, 1999 ) - réžia Raoul Ruiz, je zasa 162 minútový epos – zatiaľ najúspešnejší pokus o sfilmovanie domotaného románu Marcela Prousta Hľadanie strateného času. V epizódnych úlohách sa tu objavila celá plejáda hercov: okrem Emmanuelle Béart to bola Catherine Deneuve, Vincent Perez, John Malkovich, Chiara Mastroianni a ďalší.. Film bol nominovaný na Zlatého leva na MFF v Benátkach.

V kriminálnej komédii 8 Femmes ( 8 žien, 2002 ), ktorá opäť pomohla Emmanuelle Béart presláviť aj mimo Francúzska sa nám ukázala ako chyžná Louise, ktorá je spolu s ďalšími siedmimi  ženami ( Danielle Darrieux, Catherine Deneuve, Isabelle Huppert, Fanny Ardant, Virginie Ledoyen, Ludivine Sagnier, Firmine Richard ), podozrivá z vraždy. Pred dosiahnutím svojich štyridsiatich narodenín na seba ešte upozornila snímkom Nathalie, v našej distribúcii známom pod názvom Žena môjho muža ( 2003 ) -režia Anne Fontaine, kde sa objavila ako krásna prostitútka Nathalie alias Marlene, ktorú si najme žena Catherine (Fanny Ardant) a dá jej za úlohu, aby zviedla jej muža Bernarda (Gérard Depardieu) a vytiahla z neho odpovede na otázky, ktorými je posadnutá. Namiesto vzťahu medzi mužom a ženou vzniká lesbický vzťah medzi dvoma ženami a Catherine sa začína s Marlene pravidelne stretávať.

Z jej filmov z posledných rokov upútala aj 150 minútová psychologicko- mysteriózna  dráma s prvkami hororu Histoire de Marie et Julien ( Príbeh Marie a Juliena, 2003 ), ktorú režíroval Jacques Rivette. Osamelý Julien Muller ( Jerzy Radziwilowicz ) vyzerá celkom obyčajne, rovnako ako jeho poloprázdny dom s hodinárskou dielňou. Neskôr však začneme jeho profesiu vnímať symbolicky, ani nie kvôli obchodne vydieračským vzťahom s démonickou „madame“ ( Anne Brochet ), ale kvôli jeho putu ku tajomnej Márii ( Emmanuelle Béart ). Pred rokom sa zdalo že sa osudovo stretli. Lenže Marie potom bez stopy zmizla a teraz sa rovnako nevysvetliteľne opäť vynorila. Začnú spolu žiť a Marie strieda chvíle oddanej lásky a vášne s odtiahnutosťou a mrazivou mŕtvolnosťou, ako by prichádzala zo sveta, kde čas nemá žiadnu váhu a s ním nič, čo je na ňom budované a čo sa v ňom rozprestiera. A Julien zvyknutý všetko merať tikotom hodín, stojí celkom bezmocne pred odhaľovaným tajomstvom. Zvláštne napätie je vo filme dosiahnuté tím, že všedné prostredie sa pred našimi očami premieňa na mámivé labyrinty, ktoré obsahujú magické predmety a smerom k postavám vysielajú sotva zachytiteľné signály.


Emanuelle Béart s Danielom Auteuilom za ktorého bola vydatá v rokoch 1993-95. Spolu majú dcéru Nelly Auteuil.

Emmanuelle Béart je veľmi citlivá a perfekcionistická herečka. Napríklad skôr než si zahrala svoju úlohu husľovej virtuózky Camille vo filme Srdce v zime ( 1991 ), cvičila hru na husliach jeden rok. Za doterajších dvadsať rokov svojej kariéry toho Emmanuelle stihla naozaj dosť a často sa objavuje aj v divadle.

Emmanuelle Béart žije ako slobodná matka, z desaťročného vzťahu s hercom Danielom Auteuilom, za ktorého bola i v r. 1993-95 krátko vydatá a s ktorým si zahrala v niekoľkých filmoch, pochádza dcéra Nelly Auteuil (nar. 1992). A s priateľom hudobníkom Davidom Moreauom má syna Johana Moreau (nar. 1996). Stojí za zaujímavosť, že Béartova  má 21-ročnú nevlastnú sestru. Emmanuelle Béart je fajčiarka, vegetariánka a jej politické aktivity za práva nelegálnych čiernych imigrantov jej spôsobili nemalé problémy ( v r. 1997 ju dokonca zatkla polícia ). Je veľvyslankyňou UNICEF a Národného detského fondu. I napriek svojej veľkej hanblivosti sa niekoľkokrát na filmovom plátne objavila nahá. Hoci 40-ročná Emmanuelle Béart už nie je práve najmladšia, atraktivita jej rozhodne nechýba.

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články

Rozhovor s Alfrédom Aczelom

Rozhovor s Alfrédom Aczelom

Od koľkých rokov dabujete filmy? Zhruba od desiatich rokov. Ako ste sa k dabingu dostali? Ako detský herec, keď som robil veľa...