Mnohým sa možno zdalo, že slovenský horor je rovnako nemysliteľný ako slovenské sci-fi, o čom sa presvedčil Erik Bošňák so svojim Immortalitas a presvedčil o tom aj mnohých divákov. Hneď v úvode treba povedať, že Zlo je vyspelejší, prepracovanejší a dospelejší žáner. Požičiava si to najlepšie zo súčasného amerického hororu, kde dominujú snímky s paranormálnou tematikou, ale nezdráha sa odkazovať, niekedy naozaj vtipným a trefným spôsobom, na klasické hororové snímky a remake-y ázijských duchárskych príbehov. Tak si môže žánrovo skúsenejší divák užiť niektoré naozaj skvelé odkazy na filmy ako Shining, Exorcista, Paranormal Activity, Záhada Blair Witch, Nenávisť a ďalšie.
Prvá polovica filmu nešetrí vtipom a hláškami, ktoré hlavne vďaka Kamilovi Kollárikovi nepôsobia hlúpo, ale dotvárajú charaktery trojice hrdinov a dodávajú filmu na uveriteľnosti a zábavnosti. Prvýkrát mi nadávky rôzneho charakteru v slovenskom filme neprekážali. Druhá polovica filmu, zasadená do dusného prostredia rodinného domu, ktorý pôsobí spustnuto a stiesneno, začína budovať hororovú atmosféru a od tohto momentu si začína film pohrávať s divákom, jeho očakávaniami a pripraví nám niekoľko znamenitých lakačiek. Dobrý dojem ešte umocňuje výborná posledná scéna, dokazujúca umne prepojiť prvky strachu a humoru navzájom.
Bebjak sa týmto filmom dostal na vrchol pomyselného rebríčka súčasných slovenských režisérov. Natočený za 11 dní digitálnou kamerou a umocnený faktom, že vo filme prevládajú dlhé zábery, trvajúce často krát niekoľko minút, sa stáva Zlo dôkazom že slovenský film nepovedal svoje posledné slovo a že ma stále čo ponúknuť. Minimálne súčasnému mainstreamovému divákovi. Samozrejme, film má aj slabé miesta, súvisiace hlavne s hereckým prejavom majiteľa strašidelného domu stvárneného hercom Radošinského naivného divadla Richardom Félixom. Hlavne v scénach, v ktorých vysvetľuje príčinu záhadných javov, bol jeho herecký prejav výrazne divadelný. Naopak v scénach, kde malo ísť o napätie a strach, nezaostával za trojicou hlavných hrdinov a pripravil divákovi niekoľko naozaj vydarených ľakačiek.
Zlo si divák najlepšie užije ak sa nechá príbehom viesť, bez nejakých výraznejších vplyvov racionálneho myslenia. Jednak tento film nie je o rozmýšľaní, ale o strachu a niektoré diery v scenári tak budú podstatne znesiteľnejšie. Hovorím teraz o celkovom vysvetlení, prečo sa deje v dome to, čo sa deje, ktoré pokrivkáva na svojej jednoduchosti a zároveň je nedostačujúce aby vytvorilo potrebnú mytológiu, akceptovateľnú divákom. Aj napriek týmto chybám vo filme prevládajú pozitíva. Veľkým plusom je, že sa nehrá na prevratný alebo najstrašidelnejší slovenský film s prekvapivou zápletkou. Len vzdáva poctu žánru a tým posúva aj samostatný vývin slovenského filmu na novú – síce nie rýdzo slovenskú – úroveň. A toto prvenstvo mu už nikto nezoberie.