Havran (Raven, The)
Prvé kroky tvorcov smerom k hollywoodskym „zlatým baniam“ môžeme pripodobniť k ceste po vydláždenom chodníku. Chodník, spočiatku mramorovo jemný a lesklý, sa každým ďalším krokom vpred nedobrovoľne zbavuje puncu okázalej, avšak výnimočnej krásy, a spod dlaždíc začína vykukávať burina. Vec sa má ale tak, že len hŕstke inovatívnych režisérov sa podarí burinu popretŕhať a naďalej kráčať po čistom chodníku. Režisér James McTeigue svojim debutovým dlhometrážnym filmom V ako Vendeta vyrazil dych nielen fanúšikom komiksovej predlohy, avšak jeho ďalšie pôsobenie vo filmových kuloároch sa nieslo na vlne prudkého podpriemeru. Po šiestich rokoch McTeigue opäť zvádza debatu s adaptačnými zákonitosťami. Akurát dôstojnosť, ktorá mu pri debutovom filme nechýbala, sa v tomto prípade akosi vytratila do povetria...
Ako priaznivý materiál pre pomyselne zmapovanú adaptačnú sféru si tento krát režisér zvolil pochmúrnu báseň Havran, o milencovi a jeho stretnutí s havranom, od Edgara Allana Poea. Filmová podoba Havrana sa však nachádza na pomedzí detektívneho a psychologického filmového žánru, čím sa výrazne odkláňa od predlohy. Baltimore, 19. storočie. Mesto sužujú ohavné činy psychopata. V ich podstate je však možné nájsť istú pravidelnosť, priam viditeľný rukopis. Jeden z detektívov počas vyšetrovania prichádza ku skutočnosti, že oné činy sú detailne popísané v dielach spisovateľa Edgara Allana Poea (John Cusack), ktoré však vyšli ešte pred samotným zločinom. Podozriví sú všetci, a zároveň nikto.
Havrana je ťažké kategorizovať. Nesie v sebe atribúty detektívneho žánru, avšak psychologický opar, ktorý je pranierovaný skrz postavu E. A. Poea, z neho robí nestáleho hybrida pokúšajúceho sa ašpirovať na adaptačnú genialitu. V začiatkoch je citeľný letmý nábeh na naratívnu „jednohubku“, premeny fikcie v realitu, mimoriadne dominujúci prvok, ktorý však McTeigue necháva tlieť pod povrchom. Druhoradou líniou, totiž lacno implementovanou napodobeninou milostnej zápletky, je potenciál Poeovej teórii v praxi priam dehonestujúco udupaný k zemi. Ďalším nelichotivým aspektom je autorova doslovnosť. McTeigue nepreukazuje dostatočnú lojálnosť a jednotlivé odkazy diel od Poea „naservíruje“ divákovi s historickou presnosťou. Neposkytuje nám tak dostatočný priestor na zábavu pri hľadaní a skúmaní jednotlivých odkazov. Rovnako tak nám neumožnil akékoľvek pohrávanie sa s myšlienkou, že vrahom by mohol byť aj spisovateľ sám. Detektívnemu žánru, v ktorom jasne platí, že potenciálnym vrahom môže byť každý, tak zatvára dvere pred nosom.
Bolo by celkom zbytočné zaoberať sa adaptačnými omylmi, ktorých sa McTeigue vo Vendete ostražito vyvaroval, v Havranovi sa ich len pokúsil zaplátať krvavou, živočíšnou agresivitou vrahových činov. Čo sa týka hereckých „kreácií“, predovšetkým, u Johna Cusacka som si nebola istá, či si pred príchodom na nakrúcanie nepozrel Ritchieho Sherlocka Holmesa. Individuálnosť a svojská vyšinutosť, schopnosť interpretovať nelogické náznaky sa mi totiž viažu predovšetkým k Holmesovi, nie k Poeovi. Okrem toho, film celkovo pôsobí ako Holmesovo nevydarené „dvojča“.
Trúchlim a zúfam si. Zmysel pre kontrast, štedrá ideová nádielka a obratne vyformované charaktery sa nadobro strácajú v burine. Vendeta je v mojom pomyselnom rebríčku vysoko, Havran sa však prepadáva hlboko pod priemer. Edgar Allan Poe použil v básni Havran jedno konkrétne slovo ako neustále sa vracajúci refrén. S nutkavým pálením v zátylku si ho dovolím použiť tentoraz aj ja:
Nevermore... VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Forum Film Slovakia
