Filozof svetovej kinematografie - Sergej Ejzenštejn

11.5.2012|-jr-|
Filozof svetovej kinematografie - Sergej Ejzenštejn

(23.1.1898, Riga, Lotyšsko – 11.2.1948, Moskva, Rusko)

O Sergejovi Michajlovičovi Ejzenštejnovi sa napísalo a stále sa píše množstvo odborných štúdií a literatúry. Jeho teoretické práce dodnes ovplyvňujú teoretikov, praktikov i študentov filmového umenia. Niet azda významnejšieho jazyka, do ktorého by neboli preložené. Jeho filmy patria medzi najlepšie, čo sa doteraz podarilo vytvoriť. Charles Chaplin ho nazval filozofom kinematografie. „Neúnavne tvoriť, nebojácne hľadať. Smelo hľadieť do tváre novej éry umenia. Pracovať, pracovať a pracovať – v mene umenia, ktoré vzniklo preto, aby šírilo miliónom veľkolepé idey súčasnosti,“ bolo krédom Sergeja Ejzenštejna. Celá jeho tvorba je dôkazom šírky a hĺbky sršiaceho talentu a obrovskej nadľudskej práce.
Ejzenštejn pochádzal zo zámožnej rodiny, a tak mal možnosť získať vzdelanie – študoval architektúru v Petrohrade. Keď prepukla Veľká októbrová socialistická revolúcia, ako devätnásťročný sa postavil na jej stranu a stal sa dobrovoľníkom Červenej armády. Na Akadémii generálneho štábu si doplnil jazykové vzdelanie a k piatim svetovým jazykom, ktoré už ovládal, pridal japončinu. Cez znalosť jazyka prenikol do japonskej kultúry a umenia, čo malo neskôr vplyv na jeho tvorbu. Na jeseň roku 1920 prišiel do divadla Proletkultu so zámerom tvoriť nové, revolučné a avantgardné divadlo ako výtvarník a režisér. Od začiatku bol pod vplyvom pokrokových revolučných umelcov sústredených v skupine LEF, ku ktorým patril aj básnik Vladimír Majakovskij a divadelník Vsevolod Mejerchoľd. Ejzenštejn inscenoval 12 hier. Pre jednu z nich, aktualizovanú adaptáciu klasickej Ostrovského hry Aj chytrák sa spáli, nakrútil stodvadsaťmetrovú filmovú epizódu.
Ejzenštejn definitívne prešiel k filmovému umeniu v roku 1925 filmom Štrajk (Staška, 1925), v ktorom spoločne s režisérskym nováčikom z Proletkultu Grigorijom Alexandrovom napísali prvý scenár k tomuto filmu. Alexandrov v tomto filme aj hral. Takto sa začala spolupráca oboch tvorcov. Grigorij Alexandrov hral ešte v ďalších Ejzenštejnových filmoch (Krížnik Poťomkin; Desať dní, ktoré otriasli svetom,...). Hrdinom tohto diela nebol jednotlivec, ale dav štrajkujúcich robotníkov zobrazený ako jeden organizmus. Ejzenštejn tu po prvý raz použil montáž atrakcií, ktorej princípy koncipoval ešte v divadle Proletkultu. Montáž atrakcií je založená na konflikte protichodných obrazov, ktoré vytvárajú nový význam. Čím väčší je konflikt spolu zmontovaných záberov, tým silnejšie šokuje diváka. Napríklad veľkú scénu masakry štrajkujúcich robotníkov Ejzenštejn zostrihol do jedného celku s obrazmi zabíjania dobytka na jatkách. Štrajk bol pozoruhodným vstupom dvadsaťšesťročného umelca na filmovú pôdu. Jeden kritik napísal, že sa v ňom „zračí proces prerodu z kukly divadelného režiséra na motýľa filmového tvorcu“.
Píše sa rok 1925. Sergej Ejzenštejn sa svojím druhým filmom Krížnik Potemkin (Bronenosec Poťomkin), ktorý zobrazuje hrdinskú vzburu čiernomorských námorníkov roku 1905, stal takmer cez noc známym na celom svete. Na bruselskej svetovej výstave roku 1958 sa v hlasovaní o najlepší film v dejinách kinematografie umiestnil Krížnik Potemkin na prvom mieste! Filmová skladba tohto diela je príkladom špecificky filmového vyjadrovania. Ejzenštejn rozvrhol film ako antickú tragédiu na päť častí. Ako napísal anglický filmový teoretik Roger Mannwell, vyvrcholením celého diela je „najsugestívnejších šesť minút v dejinách svetovej kinematografie“ – scéna na odeských schodoch. Na vrchole schodišťa sa objaví oddiel vojakov a zhromaždený dav na schodoch, ktoré vedú do mora, nemá kam utiecť. Vidíme ako vojaci s nasadenými bodákmi zostupujú v zovretom šíku po schodoch nadol. Ejzenštejn, aby dosiahol väčší účinok, montuje vedľa seba striedavo dav i kráčajúci múr vojakov. Detaily sa striedajú s polocelkami a celkami. Zábery bajonetov s tvárami z davu. Po schodoch poskakuje kočík s dieťaťom. Výstrel! Dieťa je mŕtve, žena ho berie na ruky a kráča oproti zostupujúcim vojakom. Výstrel! Žena padá mŕtva s dieťaťom. Vojaci kráčajú ďalej... Scény, ktoré v skutočnosti trvali oveľa kratšie a prebiehali súčasne, sú vo filme predĺžené a oddelené. Ejzenštejn bol toho názoru, že nie je dôležité ukázať skutočný priebeh udalostí, ale odhaliť ich vnútorný zmysel. Účastníkom masakry sa tento otrasný zážitok vidí nekonečne dlhý.
Sergej Ejzenstejn
V nasledujúcich rokoch Ejzenštejn spracoval reportáž Američana Johna Reeda do filmu Desať dní, ktoré otriasli svetom (Oktyabr, 1927) na počesť 10. výročia VOSR a nakrútil spoločne s Grigorijom Alexandrovom film Generálna línia (Generalnaja linija, 1929) o období kolektivizácie ruskej dediny. V tomto filme sa predstavuje Ejzenštejnov posledný nemý film. Jeho poetický rytmus a čisto vizuálna krása pramení z účinku asociatívnej montáže. V obidvoch týchto filmoch tvorca nahradil obraz živého človeka obrazom všeobecných pojmov, ktoré symbolizovali dobu. Hoci kritika bola filmami na jednej strane nadšená a vedela oceniť ich nesmierny význam predovšetkým pre ďalší vývoj filmového umenia, na druhej Ejzenštejnovi vyčítala priveľký dôraz na formálnu stránku. Aj divákom sa filmy videli príliš zložité vo vyjadrovaní myšlienky, a tak nevzbudili taký záujem ako Krížnik Poťemkin. Po týchto neúspechoch Ejzenštejn spolu so svojimi spolupracovníkmi kameramanom Eduardom Tissem a asistentom Grigorijom Alexandrovom odišiel na študijnú cestu najprv po Európe, neskôr do Ameriky, kde chcel nakrútiť film podľa románu amerického spisovateľa Theodora Dreisera Americká tragédia. Po nezhodách s americkými producentmi odcestoval do Mexika, kde začal nakrúcať veľkú filmovú fresku o mexickej civilizácii Nech žije Mexiko (¡Que viva Mexico!, 1931-32). Nebolo mu dopriate dokončiť ani tento film. Z nakrúteného materiálu dal producent Sol Lesser bez autorovho súhlasu zostrihnúť film Nad Mexikom hrmí (1933). Zo zvyšného materiálu roku 1941 zostavila Ejzenštejnova americká asistentka Mary Setonová stredometrážny dokumentárny film Čas na slnku. Po vyše dvadsiatich piatich rokoch sa Ejzenštejnovmu americkému žiakovi Jay Leydovi podarilo archívne spracovať všetko, čo z mnoho tisíc nakrútených metrov filmov ešte zostalo. Až v roku 1979 po získaní filmových materiálov a podľa poznámok z nakrúcania Grigorij Vasilievič Alexandrov zostrihol a ozvučil konečnú verziu filmu. Najdlhšie nedokončené dielo v histórii kinematografie uzrelo svetlo sveta na XI. medzinárodnom filmovom festivale v Moskve v roku 1979. „Uvidíte film tak, ako si ho predstavoval Ejzenštejn, ako som si ho predstavoval ja vtedy a ako sa naň pamätám teraz. Je ťažké, dokonca nemožné vedieť, ako by tento film zostrihol veľký umelec dnes, ale opierali sme sa o jeho zápisky a poznámky, články a kresby a usilovali sme sa maximálne priblížiť jeho autorskému zámeru.“ Aj po rokoch zostáva epopeja o Mexiku majstrovským dielom.
Sergej Ejzenštejn sa po tejto krutej skúsenosti vrátil do Moskvy. Venoval sa pedagogickej činnosti a písal teoretické práce. K filmovej práci sa dostal až v predvečer 2. svetovej vojny. Nakrútil zvukový film Alexander Nevský (Aleksandr Nevskij, 1938). Historický obraz z polovice 13. storočia o kniežati, ktorý zjednotil Rusko a zvíťazil v boji so švédskymi rytiermi. Hlavným princípom tvorcu bol opäť kontrast – tentoraz monumentálnych, statických, presne komponovaných obrazov. Film symbolizoval boj proti nastupujúcemu fašizmu. Hranice historického žánru prekročil Ejzenštejn aj ďalším filmom s historickou tematikou, dvojdielnym Ivanom Hrozným (Ivan Groznyj, 1944 a 1958). Je to monumentálny epos, ktorý na príklade cára Ivana Hrozného ukazuje, ako vplýva moc na charakter človeka. Kontrastmi svetla a tieňa, štylizovanými pohybmi hercov, zaujímavými obrazovými kompozíciami sa mnohé scény v tomto filme podobajú výtvarným dielam. Hlavnú rolu vo filme vynikajúco stvárnil Nikolaj Čerkasov. S ním Ejzenštejn spolupracoval vo veľkofilme Alexander Nevský v úlohe vznešeného, mlčanlivého vojvodcu Alexandra Nevského. V postave Ivana hrozného Čerkasov zúročil „tvrdé tréningy“ prevteľovania a mohol naplno prejaviť veľký dramatický talent – hral človeka vnútorne rozorvaného, plného podozrievania, krvavej pomstivosti a krutosti. Film priniesol uznanie a slávu obom tvorcom.
Počas tvorby tohto význačného režiséra sa objavil jeho veľký protihráč a bol ním ruský režisér Vsevolod Pudovkin. Tak ako Ejzenštejn, našiel aj Pudovkin výraz pre sociálny pátos revolúcie, ktorý v podstate vychádzal zo štýlových prostriedkov montáže. Pudovkinove filmy sú lyrickejšie, mäkšie než Ejzenštejnove: sú v nich individualizovaní hrdinovia, rozprávačský prvok tu má významnejší podiel. Mnohí kritici porovnávali Pudovkinovu Matku s jeho Krížnikom Poťemkinom – v podstate išlo o veľmi odlišný umelecký prístup k stvárneniu tej istej témy. Matka zaujala bohatstvom výrazových prostriedkov u hercov, psychologickou drobnokresbou postáv. Hoci obrazy a scény boli na pohľad všedné, celková montáž pôsobila na divákov básnicky. „Filmy Ejzenštejna, to je krik, filmy Pudovkina, to je pieseň.“ Takto charakterizoval dva rôzne prístupy veľkých talentov ruského revolučného filmového umenia francúzsky fritik a teoretik Léon Moussinac. Cesta Sergeja Ejzenštejna viedla od revolučných filmov k historickým snímkam a bola lemovaná titanskou prácou, neľahkým hľadaním a neraz i nepochopením. Ejzenštejn bol revolucionárom filmu nielen zobrazovaním revolúcie, ale predovšetkým hľadaním a tvorbou nových prístupov k filmovému zobrazeniu sveta. Revolúcia a umenie vytvárajú v jeho diele neoddeliteľný celok. Položil základy ruského filmového umenia.
Filmografia Sergeja Ejzenštejna:
Sentimentálna romanca (Romance sentimentale, 1930), Bežin luh (Bezhin lug, 1937), Ivan Groznyj III. (1988).

Zdroj:  www.moviemania.sk Foto © archív

Súvisiace články

Spider-Man: Paralelné svety

Spider-Man: Paralelné svety

Pavúčí muž, alebo lepšie povedané Spider-Man patrí medzi najpopulárnejších komiksových hrdinov. Hoci sa v komiksoch objavil už v roku...