Všestranný umelec - Nikita Michalkov

6.6.2012|-jr-|
Všestranný umelec - Nikita Michalkov

Otec Nikitu Michalkova, populárneho ruského herca a režiséra, je známy básnik Sergej Michalkov. Matka Natália Končalovská je výborná prekladateľka. Jeho starší brat Andrej Michalkov-Končalovskij je uznávaným filmovým režisérom. Pradedo Vasilij Surikov bol významným ruským maliarom a dedo Peter Končalovskij známym ruským výtvarníkom. Rodinná umelecká atmosféra vytvára predpoklady pre rast umeleckej osobnosti tohto tvorcu. Nikita Michalkov už ako stredoškolák začal stvárňovať vo filmoch svojich rovesníkov – a to s veľkým úspechom. Hral vo filmoch Mračná nad Borskom (1961) režiséra Ordinského, Chodím po Moskve (Ja šagaju po Moskve, 1963) režiséra Daneliju, v Rošaľovom Rok ako celý život (God kak zhizn, 1965), v Jegorovovom filme Nevydarený deň (Ne samyj udachnyj den, 1966) a v iných. Roku 1963 začal študovať herectvo na Ščukinovej hereckej škole v Moskve. Neuspokojovalo ho to však a odišiel študovať na VGIK réžiu k Michailovi Rommovi, kde predtým chodil jeho brat. Naďalej hral vo filmoch. Najvýznamnejšie z nich sú: Hviezdy na čiapkach (Katonák Csillagosok 1967), Šľachtické hniezdo (Dvoryanskoye gnyezdo, 1969), Červený stan (Krasnaja palatka, 1969).
Režijným debutom Nikitu Michalkova bol film Svoj medzi cudzími (Svoj sredi čužich, čužoj sredi svoich, 1974). Dej sa odohráva za občianskej vojny – je to príbeh čekistov, ktorí vezú do Moskvy zlato, aby mohli nakúpiť potraviny hladujúcemu Povolžiu. Mladý režisér sa tu predstavil ako zrelý a vyhranený umelec. Film nakrútil ako dobrodružný príbeh, nasýtil ho prudkými zvratmi, momentmi prekvapenia. Atmosféru dynamickej doby vyjadril väčšmi pocitmi hrdinov ako faktami. Druhé režisérske dielo Otrokyňa lásky (Raba ljubvi, 1976) Michalkov opäť situoval do obdobia občianskej vojny. Kým jeho debut je ladený dobrodružne, tento film nie je celistvým príbehom so strhujúcim dejom, ale je vybudovaný mozaikovite s dôrazom na detaily. Má pôsobivú atmosféru plnú čechovovského smútku. Film hovorí o hviezde nemého filmu Oľge Voznesenskej, ktorá sa zaľúbi do kameramana Potockého, spolupracujúceho s boľševikmi. Skupina filmárov, ktorej sú obaja členmi, nakrúca filmy v kúpeľnom mestečku a nestará sa o krvavú občiansku vojnu. Ale vždy im ju včas pripomenú bielogvardejci. Hľadajú škatuľu s filmom, na ktorom je nakrútená poprava revolucionárov. Potockij zomiera pred Oľginými očami, revolucionári preberú od nej hľadanú škatuľu s filmovým dokumentom a požiadajú vodiča električky, aby zaviezol Oľgu do hotela. No ten vyskočí z električky a upozorní bielych na Oľgu. Nikým neriadená električka sa rúti rannou hmlou...
Roku 1977 nakrútil Nikita Michalkov film Nedokončená skladba (Neokončennaja piesa dľa mechaničeskogo pianino, 1977). Dielo „je jasným dôkazom, že pre tvorcu sa v ňom končí obdobie tvorivých experimentov, že dorástol na to, aby mohol suverénne syntetizovať predchádzajúce, predovšetkým vlastné skúsenosti“, napísal ruský filmový kritik Miron Černenko. Nedokončená skladba je filmovým spracovaním Čechovovej divadelnej hry Platonov. Hovorí sa v nej o „zbytočných ľudoch“, ktorí sa pokúšajú zmeniť svoj život, ale nedarí sa im to. Potom siahol Nikita Michalkov po vrcholnom diele ruského kritického realizmu, po románe Ivana Alexandroviča Gončarova Oblomov (1979). Je to opäť príbeh „zbytočného človeka“. Uvedomuje si, že žije zle, že jeho dni sú prázdne, ale nevládze sa vymaniť z tohto spôsobu života. Na nakrúcanie sa Michalkov dlho pripravoval, veď zobraziť na plátne literárnu postavu, ktorá sa stala priam symbolom človeka neschopného ísť za svojím cieľom, nebolo také jednoduché. Michalkov ústami Oblomova kladie otázky i divákovi – ako treba žiť, čím treba naplniť život, aby mal zmysel? Cez trojmesačnú prestávku medzi letným a zimným nakrúcaním dvojdielneho Oblomova urobil Michalkov Päť večerov (Pjať vječerov, 1979). Práca na tomto filme trvala len 25 dní, čo je časový rekord v nakrúcaní dlhometrážnych filmov. V Piatich večeroch Michalkov podľa divadelnej hry Alexandra Volodina citlivo vykreslil pocity dvoch ľudí, ktorých kedysi odlúčila vojna, a po rokoch sa stretli. Tamara a Iľjin za päť dramatických večerov zistia, že ich vzájomná náklonnosť a láska nevyhasli. Film hlboko načiera do najvnútornejších ľudských citov, je urobený s veľkým umeleckým zanietením. Ďalším Michalkovým filmom je lyrická komédia zo súčasnosti Príbuzenstvo (Rodnya, 1981), nakrútená podľa scenára Viktora Merežka, na ktorej sa diváci smejú cez slzy. Bez svedkov (Bez svidetelej, 1983) je komorná dráma odohrávajúca sa jednej noci medzi štyrmi stenami obyčajného bytu. Nadväzuje na film Päť večerov.
Nikita Michalkov

Režijná tvorba Nikitu Michalkova sa snúbi s tvorbou hereckou a scenáristickou. Hral aj v čase, keď sa venoval predovšetkým režírovaniu. Vynikajúco stvárnil náročnú rolu rozšafného, ale citlivého mladíka Alexeja Usťužanina v diele Sibiriáda (1979) pod režijným vedením svojho brata Andreja Michalkova-Končalovského. Hral aj vo filme Alexandra Pankratova Portrét umelcovej ženy (Portret zheny khudozhnika, 1981). So svojím stálym spoluscenáristom Alexandrom Adabašianom napísal novelu Transsibírsky expres; neskôr ju upravili pre film. Ako režisér sa úspešne bráni pred tematickým a žánrovým zaškatuľkovaním. Udivuje svojou nesmiernou remeselnou poctivosťou i odvahou riskovať, pretože, ako sám hovorí, v umení to bez rizika nejde, pretože ozajstné umenie, to je vždy cesta do neznáma...
Po úspechu filmu Oči čierne (Oci ciornie, 1987) a reklame pre firmu Fiat Avtostop (Autostop, 1990) založil spoločnosť TriTe a v roku 1991 nakrútil film Urga (nominácia na Oscara, benátsky Zlatý lev, cena Európskej filmovej akadémie Félix za najlepší film roka). Za snímku Unavení slnkom (Utomljonnyje solncem, 1994) získal Veľkú cenu poroty na MFF v Cannes a Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Po ambicióznom koprodukčnom projekte Sibírsky holič (Sibirskij cirjulnik, 1999) zdokumentoval na videu život rodičov a dcéry Anny. Jeho najnovší film Dvanásť (12, 2007) získal na MFF v Benátkach zvláštneho Zlatého leva s prihliadnutím k celoživotnému dielu. Na rok 2010 chystá premiéru snímky Unavení slnkom 2: Odpor (Utomljonnyje solncem 2, 2010). Michalkov predsedá Ruskému fondu kultúry, od roku 1998 aj Zväzu filmových tvorcov a stojí v čele MFF v Moskve.

Filmografia Nikitu Michalkova:

Vojna a mier I. (Vojna i mir: Andrej Bolkonskij, 1965), Stanica pre dvoch (Vokzal dlja dvoich, 1982), Lety vo sne a v skutočnosti (Polyoty vo sne i nayavu, 1982), Krutá romanca (Žestokij romans, 1984), Revízor (1996), Zhmurki (2005), Štátna rada (Statski Sovetnik, 2005), Persona non grata (2005).

  Foto © archív

Odporúčané články

Najlepšie filmy roku 2019

Najlepšie filmy roku 2019

Rok 2019 sa nezadržateľne blíži k svojmu koncu. A so všetkými rebríčkami a bilancovaním roka tu aj my máme...