Latinskoamerický milovník nemej éry Ramon Novarro
(6.2.1899, Durango, Mexiko – 30.10.1968, North Hollywood, Kalifornia, USA)
Ramon Novarro sa narodil v mexickom Durange v roku 1899 ako syn zubára. Rodina emigrovala za občianskej vojny z Mexika v roku 1914 do Los Angeles, ale čoskoro nato zomrel jeho otec a Ramon prevzal úlohu živiteľa rodiny. Bol bratrancom tiež veľkej hviezdy nemej éry Dolores del Rio. Prvú prácu našiel ako čašník a v niektorých reštauráciách ho nútili, aby pri obsluhe aj spieval. To vtedy nebolo nič neobvyklého – veď dokonca aj v holičstve k holeniu spievali. Podarilo sa mu tiež získať občasné záskoky za herca vo vaudevilloch a ako osemnásťročný debutoval vo filme Rukojemník (Hostage, 1917), kde hlavnú úlohu vytvoril Wallace Reid.
Nasledovali ďalšie príležitosti vo filme, keď si jeho nápadné pekného vzhľadu všimla skupina producentov. D. W. Griffith a Samuel Goldwyn patrili k tým, kto mu zariadili fotogenické testy. Až Marion Morganová, choreografka z vaudeville, u ktorej Ramon pracoval od roku 1919 ako člen jej skupiny, navrhla Mackovi Sennettovi, aby Ramon Novarro predviedol nový tanec v celovečernej komédii s Benom Turpinom a Phyllis Haverovou Malomestský idol (Small Town Idol, 1921). Bola to len púha sekvencia záberov, v ktorých mal Ramon na hlave turban a na bokoch takmer nič, ale skončilo to rolou v novom celovečernom filme Samuela Goldwyna. Jeho tanečná úloha priniesla Ramonovi slušný úspech. Z čarovného, charizmatického krásavca sa vykľul novodobý Rudolpho Valentino. V tej dobe bol Rudolpho Valentino jediný hrdina, ktorý v kladnom slova zmysle žiaril vášňou a sex appealom pre milióny žien na celom svete. V žiadnom prípade to však nebol divoch ako bolo typické pre väčšinu mužských hviezd. Novarro predstavoval na striebornom plátne éru latinskoamerických milovníkov. Tak si mladého muža všimol režisér Rex Ingram, ktorý potom obsadil Novarra do svojho filmu Zajatec na Zende (The Prisoner of Zenda, 1922), v ktorom vytvoril Ramon úlohu Ruperta Hentzana po boku Lewisa Stonea a Barbary La Marrovej. Ingram rozpoznal u Ramona Novarra niektoré znaky, ktoré privádzali ženy k mdlobám a podpísal s mexickým hercom zmluvu na 125 dolárov týždenne. Sláva novej hviezdy začala stúpať. Potom Novarro znovu hral so Stoneom a La Marrovou v snímkach Zradkyňa (Trifling Woman, 1922) a zažiaril aj v Skaramušovi (Scaramouche, 1923). Po vzore Valentinovho Šejka nakrútil film Arab (The Arab, 1924). Osud naviac rozhodol, že slávnejší Ramonov protipól – Rudolpho Valentino – umiera na zápal podbrušnice. V polovici 20. rokov v čase La Bélle Epoque sa tak jediným hollywoodskym milovníkom stáva práve Ramon Novarro. Čo je však najviac prekvapujúce, že obaja slávni herci v sebe nevideli konkurenciu, ale naopak sa stali dobrými priateľmi. Stratu svojho blízkeho priateľa a milenca Valentina znášal Novarro veľmi ťažko. Po Valentinovi mu zostala pamiatka. Dlhý čierny falus vyrobený z olova s vlastným Rudolphovým podpisom. Iróniou osudu zohral tento kovový kyj o viac ako štyridsať rokov neskôr smutnú až tragickú úlohu pri smrti Ramona Novarra.
Do roku 1924 sa Novarro vypracoval na veľkú star – zostal v spoločnosti Meta a zarábal 10 000 dolárov týždenne! V roku 1925 nakrútil veľkofilm Ben Hur. Titulnú úlohu nahradil, po založení produkcie, Walsha a dočkal sa najväčšieho triumfu svojej kariéry. Po smrti Valentina zostal Novarro jediným milovníkom v Hollywoode v čase nemej éry.
Na plátne sa predvádzal ako vášnivý muž, ale v skutočnom živote však nikdy nebol veľkým milencom. Jeho partnerka Barbara La Marrová bola neporovnateľne intenzívnejšia. Pochválila sa, že nikdy nepremárnila viac ako dve hodiny nočným spánkom, pretože mala na prácu „lepšie veci“. Vystriedala kopec amantov a celkom šesť manželov. Zomrela ako 29-ročná na predávkovanie drogami. Barbara La Marrová patrila k najnáruživejším hollywoodskym narkomankám, neschopnou prežiť deň bez vpichu. Jej pravidelným dodávateľom kokaínu bol „Gróf“, tak ako ho poznal celý Hollywood. To on zapríčinil cestu k sebazničeniu ďalšej hviezdy nemej éry Mabel Normandovej.
Skon najlepšieho priateľa a životnej partnerky boli predzvesťou ďalšieho smutného Novarrovho osudu. Začal stále viac holdovať alkoholu a po nástupe zvukového filmu, kedy jeho popularita začala klesať, uvažoval o odchode z filmovej branže vôbec. Spoločnosť MGM ho presvedčila, aby zostal. V roku 1932 podpísal sedemročnú zmluvu s MGM, ale vzhľadom ku klesajúcej Novarrovej popularite bola zmluva zrušená filmovou spoločnosťou už v roku 1934. Novarro odišiel do Londýna za veľkou úlohou v muzikáli Paladio a na Hollywood sa trpko sťažoval. Do hlavného mesta filmu sa predsa vrátil, aby napísal scenár, vyrobil a režíroval jeden španielsky hovoriaci film, ale sám v ňom nevystupoval. Potom v roku 1937 nakrútil film Šejk si odskočil (The Sheik Steps out, 1937), v ktorom si robil srandu zo svojho starého tieňového obrazu. Štúdio Republic Pictures týmto filmom bolo očarené a uzavrelo s ním kontrakt na ďalšie štyri filmy. Ramon nakrútil len jediný film a sám požiadal o uvoľnenie zo zmluvy. Opäť prepadol alkoholu. Bol hlboko nábožensky založený a uvažoval dokonca o odchode do kláštora, ale žiaľ alkoholizmus sa mu v tomto rozhodnutí stal veľkou prekážkou.
V roku 1940 znovu odišiel do Európy. Režíroval jeden francúzsky film a zahral si v ňom. Potom sa vydal do rodného Mexika nakrútiť ďalšie dielo v španielčine. Po ňom prestal pracovať až do roku 1949. Nakoniec sa natrvalo utiahol do ústrania a uzavrel sa vo svojom dome na Hollywood Hills. Stále túžil po pobyte v kláštore, ale osud sa opäť rozhodol inak...
Novarro žil po svojom odchode z filmu ako samotár a homosexuál. V posledných rokoch žil ako osamelá nežná duša, ktorá si ešte mohla dovoliť márnotratnosť na účet nesmierneho bohatstva, ktoré si našetril po celý život. Žil takmer odlúčený od sveta, ako nejaký pozostatok hollywoodskej minulosti, ktorému sa ľudia mohli obdivovať ako exponátu z múzea. Nikto mu neubližoval a on tiež nikoho nepohoršil. Ako jeho niekdajšia kolegyňa Gréta Garbo chcel zostať sám s podobizňou veľkého milovníka svojej mladosti ako na plátne, tak aj mimo neho. V roku 1968 bol už Novarro ako 69-ročný starý muž celkom ponorený do svojho absolútneho súkromia. V predvečer sviatku Všetkých svätých sedel v obývačke svojho domu. Náhle do domu vtrhli dvaja mladíci. Boli ešte násťroční Paul a Tom Fergussonovci z Chicaga. Ich myseľ bola totálne ovládnutá vidinou ľahko získateľných peňazí. Keby len vzali bývalému hercovi peniaze, tak by išlo iba o kriminálny čin, možno ospravedlniteľný ich mladosťou a vidinou bezstarostnosti. Nie je vhodné a etické popisovať detaily brutálneho úmrtia v posledných minútach Novarrovho života. Vieme, že okrem iných krutých útokov na svoju osobu bol Novarro zadusený tým spomínaným čiernym predmetom – darčekom od dávneho priateľa Rudolpha Valentina. Títo bastardi zanechali dostatok stôp, aby ich polícia identifikovala a zatkla. Obaja boli usvedčení z vraždy 1. stupňa a odsúdení na doživotie.
Filmografia Ramona Novarra:
Štyri príšerní jazdci Apokalypsy (The Four Horsemen of the Apocalypse, 1921), Starý Heidelberg (The Student Prince in Old Heidelberg, 1927), Mata Hari (1931), Veľká krádež (The Big Steal, 1949), Priekopníci (The Outriders, 1950), Kríza (Crisis, 1950).
