Hobit: Neočakávaná cesta (Hobbit: An Unexpected Journey, The)
Po dlhých deviatich rokoch, nekonečných súdnych ťahaniciach o autorské práva a obštrukciách z toho plynúcich, sme sa konečne dočkali. Osobne som na prsteňovej trilógii vyrastal a hltal každú scénu z každej jednej časti. Svet Pána prsteňov je knižným aj filmovým vrcholom fantasy žánru a určite patrí k tomu najlepšiemu čo sme mohli vidieť na plátnach kín minimálne za posledných 10 rokov. V prípade Hobita som však začal trochu pochybovať, zvlášť, keď aj samotný Jackson strečkoval okolo návratu na režisérsku stoličku. Keď sa navyše rozšírili zvesti o trojdielnej adaptácií, pochybnosti nabrali na obrátkach. Na druhej strane som si vždy želal, aby tento prepracovaný mytologický svet nezostal skrytý filmovým kamerám. Avšak každý súdny človek, ktorý má naštudovanú knižnú predlohu by jej dejom nenaplnil asi ani jeden priemerný dvojhodinový film. S celou trilógiou by som takého odvážlivca asi vysmial. Jacksonovi sa to však podarilo. Zatiaľ ešte netuším ako (to uvidím až po záverečnej časti), ale prvý diel sa podarilo udržať na znesiteľnej úrovni. Poďme však pekne po poriadku.
Je veľmi ťažké vyhnúť sa porovnávaniu s pôvodnou trilógiou. Sú to diametrálne odlišné príbehy a uhly pohľadu na ten istý fiktívny svet s väčšinou zhodných postáv. Fakt, že Hobit bol zamýšľaný najmä pre detského čitateľa priznal aj samotný autor, ktorý v období vydania ešte len formoval presný obraz svojho vymysleného sveta. Peter Jackson sa preto ocitol v dosť zložitej situácii. Nadviazať na podstatne temnejšiu trilógiu vtipným, výraznejšie rozprávkovejším štýlom si vyžadovalo trochu odvážnejší prístup, ktorému pravdepodobne môžeme poďakovať za úctyhodnú trojdielnu nádielku. Prepojiť dva dejové paradoxy sa však čiastočne podarilo za cenu množstva vymyslených akčných scén, okázalej výprave plnej monumentálnych epických kamerových nájazdov a najmä vďaka podozrivo známemu hudobnému doprovodu s jedným poriadne zimomriavkovým trpasličím motívom. Veľmi pomáhajú aj maličkosti. Gandalfove staré známe triky s motýľmi a jeho osobitý humor sú jasným žmurknutím po divákovi. Gimliho a Legolasove vtipné eskapády vystriedala už od pohľadu úsmevná horda trinástich trpaslíkov, ktorých nešťastná túžba po Osamelej hore vytvára potrebnú dramatickú rovinu. Samotná kniha je príliš plytká a jednoduchá na to, aby sa dalo prepracovať niekde hlbšie. Preto sa scenáristi na čele s režisérom pustili aj do iných obsiahlych textov popisujúcich udalosti odohrávajúce sa zhruba v rovnakom období (pre tých v obraze, jedná sa prevažne o Dodatky z Pána Prsteňov a nejaké drobnosti zo Silmarillionu) alebo jednoducho pretláča potrebné emócie. Tieto múdre rozhodnutia budujú tajomno okolo silnejúceho Saurona a pochybnosti okolo Sarumanovej príčetnosti. Zhusťujú dej a nastoľujú pár úmyselne nezodpovedaných otázok. Návrat do Stredozeme je teda dotiahnutý takmer do dokonalosti. Problém je v slovíčku „takmer“. Je úplne jasné, že nabaľovanie množstva dejových vsuviek v tak prepracovanej mytológii rozohrá neprehľadný guľáš postáv a mien. Odrazu sa musíme prelúskať viacerými flashbackmi, aby sme mohli pochopiť prečo sa deje to, čo sa práve deje. Jedno meno podobnejšie tomu druhému a jeden motív záludnejší a osudovejší, ako druhý. Znalci predlohy sa pomerne rýchlo zorientujú, no bežný divák bude zaručene tápať. Prirátajte si k tomu spomínané vymyslené scény navyše, podivného Radagasta alá bezdomovec a budete minimálne v rozpakoch. Nič to však nemení na tom, že z každého, aj z toho najnepodstatnejšieho záberu je vidieť masívny rozpočet. Weta Digital pravdepodobne presahuje svoj tieň a útočí do nebeských výšin neprekonateľnosti. Ak po chodiacich stromoch rozchodíte aj súboj skalných obrov, okamžite pochopíte, že toto je bezpochyby vrchol vizuálnych mágov. Za čo by som však Jacksonovi poriadne naplácal na zadok, je nešťastný HFR formát, t.j. High Frame Rate (v preklade Zvýšený počet snímkov za sekundu), ktorý robí takú paseku, že vám nezostáva nič iné... len si naň zvyknúť. Vďaka 48fps sú síce scény nádherne prekreslené a v 3D je radosť pozerať na všetky tie úžasné novozélandské scenérie, no nadmerná čistota a chýbajúci prirodzený „rozmaz“ filmovému materiálu niekedy bohužiaľ neprospieva. Pripravte sa na podivne zrýchlené detailné zábery a akúsi plastickosť takmer každého záberu, ktoré popri všetkej tej mohutnosti vyzerajú ako z lacnej argentínskej telenovely! Akosi viac si všimnete množstvo zväčšených miniatúr a budete intenzívnejšie vnímať ten nepríjemný CGI pocit, ktorý sa pri nedokonalosti bežného fps šikovne strácal. Možno to znie zvláštne, ale moje nižšie hodnotenie má na svedomí práve toto „dokonalé“ 3D HFR, ktoré podľa slov tvorcov malo dodať úplne nový dychberúci zážitok. Občas som dokonca podozrieval pána premietača z nekalých úmyslov zmariť jeden parádny filmový zážitok. Jednoducho obrovský krok vedľa.
Technická stránka veci ale nezachráni každú situáciu, a to dokonca ani v prípade veľkolepého fantasy. Hobit sa síce hemží bezchybne namaskovanými a nalíčenými postavami a inými kreatúrami (pravdepodobne prehnané konzultácie Guillerma Del Tora), no žiadna okrem jedného veľkého trpaslíka, šedého čarodejníka a ešte o kúsok lepšie stvárneného Gluma neprechádza závažnejším vývojom. Zúčastnení proste hrajú čo sa od nich očakáva a viac-menej zapadajú do tolkienovského - jacksonovského univerza. Nič viac a nič menej.
Stále sme však len na začiatku novej trilógie. Cesta započala, a aj napriek chvíľkovej dejovej rozvláčnosti sa tento veľkolepý návrat do Stredozeme oplatí vidieť. Nostalgikom ako aj bežným návštevníkom úprimne odporúčam vyhnúť sa plastickému HFR 3-déčku, a to poriadne veľkým oblúkom. Pre tých, čo to chcú aj napriek tomu vyskúšať (priznajme si to, zvedavosť je proste zákerná), ako aj pre tých čo si dokážu na podobné odlišnosti v obraze veľmi rýchlo zvyknúť, vrelo odporúčam inak dokonalý tretí rozmer a pripočítanie minimálne jednej hviezdičky navyše. Ono to totiž znie trochu paradoxne, ale dokonalosť nie je vždy tým najpohodlnejším riešením. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Foto © Continental-Film
