Ivan Mistrík - talentovaný romantik

28.1.2013|Jozef Rigo|

(15. 10. 1935, Bratislava, Československo – 8. 6. 1982, Bratislava, Československo)

Na prvý pohľad mal všetko. Bol miláčikom divákov, obľúbeným kolegom a hercom, o ktorého sa zaujímal každý režisér. Úspešná kariéra však Ivanovi Mistríkovi nestačila byť náplasťou na bolesť a trápenia, čo ho sprevádzali v súkromí.

Narodil sa 15. októbra 1935 a v Európe pomaly vypukla druhá svetová vojna. Jeho otec nezaváhal a evakuoval rodinu do Tŕnia pri Zvolene. Život na vidieku Ivana Mistríka očaril, dokonca uvažoval o tom, že bude mlynárskym pomocníkom. Návrat do Bratislavy však zmenil jeho detské plány. V roku 1946 absolvoval konkurz do Rozhlasovej hereckej družiny a jeho talent si všimol Andrej Bagar. Režiséra neodradili ani Mistríkove sykavky! Rečová chybička krásy sa stala časom jeho charakteristickým sympatickým znakom.

V rokoch 1949-1951 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu. V roku 1951 pôsobil ako kultúrnopropagačný referent v bratislavskom Slovnafte. Kariéru začínal v Dedinskom divadle v Bratislave, odkiaľ sa presunul do zvolenského divadla Jozefa Gregora-Tajovského. Po 13 sezónach na bratislavskej Novej scéne napokon zakotvil v roku 1966 v SND. Na javisku bol famózny, „sedeli“ mu senzibilní hrdinovia konfrontovaní s drsným svetom. Spomeňme si jeho postavy Knieža Myškin v inscenácii Idiot. Zahral si tiež Trofimova v Čechovovom Višňovom sade a Viktora Žiaranského v Maríne Havranovej od Ivana Stodolu. Mistrík využil svoj talent aj v Dürrenmattovom Kráľovi Jánovi a v Bukovčanovej dráme Sneh nad limbou, v úlohe Marca Pola v O´Neillovej hre Miliónový Marco z roku 1975 a o rok neskôr bol Leščom v Gorkého hre Poslední. Pri hraní využíval jemné gestá a mimiku, typický bol jeho maximálne civilný prejav. Francúzi mali lámača sŕdc Gérarda Phillipa, v našich končinách bol jeho rovnocenne šarmantným konkurentom práve Ivan Mistrík. S chlapčenskou plachosťou zapôsobil aj na oko televíznej a filmovej kamery.

Pred kamerou sa prvýkrát objavil v roku 1950 vo filme Ondreja Jariabka Kozie mlieko (1950) a zahral si tu po boku Hany Melíčkovej, Ctibora Filčíka či Ladislava Chudíka. V začiatkoch svojej filmovej tvorby sa objavoval hlavne vo filmoch s vojnovou tematikou ako Štyridsaťštyri (1957), v uznávanom filme Jiřího Weissa Rómeo, Júlia a tma (1959), ďalej Kapitán Dabač (1959), Vyšší princíp (1960) alebo Smrť sa volá Engelchen (1960).

Z neskorších diel je treba spomenúť hlavne populárne filmy s prostredia chatárov vo Vysokých Tatrách Medená veža (1970) a jej pokračovanie Orlie pierko (1971). V roku 1977 sa stáva držiteľom čestného titulu zaslúžilý umelec a o štyri roky neskôr dostáva zase Cenu Andreja Bagara. V televízii účinkoval od roku 1959 a vytvoril asi 100 postáv v dielach Balada o Vojtovej Maríne (1964), Mrtvi nespievajú (1965), Canarisova krvavá hviezda (1966), Sedem svedkov (1967), Balada o siedmich obesených (1968), Portrét Doriana Graya (1969), Bašta (1969), Parížskí mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975), Stroskotanie Danubia (1976), Útek zo Zlatej krajiny (1977), Stôl pre štrnástich (1978) a i.

Práve v lete v roku 1977 mu osud zasadil prvú veľkú ranu. Zo smrti prvej manželky Heleny Kolátovej, ktorá zomrela na dovolenke sa zrejme nikdy celkom nespamätal. Na dvoch synov, Ivana a Michala, zostal sám. Potom hercovu cestu skrížila o desať rokov mladšia speváčka Marika Klesniaková. Keďže žila v USA, oslovil ju, či by nedoučovala chlapcov angličtinu. Preskočila medzi nimi iskra, zobrali sa a mali syna Jána. Ivan bol vraj extrémne žiarlivý, Marika ho provokovala...veľa šťastia si bok po boku neužili.

Ivan Mistrík bol bohém s mäkkým srdcom. A takí nedokážu uniesť bolesť zo sklamania. Utápal sa v pohárikoch alkoholu a dusil v množstvách cigariet. Nikdy to nebolo na úkor práce, za každých okolností bol profesionál. „A nieto konca môjho smútku...“ z jeho repliky v Lermontovovom Démonovi behá mráz po chrbte. Že takto naozaj trpel, netušili ani jeho kolegovia – priatelia. Blízko mal k Štefanovi Kvietikovi či Ivanovi Rajniakovi. S nimi si zamiloval poľovačky. Na konci predstavenia si často vychutnával búrlivý obdivný potlesk.

Jeho osobnú drámu ukončil 8. júna 1982 výstrel z pušky v jeho byte na námestí SNP pred očami manželky a syna. Pri smrti mal v krvi 3,5 promile alkoholu. Zomrel v produktívnom veku, v čase najväčšej hereckej slávy. O rok neskôr mu na treťom ročníku Súťažnej prehliadky filmov a televíznych programov s bezpečnostnou tematikou Terezín 1983, udelili in memoriam cenu za najlepší herecký výkon vo filme Pražská terčovnica (1982). Herec Juraj Slezáček sa neskôr o ňom vyjadril takto: ,,Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík - neviem si predstaviť kým a čím."

Filmografia Ivana Mistríka: Mladé srdcia (1952), Čert nespí (1952), Šťastie príde v nedeľu (1958), Vstup zakázán (1959), Jarní povětří (1960), Polnočná omša (1962), Bílá oblaka (1962), Tvár v okne (1963), Archimedov zákon (1964), Smrť prichádza v daždi (1965), Zmluva s diablom (1967), Vreckári (1967), Muž, ktorý luže (1968), Maratón (1968), Hľadači svetla (1971), Povstalo s národom (1972), Človek na moste (1972), Trofej neznámeho strelca (1974), Do zbrane, kuruci! (1974), Život na úteku (1975), Do posledného dychu (1976), Súkromná vojna (1977), Sneh pod nohami (1978), Poéma o svedomí I. – II. (1978), Indiáni z Vetřova (1979), A pobežím až na kraj sveta (1979), Něco je ve vzduchu (1980), Tušenie (1982), Pomocník (1982).

  Foto © Pubres

Odporúčané články

Prehľad filmov na jún 2024

Prehľad filmov na jún 2024

Vstúpili sme do ďalšieho mesiaca jún, začína letné obdobie. Prinášame stručné zhrnutie na aké júnové snímky sa môžeme tešiť v...
Prehľad filmov na máj 2024

Prehľad filmov na máj 2024

Pred nami je mesiac máj, mesiac lásky a my tu máme pre vás opäť prehľad filmov, ktoré uvidíme v slovenských kinách. Kaskadér Jeho...