Paríž-Manhattan (Paris-Manhattan)
Sophie Lellouche predstavuje svoje režijno-scenáristické zručnosti v romantickej komédii Paríž-Manhattan. Lellouchovej debut možno považovať za malú oslavu diel Woodyho Allena, nakoľko hlavná hrdinka zbožňuje Allenove filmy a jeho meno sa tu následne často skloňuje.
Preto mi pripadá celkom prirodzené, pokiaľ si divák neodpustí nahliadať na danú komédiu cez Allena. Už v samotnom názve Paríž-Manhattan odkazuje na New York, pri ktorom si mnohí Allena automaticky vybavia, a ktorému sa vyznáva vo filme Manhattan. Ako v čiernobielom New Yorku, tak i vo farebnom Paríži nájdeme vzťahy s nedostatočnou komunikáciou, jazzovými motívmi a rozhodovanie sa medzi partnermi. Bolo by však veľmi nespravodlivé od tohto filmu očakávať intelektuálnu úroveň alebo vernú kópiu Woodyho Allena. Preto sa zároveň vynasnažím vidieť ho sám osebe, ako prvotinu Sophie Lellouche.
Paríž-Manhattan rozpráva príbeh tridsiatničky Alice /Alice Taglioni/, ovplyvnenej tvorbou Woodyho Allena. Celé roky vedie dialógy s jeho plagátom, v lekárni namiesto klasickej medicíny rozdáva zákazníkom Allenove filmy a sama žije v ideáloch, ktoré nadobudla sledovaním filmov tohto autora. Ani nepostrehla, že v realite jej veselej rodiny visí niekoľko neriešených problémov. Popritom sa jej okolie neustále snaží “dohodiť“ partnera. Zoznamuje sa s Vincentom, naoko vysnívaným partnerom, ktorý taktiež obdivuje Allena a džez. Okrem neho stretáva aj Victora /Patrick Bruel/. Ten síce nemá rovnaké vášne, no napriek všetkým vzájomným odlišnostiam sú si blízki. Uvedomí si Alice, že realita môže v porovnaní s dávnymi ideálmi niekedy príjemne zaskočiť? Samozrejme, že si to uvedomí. Je to predvídateľné od samého začiatku. Ostatne, ako vo väčšine podobných žánrov. Nemám v úmysle romantické komédie nijak zatracovať, ale šablónovitosť sa tu nezaprie.
Postava Alice je svojská, priama, nepredvídateľná, netradične sa snaží riešiť určité situácie. Ženy s podobnou povahou môžu v skutočnosti fascinovať, no v tomto prípade som nadobudla pocit, že sa režisérka snaží jej charakteru urobiť príliš okatú a prvoplánovú “reklamu“. Už úvodné zábery Alicinej izby pôsobili ako škatuľka francúzskych koláčikov. Tento dojem som si niesla celým filmom. V podstate sú všetky postavy tak trochu pochabé, čím sa hravo dostanú do bizarných situácií. No nemá to výrazné vyznenie.
Ak dobre rozumiem priorite komediálneho žánru, potom správne predpokladám prítomnosť humoru. Môj predpoklad sa nenaplnil. Postrehla som /doslova/ pár vtipných ironických poznámok, prípadne jednu situačnú komiku. Alice a sympatický Victor pôsobia ako celkom vtipné priateľské duo. Viac mi z nich ale neplynie. Dej okolo rodiny Owitzových prináša viacero “minútkovo-podhodených“ zápletiek. Lellouche tým šikovne v krátkosti naznačí, ako Alice prehliada okolitú realitu. Vo všetkých vzťahoch /rodina, Vincent, Alice a Victor/ mi však niečo chýba. Niečo nezačaté ani nedokončené.
Kladne hodnotím nápad s rozdávaním DVD-čok v lekárni. V závere sa vo filme ukáže aj skutočný Woody. Niekto by čakal zrnko múdrosti s ironickým podtextom za sprievodu neurotického výstupu. K ničomu takému nedôjde. Spočiatku to môže pôsobiť ako sklamanie, ale ja to hodnotím pozitívne. Nie je dôvod, aby sa viac vyjadroval, keďže Alice jeho plagát symbolicky zvesila.
V skratke: po záverečných titulkoch okamžite zabúdam, že som tento film sledovala. A vôbec mi táto “strata pamäti“ neprekáža. Možno zavial svieži francúzsky vánok, v mojom prípade ale ničím nepohol. Ak hľadáte milú, sladkú romantickú komédiu, tak niečo milé, sladké tu rozhodne nájdete. Romantika a najmä komédia sa však minuli účelu. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Film Europe
