Každodenný hrdina Ugo Tognazzi

29.5.2006|Jozef Rigo|
Každodenný hrdina Ugo Tognazzi

(23.3.1922, Cremona, Lombardia – 27.10.1990, Rím, Taliansko)

Mýtus mužnosti, tak bohato zastúpený napr.vo francúzskom filme, nemá v talianskej kinematografii napodiv dobrú pôdu. Chýbali vtedy typy Belmonda i Delona. Talianski herci nie sú typickými predstaviteľmi neohrozených mužov, či už máme na mysli Mastroianniho, Gassmana, Sordiho, Mafrediho alebo Volontého.
„Prekáža“ im v tom osobitný tragikomický charakter, ktorý im dáva možnosť vytvárať najrozličnejšie úlohy. Medzi predstaviteľov silnej strednej hereckej generácie patrí aj tzv.ideálny boriteľ národného mýtu Talian Ugo Tognazzi, ktorému zovňajšok mužného Taliana aj fyzické predpoklady umožňujú byť rovnako vierohodným vo fraku i v národnom kroji. Stal sa predstaviteľom žiarlivých, záletných manželov, smiešnych usužovaných otcov rodín, naivných dedinčanov, skrátka každodenných hrdinov. Dnes patrí Ugo Tognazzi k špičke nielen talianskeho herectva, ale aj svetového!

Narodil sa 23.marca 1922 v Cremone. Už ako žiak vynikal schopnosťou parodovať dospelých. Keď nádejný syn trocha odrástol, proti  vôli rodičov zanechal štúdiá a odišiel k divadlu, kde začínal ako komik na cremonskom javisku a estrádach. Po prvý raz upozornil na seba v televíznom seriáli Jeden, dva, tri /Uno, due, tre, 1949/ spolu s Raimondom Vianellom. Po čase dostal ponuku na filmovú úlohu v Gaskonských kadetoch /I Cadetti di Guascogna, 1950/ režiséra Maria Matolliho. Tento film bol však bezvýznamný, ako mnohé iné, v ktorých desať rokov účinkoval. Dlhý čas bol iba jedným z nahrávačov svojím populárnejším kolegom.
Väčšiu príležitosť dostal až roku 1961 vo filme Luciana Salceho Federál /Il Federale, 1961/ a o rok neskôr v Bláznivej chuti /Rogopag, 1962/.
Veľký vplyv v živote Uga Tognazziho malo stretnutie s vynikajúcimi režisérmi Dinom Risim a Marcom Ferrerim. Tí veľmi rýchlo odhadli škálu talentu tohto neatraktívneho herca a vtedy sa začala nová éra v Tognazziho hereckej tvorbe. Definitívne opustil divadlo a začal brať film vážne.


Každodenný hrdina Ugo Tognazzi

Veľa ľudí mi vyčítalo, že uprednostňujem film pred divadlom. Tvrdili, že film mi nikdy nedá takú možnosť tvorby, uspokojenie, atď.,ale to považujem za hlúposť. Neznášam hercov, ktorí sú od radosti celí bez seba, že si konečne môžu zahrať vo filme, ale pritom vyhlasujú, že divadlo je všetko, že tam je ozajstné herectvo.

"To je nezmysel, herectvo je len jedno a keď ho robím statočne, je celkom jedno, kde. Mám rád divadlo, rád by som si aj zahral peknú divadelnú postavu. Veď na javisku som stál päťnásť rokov a keď potom prišla televízia a film, začal som žiť v kolotoči. Nedá sa nič robiť, vtedy som mal vo filme oveľa lepšie možnosti, v divadle som nič poriadneho nehral. Preto som odišiel k filmu. No nerobil som to pre slávu, tá príde i odíde. Kto si to uvedomí, zbytočne netrpí."

Dino Risi mu zveril úlohu chudobného roľníka vo filme Pochod na Rím /La Marcia su Roma, 1962/. Tognazzi majstrovsky vytvoril postavu vidiečana, ktorého očarila sláva čiernych košieľ a veľký Duce, kým neobjavil celú hrôzu násilností, ktorých sa títo „vyvolení“ dopúšťajú. Risi mu zveril aj viac úloh napr. nepočujúceho hrdinu vo filme Ubližuj mi, ale zahŕň ma bozkami /Straziami, ma di baci saziami, 1968/, sudcu vo filme V mene talianskeho ľudu /In nome del popolo italiano, 1971/ so svojim dlhoročným kolegom V. Gassmanom.

Takmer po tri desaťročia predstavoval spolu s Vittoriom Gassmanom, Albertom Sordim a Ninom Manfredim "silnú štvoricu" talianskej komédie.

Ďalšiemu „objaviteľovi“ Marcovi Ferrerimu, vďačí za vynikajúcu postavu usužovaného manžela vo filme Včelia kráľovná /L´Ape regina, 1963/, kde mal za partnerku Marinu Vladyovú. Tu vlastne začal vytvárať typy bojazlivých, utláčaných mužov. Vynikajúco stvárnil úlohu odsúdeného muža na doživotie po boku Moniki Vittiovej vo filme režiséra F.Giraldiho Korunná svedkyňa /La supertestimone, 1970/. Tiež vynikajúco stvárnil spolu s Michelom Serraultom homosexuálov manželov vo francúzsko-talianskej koprodukčnej bláznivej komédii Klietka plná bláznov /La Cage aux folles, 1978/. Objavil sa vo filme Rok Pána /Nell´anno del Signore, 1969/ po boku Claudie Cardinaleovej a Nina Manfrediho, ďalej hral vo filme Barbarella /1968/ režiséra Rogera Vadima s američankou Jane Fondovou v hlavných úlohách a v komédii podľa Luigi Pirandella Liolá /Liola, 1963/ hral Tognazzi pod vedením režiséra A.Blasettiho s talentovanou Giovannou Ralliovou. Tento film získal Cenu kritiky a našiel si veľa vďačných divákov na celom svete. Tu položil Ugo Tognazzi základ antimýtu mužnosti a stal sa jeho ideálnym predstaviteľom.


Ugo Tognazzi vo filme (La sceriffa, 1959) (Foto: archív Gazzetta del Popolo)

V spolupráci s Ferrerim obohatil svoj register spájaním prvkov groteskných s patetickými, komických s tragickými. Začal vytvárať drobných meštiačikov, obdarených vlastnosťami, ako je vypočítavosť a suchopárnosť. Jeho doménou sa stali postavy, ktoré predstavujú ľudskú priemernosť, ako napr. starý mládenec vo filme Alberta Lattuadu Príďte k nám na kávu /Venga a prendere il caffé da noi, 1971/ , Trpký život /La vita agra, 1966/, Otázka cti /Una questione d´onore, 1965/. V „Otázke cti“ mu dal režisér Luigi Zampa veľkú príležitosť, stal sa predstaviteľom „nechlapského“ chlapa zo Sardínie, ktorý sa hrozí krvi, hoci žije v prostredí, kde sa otázky cti riešia len vraždou. Vo filme Veľká nevera /Alta infedeltá, 1964/ v poviedke význačného režiséra Maria Monicelliho hrá dedinčana, ktorý prehrá svoju ženu v kartách. Herec vynikajúco podal boj, ktorý sa odohral v tomto človeku – boj medzi chytračením „normálneho človeka“ a primitívnou žiarlivosťou.

Posledné desaťročie znamená v hercovom vývine veľký kvalitatívny skok! Už nemusel z ekonomických dôvodov vystupovať v lacných komédiach, prestal byť len komikom a dostal možnosť vyhovieť aj tým najnáročnejším režisérom. Jednou z takých postáv bol neofašistický priemyselník v Paola Pasoliniho filme Prasačinec /Porcile, 1969/.

"Práca na tomto  filme znamenala pre mňa veľa! Nie pre film samotný, ale kvôli režisérovi. Pasolini bol kultúrny človek a ja samouk, musel som sa veľa učiť a vypytovať. Pri nakrúcaní ma viac ako postava zaujala práca inteligentného človeka, básnika a nevšednej osobnosti akou bol Pasolini. Mám naozaj šťastie, že sa mi podarí z času na čas stretnúť sa s ľudmi, ktorí majú čo povedať..."

Ugo Tognazzi sa pokúsil v 60.rokoch aj o réžiu. Nakrútil komédie Vydržaný Il Mantenuto, 1961/, Pískajúci nos /Il fischio al naso, 1967/ a film Áno, pane /Si signore, 1969/. V nich vytvoril aj hlavné postavy, mužov, ktorí sú silní navonok , ale vo vnútri sú slabochmi. Po týchto troch pokusoch Tognazzi vyhlásil, že ďalšie režírovanie nemá v úmysle. Práca režiséra mi priniesla uspokojenie, ale zďaleka to nie je to, čo cítim, keď dosiahnem úspech ako herec. Dve veci sa naraz robiť nedajú, a tak dávam prednosť herectvu už aj preto, že by zo mňa veľký režisér nikdy nebol. Ugo Toganzzi sa vo svojich nespočetných premenách snaží zachytiť najrôznejšie aspekty talianskej mentality. Prispel k premene veseloherného žánru v Taliansku na zábavu originálnej umeleckej a kultúrnej úrovne.


Ugo Tognazzi vo filme (I Viaggiatori della sera, 1979), ktorý zároveň aj režíroval

Jeho známe filmy: Opičia žena /The Ape Woman, 1963/, Vyhnaní z manželstva /I fuorilegge del matrimonio, 1963/, Poznal som ju dobre /Io la conoscevo bene, 1965/, Veľká žranica /La Grande Bouffe, 1973/, Otec rodiny /Il padre di famiglia, 1968/, Moji priatelia /Amici miei, 1975/, Nové strašidlá /I nuovi mostri, 1977/, Ľudový román /Romanzo popolare, 1974/, Prvá láska /Primo amore, 1978/, Prepáč, že je to málo /Scusa se é poco, 1982/, Tolerancia /Tolérance, 1989/, Bitka troch kráľov /La Batalla de los Tres Reyes,1990/ a ďalšie.

Ugo Tognazzi je otcom herca Gianmarca Tognazziho a režisérky Maria Sole Tognazziovej. Tiež má syna Thomasa Robsahma z krátkeho vzťahu s herečkou Margarete Robsahmovou, ktorý sa venuje produkcii a scenáristike. V hereckej brandži je zo všetkých synov najúspešnejší Ricky Tognazzi. V roku 1972 vo veku 50 rokov sa Ugo oženil s herečkou Francou Bettoiovou a žili spolu šťastne až do jeho smrti.

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články

Priatelia (Friends)

Priatelia (Friends)

Keď sa v roku 1994 stretla trojica Bright, Crane a Kauffmanová vytvorili jeden z najúspešnejších seriálov aké sme mali možnosť vidieť. V...
Najlepšie filmy roku 2019

Najlepšie filmy roku 2019

Rok 2019 sa nezadržateľne blíži k svojmu koncu. A so všetkými rebríčkami a bilancovaním roka tu aj my máme...
West Side Story (1961)

West Side Story (1961)

Motívom tohto muzikálu je príbeh zakázanej lásky zaľúbencov z Verony Rómea a Júlie a dvoch znepriatelených rodín Montekov a Capuletov....