Kvalitná britská herečka Jean Simmons
(31. 1. 1929, Crouch Hill, Londýn, Anglicko - 22. 1. 2010, Santa Monika, Kalifornia, USA)
Bola krásna i talentovaná. Veľké herecké príležitosti však britskú herečku obišli. Oscarové pódium dobre poznala, vystúpila naň aspoň trikrát. Ale nikdy nie preto, aby dostala cenu pre najlepšiu herečku, vždy len preto, aby prevzala cenu za niekoho iného, kto práve nemohol na ceremoniál prísť. Pritom na Oscara nominovaná bola, dvakrát. Prvý raz už v roku 1948 za vedľajšiu úlohu Ofélie v Hamletovi (1948), ktorého režíroval Lawrence Olivier. Druhý raz to bolo v roku 1969 za hlavnú úlohu vo filme Šťastný koniec (The happy Ending, 1969), kde Jean predviedla jeden z najstrhujúcejších výkonov vôbec a vyslúžila si aj ďalšiu nomináciu na Oskara za hlavnú úlohu. Jej dialóg s Johnom Forsythom bol taký presvedčivý a dojemne úprimný, že zatienil aj ten fakt, že film prakticky za moc nestál. Lenže ani tieto dve príležitosti úplne nevystihujú schopnosti, aké táto herečka mala.
Malá Jean Merilyn Simmonsová uzrela svetlo sveta presne 31. januára roku 1929. Mestečko, v ktorom sa narodila, ľudia obecne nazývali Cricklewood, čím posmešne označovali miestnu časť Londýna. Jean vyrastala v kľudnom prostredí učiteľskej rodiny Simmonsovcov. Jej otec Charles ju oboznamoval so základnými pravidlami etikety a neustále jej prízvukoval, aby sa držala silných morálnych zásad. Od malička milovala tanec, a tak jej otec umožnil venovať sa mu i na profesionálnej úrovni. Neskonale náročné hodiny baletu a spoločenských tancov ju natoľko zdokonalili, že od svojej učiteľky dostala rolu jednej z tanečníc v pripravovanom muzikáli Give Us the Moon z roku 1943. Vtedy ešte len 14-ročná Jean určite netušila, aká úspešná kariéra ju v budúcnosti čaká...
Vo svojich pätnástich rokoch už pravidelne hrávala v divadle a nakrútila i zopár romantických komédií, v ktorých zväčša stvárňovala "iba" vedľajšie úlohy. Potom však prišla ponuka legendárneho režiséra Davida Leana, ktorý si ju vyžiadal do svojho filmu Veľké nádeje (Great Expectations, 1946). V tejto adaptácii knihy Charlesa Dickensa na seba okamžite upozornila, a pán Lean jej ihneď navrhol niekoľkoročnú spoluprácu. Tej sa však akosi nedočkal, pretože mladá Jean skákala od filmu k filmu a na Leanove projekty nemala vymedzený pracovný čas. No keď sa ozval so svojou ponukou Laurence Olivier, ani na minútu neváhala a vybrala sa za ním na nakrúcanie. A z princeznej sa pomaly stávala kráľovná.
V jedinečnom, Oscarmi ovenčenom spracovaní klasického diela Hamlet (1948), si zahrala úlohu Ofélie. Keďže nikdy toto dielo nečítala a ani nepoznala svoju postavu, musela sa spoľahnúť na svoj prirodzený talent a počiatočné skúsenosti. Niektorí uznávaní kritici sa obávali, že to bude pre mladú herečku fiasko, no nominácia filmovej akadémie za najlepšiu vedľajšiu ženskú postavu ich tvrdenia vyvrátila. Po tomto megaúspešnom výstupe ju snáď každý významnejší režisér túžil mať vo svojom filme. Zahrala si hlavné ženské úlohy v mnohých dobových trhákoch, akými boli napríklad psychologický thriller The Clouded Yellow (1951) alebo kultový film-noir Anjelská tvár (Angel Face, 1952) v hlavnej úlohe s Robertom Mitchumom. Tieto filmy však neboli tou správnou cestou, ktorou by sa mala jej kariéra uberať. Túžila hrať najmä v historických filmoch a hrách, kde by mohla uplatniť svoje nadanie na stvárňovanie charakterovo náročných žien. Medzitým však spoznala svoju životnú lásku, a to populárneho dobrodruha Stewarta Grangera, ktorého poznáme ako Old Surehanda. Spoznali sa spolu pri nakrúcaní komédie Adam a Evelyna (Adam and Evelyne,1949) a okamžite si padli do oka. Neubehol ani jeden celý rok, a už si o 16 rokov starší herec viedol svoju 21-ročnú Jean k oltáru a v roku 1960 sa natrvalo rozišli.
Manželské nezhody a hádky však Jean neuberali na odhodlaní, ba naopak, posilňovali ju k ráznym výberom rolí. Po úlohách v historických filmochAndrocles and the Lion (1952) a Young Bess (1953) si po boku Richarda Burtona zahrala postavu Diany v prekrásnom filme Rúcho (The Robe, 1953). Práve tento film utvrdil mnohých v názore, že Jean je stvorená pre úlohy povahovo zložitých, no dievčensky nevinných mladých slečien. Takúto podobnú rolu si zopakovala aj vo filmoch Egypťan (The Egyptian, 1954) a Desirée (1954), kde stvárnila milenku Marlona Branda ako Napoleona Bonaparteho. S ním sa stretla aj v melodickom muzikáli Frajeri a sadze (Guys and Dolls, 1955), kde prejavila aj svoje spevácke schopnosti.
V druhej polovici zaznamenala ďalší úspech, a to v drámach z prostredia "westernovej" Ameriky Veľká zem (Big Country, 1958) a Elmer Gantry (1960). V prvej menovanej žiarila spolu s Gregory Peckom a Charltonom Hestonom, v príbehu o obchodníkovi Elmerovi Gantrym z roku 1960 zasa svojim výkonom podržala Burta Lancastera. Ešte v tom istom roku na divákov silne zapôsobila ako Varínia, Spartakova milá v historickom veľkofilme Stanleyho Kubricka Spartakus (Spartacus, 1960) po boku veľkého Kirka Douglasa. Nertvalo dlho, a v roku 1969 prišiel ďaľší, žiaľ už posledný míľník jej rozprávkovej kariéry.
V priebehu 70-tych a 80-tych rokov vystupovala najmä v televíznych projektoch alebo minisériach, z ktorých najznámejšia je azda kultová séria Vtáky v tŕní (The Thorn Birds, 1983), za ktorú získala televízne ocenenie Emmy Award. Neskôr sa objavovala aj vo viacdielnych seriáloch, ako napríklad v príbehoch Perryho Masona alebo To je vražda, napísala(She Wrote Murder, 1984) po boku Angely Lansburyovej. Objavila sa v historickom seriáli Sever a Juh (North and South, 1985-1986) v úlohe Clarissy, južanskú matku Patricka Swayzeho. V roku 1988 sa vo filme ukázala po desiatich rokoch v dráme Úsvit (The Dawning, 1988) s Anthony Hopkinsom a Hughom Grantom a v roku 1989 žiarila v seriálovej adaptácii románu Nádejné vyhliadky (Great Expectations, 1989) ako adoptívna Estellina matka. V postave admirála-vyšetrovateľky Nory Satie sa objavila v epizóde The Drumhead (1991) v sérii Star Trek: Nová generácia. Filmový („netelevizní“) comeback nasledoval v roku 1995 romantickou drámou Čo si ušiť do výbavy (How to Make an American Quilt, 1995) s Winonou Ryderovou a Anne Bancroftovou a v novom tisícročí prepožičiavala svoj hlas rôznym animovaným postavám (Final Fantassy: Esencia života, 2001).
Jean má dve dcéry, Tracy Grangerovú a Kate Brooksovú, z každého manželstva jednu. V roku 1986 Simmonsová podstúpila protialkoholickú liečbu (bola v depresii z toho, že jej neponúkajú kvalitné party) a žila v Santa Monike v Kalifornii so svojim psom a dvoma mačkami. V roku 2003 získala Simmonsová Rád britského impéria (OBE), ako prejav uznania za svoj výnimočný prínos svetovej kinematografie a bola tiež menovaná členkou Britského filmového inštitútu.
Britský denník The Guardian zauvažoval, že by pokojne mohla hrať v Prázdninách v Ríme, v Hitchcockovom Vertigu alebo Mačke na rozpálenej streche. Bohužiaľ, veľa veľkých úloh prešlo popri nej, hoci raz bola vydatá aj za režiséra a zahrala si pri takých hercoch ako Paul Newman, Gregory Pek alebo Kirk Douglas.„Bolo to nenormálne podcenené dievča,“ povedal o nej režisér Joseph Mankiewicz. Jej prvé manželstvo s hercom Stewartom Grangerom, ako aj druhé s hercom a režisérom Richardom Brooksom skončilo rozvodom. Písali o nej, že ešte v osemdesiatke mala v sebe čosi zvodné. Zomrela na rakovinu vo svojom dome v kalifornskej Santa Monike.
Filmografia Jean Simmonsovej:
Cézar a Kleopatra (Caesar and Cleopatra, 1945), Čierny narcis (Black Narcissus, 1947), Modrá lagúna (The Blue Lagoon, 1949),Herečka (The Actress, 1953), Demetrius a gladiátori (Demetrius and the Gladiators, 1954),Tráva je zelenšia (The Grass Is Greener, 1960), Krutá noc (Rough Night in Jericho, 1967),Rozvod na americký spôsob (Divorce American Style, 1967), Kto seje vietor (TV, Inherit the Wind, 1988),Slečna Marplová (TV, Miss Marple: They Do It with Mirrors, 1991), Temné tiene (TV, Dark Shadows, 1991),Anjelské pády (TV, Angel Falls, 1993), Cesta ku šťastiu (TV, Her Own Rules, 1998),Rosamunde Pilcher: Zimný slnovrat (TV, Winter Solstice, 2003), Galaktická brána (TV, Thru the Moebius Strip, 2005), Tiene na slnku (Shadows in the Sun, 2009).
Zdroj: moviemania.sk