Smiešnosmutný herec Marián Zednikovič
(15. 8. 1951, Bratislava, Slovensko – 5. 5. 2007, Bratislava, Slovensko)
Typický humor Mariána Zednikoviča a jeho ľudský smiech zneli odvšadiaľ, no keď sa spustila opona z herca sa stala iná osobnosť. Ak sa Zednikovič ocitne v spoločnosti, ktorá ho dobre nepozná, všetci od neho očakávajú, že ich bude celý čas zabávať veselými historkami... Vo verejnosti bol Zednikovič známy skôr ako predstaviteľ humorných postáv, úspechy však zožal aj v dráme.
Detstvo strávil na Českej ulici a v Ružovej doline v hlavnom meste. Herecké umenie mal v krvi, veď jeho dedko Vilo Stražan bol bábkarom a mamka divadelnou ochotníčkou. Už na základnej škole Marián inklinoval k herectvu, čoho dôkazom bolo jeho pôsobenie v divadelnom krúžku pri PKO. Napriek prvotnému neúspechu pri skúškach na VŠMU a napriek jeho rastúcemu záujmu o históriu, literatúru a výtvarné umenie, skúsil šťastie znovu. Tento krát sa Marián na VŠMU dostal. Nápomocné mu boli aj praktické skúsenosti v muzikáloch na Novej scéne, kde pracoval v súbore. Štúdium herectva ukončil v roku 1974. Po škole nastúpil s viacerými spolužiakmi do trnavského Divadla pre deti a mládeže (dnešné Divadlo Jána Palárika), kde si zahral Nevedka, Toma Sawyera či Chlesťakova v Gogoľovom Revízorovi. V roku 1980 z Trnavy prešiel na Novú scénu v Bratislave. Vďaka úlohám v rozprávkach a detských filmoch vyhlásili Mariána za detského kráľa. Ohrial sa v nej desať rokov, potom prestúpil do Divadla Astorka Korzo ´90, ktorého bol taktiež spoluzakladateľom. Účinkoval tu napríklad v dráme Armagedon na Grbe. Až do posledných rokov života v ňom hrával, istý čas dokonca sedel na stoličke umeleckého šéfa. Na pódiu sa objavoval so Zuzanou Kronerovou, Zitou Furkovou, Borisom Farkašom, Annou Šiškovou, Adym Hajdu či Martou Sládečkovou. "Najsilnejší bol Marián Zednikovič v postavách, kde stret tragiky a grotesknosti násobil v ozvláštnenej dvojlomnosti postavy, ktorá divákov oslovovala hlbokým poznaním a schopnosťou viesť dôrazy na najpodstatnejšie významy charakteru a príbehu. Smiešnosmutnosť a jej metamorfózy boli pre Zednikoviča čímsi samozrejmým. Aj preto vedel osloviť nielen náročného diváka klasiky, ale rovnako dobre aj deti," napísala v publikácii Kolotoč herectva Zuzana Bakošová. Ako ďalej uviedla, Zednikovič mal rovnako dôverný vzťah ku klauniáde a tragigroteske ako aj k dramatickej vážnosti. Po revolúcii si dal menšiu pauzu a neprijímal všetky úlohy. Neskôr sa uplatnil aj v dráme a tragikomédiách.
Za postavu Vojnického v Čechovovej hre Ujo Váňa získal v roku 1996 cenu DOSKY za najlepší mužský herecký výkon. V divadelnom svete bola výrazná osobnosť, mal osobitý herecký prejav. Bol tak špecificky smutný, taký chaplinovský typ, ktorý spájal obrovské tragično s úsmevnosťou, spomína Martin Huba. Mariána však najviac u divákov preslávila úloha lorda Nortona v rozhlasovom sitkome Lord Norton a sluha James, kde vytvoril nesmrteľnú dvojicu spolu s dlhoročným kamarátom Stanom Dančiakom. Svoj hlas prepožičal aj Vilkovi z kresleného seriálu Včielka Maja. V divadelnom predstavení Obchod na korze si zahral postavu Antona Brtka, za ktorú získal v roku 2000 Výročnú cenu Literárneho fondu. V roku 2003 vystupoval v hre Zlatí chlapci amerického dramatika Neila Simona v bratislavskom kaviarenskom divadle West.
Na televíznej obrazovke debutoval v komediálnom seriáli Výmysly uja Elektróna po boku už zosnulého Ivana Krajíčka v roku 1978. V rovnakom roku sa objavil i v inscenácii klasickej komédie Jána Palárika Inkognito. V osemdesiatych rokoch si Zednikovič zahral v úspešných seriáloch v réžii Miloslava Luthera Život bez konca (1982) a Lekár umierajúceho času (1983). Marián Zednikovič hral ďalej v televíznych inscenáciách ako Oko za oko (1984), Ženský zákon (1987) či Keď báčik z Chochoľova umrie (1990). Často sa objavoval i v televíznych dielach pre deti a mládež. Zahral si v rozprávkach Kto chce získať princeznú (1984),Drevená krava (1984), z tvorby pre najmenších divákov treba spomenúť i Pětka s hvězdičkou (1985), Ako sa husár učiteľom stal (1985), Nové Pištáčikové dobrodružstvá (1987) a Modrý Jonatán (1990). V roku 1985 si Marián Zednikovič zahral v celovečernom hranom filme Stanislava Párnického Kára plná bolesti (1985). Hlavnú úlohu Svätopluka Sysla stvárnil v Rapošovej komédii Utekajme, už ide! (1986). Zednikoviča vyniesla vlna popularity hore a preto bol neskôr nakrútený Jozefom Slovákom voľné pokračovanie pod názvom Dávajte si pozor! K ďalším nezabudnuteľným filmovým úlohám M. Zednikoviča určite patrí úloha jazzového trumpetistu Beno Vichnara z filmu Voľná noha (1989) režiséra Júliusa Matulu, ktorú autori scenára písali priamo pre neho. Ďalšou výraznou filmovou postavou bol popolár Maxo. Zednikovič hral v koprodukčnom československo-rakúskom filme Petra Patzaka Rošáda (1991). Jedným z mála Zednikovičových celovečerných hraných filmov je ďalej Orbis Pictus (1997) Martina Šulíka. Televízne seriály dominovali v Zednikovičovej tvorbe i v deväťdesiatych rokoch: napríklad seriály Zborovňa (1999) Stanislava Párnického a Duchovia(1997) Vladimíra Fischera. Účinkoval aj v 29-minútovej čiernej komédii Prirodzená smrť, ktorú v roku 2004 nakrútil študent Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Michal Krajňák.
Marián Zednikovič bol nesmierne pyšný na svojich dvoch synov Tomáša a Lukáša, obaja pôsobia v televíznej brandži, v povolaniach, ktoré vyštudovali – Tomáš ako kameraman a Lukáš ako dramaturg. S prvou ženou, školskou láskou, novinárkou Ľubou Zednikovičovou, prežili bok po boku dvadsaťpäť rokov, a keď ich chlapci vyleteli z hniezda, aj v ich vzťahu nastalo odcudzenie. Maroš sa onedlho v divadle zoznámil so svojou budúcou druhou manželkou Jankou, s ktorou nielenže organizoval Shakespearovské slávnosti, ale mu bola oporou počas jeho najhorších životných chvíľ. Marián bojoval s rakovinou lymfatických uzlín niekoľko mesiacov a na slovo počúval rady lekárov. Po boku svojej manželky Jany sa v Podunajských Biskupiciach zotavoval z náročnej rádioterapie a neskôr chemoterapie. Do poslednej chvíle veril vo víťazstvo nad ťažkou chorobou. Našiel si čas na záhradku a výtvarné umenie. 5. mája 2007 prehral boj o život so zákernou chorobou vo veku nedožitých 56 rokov. Mariána Zednikoviča pochovali na Martinskom cintoríne a jeho pomník je umelecké dielo - z dreva a skla. Cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu mu udelili in memoriam ešte v roku jeho úmrtia. V auguste 2011 počas Festivalu humoru a satiry Kremnické gagy pribudla v Uličke slávnych nosov v Kremnici jeho plastika.
Ďalšie filmy a incenácie M. Zednikoviča:
Demokrati(1980), Zbohom, sladké driemoty (1983), Tajomstvo alchymistu Storitza (1991), Odchody a návraty (1983),Keď jubilant plače (1984), Holič Britva a duch Vydriduch (1988), Výstrel na Bonaparta (1992),O krásnej strige (1994), Fiaker číslo 21 (1999), Mučivé tajomstvo (1999), Chaos (2000), Plášť (2000)
Foto © Wikipedia / CC2.0
