Áčkový denník - Deň Prvý
Budovu Filmovej a Televíznej Fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave navštevujem už štvrtým rokom. A tak ako po ostatné tri roky, som sa aj dnes na chvíľku zastavila a započúvala sa do ruchov našej fakulty. Tradičná tlmená vrava vo foyeri a na chodbách sa premenila v zanietený šum. Decentné kroky ustúpili pred aktívnejším tempom chôdze. Z poschodia sa šírila vôňa koláčov a kávy. Voľných sedadiel akosi ubudlo a stáť na jednom mieste bolo takmer nemožné. A i keď vonku nôtilo sychravé popoludnie, vo vnútri Vás čosi neustále zohrievalo. Ten zvláštny pocit, že ste súčasťou umenia. I keď len na pár chvíľ. Keď som sa o pár sekúnd vrátila do prítomnosti, musela som sa pousmiať: „Konečne!“
Naša „alma mater“ totiž otvorila už po sedemnásty krát svoje brány pre všetkých priaznivcov študentskej filmovej tvorby. 16.októbra započal 17.ročník festivalu Áčko. Priestor na uvedenie svojich prác opäť dostala nadchádzajúca generácia filmárov, študentov stredných a vysokých škôl s filmovým zameraním z celého Slovenska. Tento rok organizátori festivalu ponúkli priestor aj partnerským zahraničným školám (britskej London Film School, bruselskej RITS School of Arts a Ústavu animácie a audiovízie zlínskej Univerzity Tomáše Bati) v špeciálnych projekciách a v rámci master classov.
Keď sa mi všetka tá eufória z nefalšovanej festivalovej atmosféry usadila kdesi pri srdiečku, bolo načase sa pohnúť na premietanie prvého z filmových blokov. Očakávania sa naplnili. Kinosála praskala vo švíkoch a ja som len potichúčky ďakovala osudu, že som našla ešte voľné miesto na sedenie. Mimoriadne vydarené festivalové promo nás príjemne naladilo, a keď „padli“ úvodné titulky prvého filmu, v kinosále postupne započalo šepkanie, súhlasné hm-kanie a smiech. Skrátka a dobre všetko to, čo k správnej atmosfére filmového festivalu neodmysliteľne patrí.
Zaujalo ma:
Tento rok sa mi ako prvý predstavil na festivale animovaný film Martina Machálika,Circle Pit. Mimoriadne filmové dielko, možno malé svojím rozsahom, ale obrovské svojím obsahom, rozpráva príbeh o človeku. Človeku, ktorý ako slobodný jedinec podriaďuje svoje činy obrovskej „mašinérii“. A keď sa odhodlá utrhnúť sa z pomyselnej reťaze a spôsobí tak úpadok „mašinérie“ , nakoniec aj tak zaujme jej miesto. Vystúpi na vrchol a nasadí si pomyselnú korunu. A prečo vlastne?! Pretože k miestu kde nás dosiaľ držala reťaz, chceme aj my niekoho pripútať.
Za ďalší pozoruhodný kúsok rozhodne pokladám vtipnú, takmer deväťminútovú, grotesku mladého strihača Antona Fabiána,Dobrí a zlí. Ironickou, nevtieravou formou ponúkol divákovi pohľad na prapodivnú akciu dvoch „vyšetrovateľov“. O dolapenie zloducha tu predsa ani nejde. Tu ide o odznaky. A to hneď o desať pre každého!
Najvýraznejším filmom sa v prvý deň festivalu (a možno to tak ostane až do konca) pre mňa stala rozprávka z goralských lesov, Večný život, Večná mladosť, talentovaného režiséra Daniela Dluhého. Výtvarne štylizovaná čiernobiela kamera nám ako cez priezor, aký vytvára len slnečný jas na hladine rieky, dovolí nazrieť do príbehu o spojení života so smrťou. Je to príbeh mladého muža, Jaša, ktorý sa rozhodne oženiť sa s boginkou, tajomnou bytosťou z neďalekého jazera. Z tohto zväzku vzišlo krásne dievčatko. Avšak v dedine žiadna žena nechcela ísť dievčatku za krstnú. Až jedného dňa zúfalý Jaš narazil na Pani v Bielom.
Keď som dnes opäť uvažovala nad touto krásnou rozprávkou s „tmavomodrou atmosférou“, uvedomila som, že každé moje slovo by znehodnotilo myšlienky, ktoré nám režisér v rozprávke predkladá. Preto som sa rozhodla zakončiť tento denník vybranou časťou z básne od Alfreda Tennysona, ktorá mi snáď pomôže zachytiť podstatu tejto neobyčajnej rozprávky:
„...Je možné, že nás prúdy niekam odnesú.
Je možné, že sa dotkneme šťastných ostrovov.
A aj keď nie sme takí silní,
ako keď sme dokázali pohnúť nebom a zemou,
aj tak sme tu.
Sme tu.
Možno nás oslabil čas a osud,
ale vôľu máme silnú.
Snažiť sa, hľadať, nájsť
a nikdy sa nepoddať...“
Foto © www.ackofestival.sk
