Byzantium
Mojou obľúbenou knihou vždy bol a bude Dracula. Pamätám si na tie bezsenné noci, ktoré som trávil s baterkou pod perinou a čítal som si o hrôzostrašných udalostiach, čo sa odohrali v Londýne a Transylvánií. Upíry sa stali jednou zo základných stavebných jednotiek súvekej mytológie. Američania si ich požičali z Európy a začali písať príbehy približujúce tento fenomén aj súčasnému divákovi.
Po Stokerovi musíme spomenúť minimálne Del Torovu upírsku trilógiu, Anne Rice, ktorej dielo Interview s upírom sa stalo spolu s Coppolovým Draculom jednou z najsilnejších adaptácií 90 rokov dotýkajúce sa témy vampirizmu. No a potom sú tu výplachy ako Upírie denníky a samozrejme Twilight.
Neil Jordan stojaci práve za filmovou adaptáciou Interview z upírom si ako svoj posledný film vybral podobnú látku, tento raz z pera dramatičky a scenáristky Moiry Buffini Byzantium. Film pojednáva o matke s dcérou žijúcich vo Veľkej Británií, skrývajúcich sa pred spolkom upírov, ktorý ich existenciu neschvaľuje (upír môže byť totiž iba muž), a pritom sa snažia nájsť nejaký životný zmysel. Niečo, čo by nechalo minulosť minulosťou a pomohlo im pohnúť sa v živote ďalej.
Hlavné predstaviteľky stvárnili Saoirse Ronan a jej mamičku si zahrala v podväzkoch a korzetoch pobehujúca Gemma Arterton. Film sa viac ako na upírsku tematiku zameriava na strasti dospievania pubertálneho dievčaťa. Jej mama sa živý podradným a dehonestujúcim remeslom, neštíti sa zabiť nepriateľov a svojej dcére nerozumie. Dcéra sa naopak zamiluje do podivína, čo samozrejme nehrá mamičke do karát a tak stojí pred Eleanor (Ronan) veľká voľba či prezradiť svoje tajomstvo smrteľníkovi, alebo žiť ďalších sto rokov v rutine, čo ju znechucuje. Priznám sa, že väčšiu blbinu som už pekne dlho nevidel. Pri filme asi najviac zamrzí to, že je v ňom zaangažovaný Neil Jordan. Jeho predchádzajúci film Ondine mal v sebe presne tú rozprávkovosť, ktorú som očakával aj od tohto príbehu.
Jeho Interview s upírom považujem za jeden z najlepších upírskych filmov. A tu som bol nútený sa pozerať na akúsi feministickú sondu silných žien, žijúcich pod hrozbou mužskej komunity. Postavy sú skrz naskrz nesympatické. Žiadne pohnútky hrdinov film neprezentuje ako ľudské, ale skôr ako živočíšne. Ak chceš prežiť musíš robiť toto. Lenže ako sa máme stotožniť s prostitútkou, čo všetkých zneužíva a s dcérou, ktorá je trdlo? Dokonca aj jej láska, Celeb Landry Jones, je nesympatický a pripomína mi skôr Frankensteinovho pomocníka Igora, ako normálneho chalana bojujúceho s leukémiou.
Jediné čo na filme môžem pochváliť je každá jedna scéna na tajomnom ostrove. Keď sa vodopády sfarbia do krvi mal som konečne pocit, že pozerám niečo zaujímavé s parádnou atmosférou. Ako náhle sa to ale dostane do ulíc prímorského mestečka, ako náhle začnú retrospektívy a prítomnosť rozprávať vcelku nezaujímavý príbeh o dvoch hlúpych ženách, tak mi to prišlo až neuveriteľne umelé a na efekt.
Priznám sa, že si nie som úplne istý, komu by sa takýto film páčil. Nie je v ňom jediná pamätná scéna. Mytológiu tu prezentovanú dosiahol do dokonalosti Whedon so svojou Buffy a sympatie k hlavným hrdinom vďaka chladnosti príbehu nemôžeme cítiť. Film sa tým pádom stáva skôr sociálnym filmom s prvkami vampirizmu, než filmom o upíroch. A to je pri režisérovi Jordanovho formátu neuveriteľná škoda. Možno je to zaujímavé zo ženského pohľadu. Možno mužskému osadenstvu bude stačiť pohľad na krásne telo Gemmy Arterton, ale ani jedno ani druhé nie sú dôvody prečo by stálo zato dve hodiny pozerať na niečo, čo je hodnotovo na veľmi nízkej úrovni.
