12 rokov otrokom
Téma otroctva sa v americkej kinematografií vyskytuje od jej počiatku. Či už v Griffithovom The Birth of a Nation, alebo v zromantizovanom Odviate vetrom. Ako sa vyvíjala kinematografia vyvíjal sa aj žáner. Spielberg v ňom zanechal dva zárezy a to konkrétne Amistadom a Purpurovou farbou. Pred nedávnom sme sa dostali do stavu, kedy každý rok prichádza nejaký film snažiaci sa rozobrať otázku otrokov z rôznych uhlov, či už historicky - znova v Spielbergovom Lincolnovi, alebo tragikomicky v Taylorovom Farba citov, alebo v parodicko-akčnom Divokom Djangovi od Tarantina.
Tento rok túto kategóriu doplnil Steve McQueen filmom 12 rokov otrokom, pojednávajúci o skutočnej udalosti, neprávom uväzneného slobodného černocha, ktorý 12 rokov nevidel svoju rodinu a nevedel či sa vôbec z otroctva dostane. Film môžeme rozdeliť na dve časti.
Tá prvá nás zoznamuje z nezávidenia hodnou situáciou nášho hrdinu Solomona. Film sa nám nesnaží hrať na city od prvého momentu, len sa snaží surovým a naturalistickým spôsobom priblížiť dobe a spôsobu ako sa zaobchádzalo s černochmi. Na začiatku totiž nemáme vybudovaný k nikomu žiadny vzťah, ale to neznamená, že vo filme nepadajú facky, nie je tam plač, alebo sa tam nezabíja a nemučí. V druhej polovici idúcej proti diváckym očakávaniam sa s hlavného hrdinu stáva pozorovateľ. Čo je podľa môjho názoru zaujímavý spôsob ako hlavného hrdinu zapojiť do diania na plantáži, ale zároveň preniesť drámu na iné postavy.
Tými je konkrétne debutujúca Lupita Nyong´o. Tá v úlohe obete predvádza jeden z najsugestívnejších výkonov aký som u debutujúceho herca videl. Ona vám sprostredkúva zúfalstvo, beznádej a zlosť. Vďaka nej cítite nenávisť voči spôsobu akým sa s černochmi zaobchádza a zároveň ste naštvaní na Solomona, že s tým nič nerobí. Solomon v podaní Chiwetela Ejiofora je pasivný a zúfalý človek. Nemusí si nás získavať slzami, alebo lamentovaním, ako to robia ostatní. Od začiatku vidíme, že je to silná postava, neschopná sa vzoprieť osudu. Jeho zúfalstvo je prezentované práve v scénach kedy sleduje utrpenie Patsy (Lupita Nyong´o), ale nedokáže spraviť nič, aby jej pomohol. No a potom tu máme hlavného parchanta v podaní dvorného McQueenovho herca Michaela Fassbendera.
Ten ako človek bez zábran a s pokrúteným morálnym kódexom predstavuje to najhoršie zlo, aké môže černocha postretnúť. Vďaka nemu sa môžete tešiť na množstvo nechutných a nepríjemných scén. Zatiaľ čo druhá polovica pracuje už len s touto líniou, prvá sa nám snaží vyjsť v ústrety konvenčnejšími prostriedkami. Tie sa prejavujú hlavne v postavách. Giamatti je ten zlý otrokár a Cumberbatch zase ten dobrý pán, vnímajúci svojich otrokov ako ľudské bytosti a preto sa k nim správa s úctou. Paul Dano je zase neistý muž s výraznými rasistickými predsudkami a tieto postavy, ktoré okrem iného spájajú hereckú elitu do kompozične pôsobivých scén, vytvárajú dokonalú mozaiku osobitostí, aké by sme v tej dobe mohli nájsť. Netvrdím, že ide o realistické zobrazenie príbehu, hoci príbeh sám nám tvrdí že vychádza so skutočnej udalosti. Ale miera emócií je počas celej minutáže bezchybne vyvážená. Niekedy sa neukáže viac, než je treba. V iných prípadoch sa tomu nebráni. Ako napríklad v scéne, v ktorej sledujeme obeseného Solomona, snažiaceho sa držať na špičkách, aby sa neudusil, zatiaľ čo za nim prebieha život ostatných otrokov, ako keby sa pred nimi nič strašného nedialo.
Sila filmu nespočíva v jednoduchosti, ale v postupne budovaných emóciach. Koniec tak umožňuje silnú katarziu, umocnenú malou cameo úlohou dobráka v podaní Brada Pitta.
12 rokov otrokom patrí rozhodne k najsilnejším filmovým zážitkom posledného obdobia. Je drsný, ľudský a v mnohých smeroch filmársky vyspelý. Ak teda sledujete filmy nominované na Glóby a Oscary, toto je rozhodne to horúce želiezko v ohni. Preto by ste si ho nemali nechať ujsť.
