Muž z Ria (L´ Homme de Rio)
Dnes existuje dosť bláznivých dobrodružných komédií, s cieľom pobaviť hlavne diváka a tým pádom so značne zmäteným dejom, využívajúcim prvky komiky, so sympatickým hlavným hrdinom schopným všetkého. A aby to bolo pokiaľ možno komerčne príťažlivejšie – s príbehom odohrávajúcim sa v exotických krajinách. Také niečo však nebolo vždy samozrejmosťou. Jedným z úplne prvých filmov spĺňajúcich tieto kritéria je francúzska dobrodružná komédia Muž z Ria (1963), ktorú nakrútil uznávaný režisér tohto žánru Philippe de Broca. Tento film v celosvetovom meradle nie je nijako významný -nie je umelecky náročný, ale jednoducho nakrútený s jediným cieľom pobaviť diváka. Preto v sérii francúzskych bláznivých komédií 60. – 70. rokov patrí tomuto filmu významné miesto. Ďalším dôvodom prečo sa tento film spomína, je že svojim zameraním patrí medzi priameho predchodcu filmov o dobrodružstvách Indianu Jonesa. Sám režisér Philippe de Broca v jednom rozhovore priznal, že dostal list od Stevena Spielberga, v ktorom mu píše, že videl Muža z Ria 9- krát.
Vznik príbehu
V roku 1962 sa poprve stretli populárny francúzsky herec dobrodružných filmov a komédií Jean Paul Belmondo s režisérom Philippe de Brocom na nakrúcaní historickej dobrodružnej komédie Cartouche (1962) – o legendárnom parížskom zbojníkovi z 18. storočia, v hlavných úlohách s Jeanom Paulom Belmondom, Claudiou Cardinale a Jeanom Rochefortom. Film mal veľký divácky ohlas, preto sa začiatkom roku 1963 vydali Belmondo, de Broca a ďalší herci na reklamné turné propagujúce tento film. Behom turné sa ocitli aj v Južnej Amerike- konkrétne v brazílskom Rio de Janeiru na známej pláži Copacabana. Všetci si pomysleli: Čo keby sme nakrúcali v krajine ako je táto? Strašne sa im tam páčilo.
Hneď po návrate do Paríža sa Belmondo a de Broca spojili s producentom Alexandrom Mnouchkinom a oznámili mu: „Natočíme film v Riu. Belmondo bude celý v bielom. Vystúpi z lietadla a zažije neuveriteľné dobrodružstvá!“ Vyzeralo to ako vtip, ale za tým nápadom sa tajila hlboká de Brocova túžba nadviazať na kreslené seriály jeho detstva. Neskôr sa to ukázalo ako vynikajúci nápad, pretože v tých časoch ľudia sedeli doma, necestovali. Ak už áno, tak len služobne. Dovolenku si mohli dovoliť len boháči – väčšinou Američania. Turistika bola v tom čase ešte len v plienkach, krajiny ako Thajsko, Brazília a podobne neboli vôbec turistickými krajinami.
Hoci zámer nebol celkom jasný, producenta Mnouchkina nápad zaujal a požiadal svoju dcéru Ariane, aby v spolupráci s Philippom de Brocom napísala prvú verziu scenára. Základnou de Brocovou myšlienkou bolo: používať najrozmanitejšie dopravné prostriedky, ukrytý poklad a zásah Indiánov. A okolo toho všetkého bláznivé, šibnuté dobrodružstvo s ústrednou postavou, ktorá je schopná všetkého. De Broca na to spomína: „Je to zvláštne, ale ten scenár sa nám strašne ťažko písal. Začal som s Ariane Mnouchkinovou, potom som prizval Rappeneaua a skončil s Boulangerom. Mali sme tam vážne všetko: Indiánov, šípy, otravnú ženskú, chlapíka, ktorý za ňou behá, strašne zložitú zápletku. Ale chýbal nám základ. Nakoniec sme na to prišli: základom je chlap, ktorý má čas len jeden týždeň. A od toho sa to odvíja.“
Priebeh nakrúcania
Philippe de Broca sa s pomocou Belmonda a producentov Mnouchkina a Dancigersa pustil do vyhľadávania hercov. Najväčší problém bol v obsadení hlavnej ženskej postavy. Ku Belmondovi, ktorý ako komediálny herec patrí medzi špičku bolo nutné nájsť takú partnerku, ktorá by sa k nemu hodila – musela by mať v sebe dosť komiky, už len preto že film mal byť neviazaná komédia, zároveň musela byť dosť krásna na to, aby hlavný hrdina stvárnený Belmondom pre ňu stratil hlavu a išiel za ňou až do Ria. Nakoniec ju našli – táto vzácna perla sa menovala Francoise Dorleác. Dnes už málokto vie, že Francoise je vlastnou sestrou populárnej francúzskej herečky Catherine Deneuve, ktorá sa dievčenským menom volala Catherine Dorleác. Ale na filme sa podieľala aj talianska produkcia, ktorá po de Brocovi požadovala, aby obsadil taliansku herečku. Režisér odmietol a trval kategoricky na svojom. Nakoniec ustúpili Taliani, dali súhlas s Francoise Dorléacovou, zato sa im podarilo do filmu presadiť Adolfa Celiho v úlohe milionára.
Keď bolo všetko pripravené, dňa 16. mája 1963 sa celý nepatrný štáb obsahujúci iba 13 ľudí vrátane hercov vydal za nakrúcaním do Brazílie. Nakrúcanie prebiehalo v lokalitách Rio de Janeiro, hlavné mesto Brasília ( ktoré v tom čase bolo jedno veľké stavenisko – začalo sa stavať v r. 1960 z ničoho doslova na zelenej lúke, preto dnes Brasília patrí medzi najmladšie hlavné mesto sveta ). Ďalej sa nakrúcalo v okolí mesta Manaus na rieke Amazonke. Ten film sa nakrúcal prakticky na kolene. Štáb sa dostal do miest kde predtým nikto nebol, preto aj bolo nemožné čokoľvek zohnať. Napríklad bolo potrebné na konci filmu vyhodiť do vzduchu nejaké veci do povetria, ale výbušniny sa nesmeli prevážať, a tak si ich štáb musel vyrobiť sám na mieste. Museli zohnať človeka, ktorý sa v tom vyznal. Bolo to vážne dobrodružstvo. Kedykoľvek sa mohlo čokoľvek prihodiť. Štáb potreboval na nakrúcanie veľa vecí, ktoré nebolo ľahké zohnať, a keď sa to predsa podarilo, čakalo ich potom občas nemilé prekvapenie. Napríklad sa im podarilo vypátrať malé lietadlo, ktoré potrebovali vo filme na rôzne letecké sekvencie. Ibaže hneď nato zistili, že pilot odletel so strojom do Bolívie. Bolo bezpodmienečne nutné nájsť za neho náhradu ešte v ten istý deň. Nakoniec našli pilota, ktorý si rád prihol, ale film ho ani najmenej nelákal. Belmondo s de Brocom ho vzali do baru, kde ho nalievali tak dlho, pokým nekývol na súhlas. Medzitým už ale producent Alexandre Mnouchkine za pomoci technikov natieral lietadlo na požadovanú farbu!
Za tých 9 týždňov, ktoré nakrúcanie filmu Muž z Ria v Brazílii trvalo, sa štáb naučil vyjsť s tým, čo bolo poruke. Režisér Philippe de Broca na to spomína: „Čarovali sme z ničoho, Jean Paul bol ku všetkému ochotný. Ak si dobre spomínam mali sme dve dodávky a to bolo všetko. V jednej bolo osvetlenie a kostýmy a v druhej zbytok štábu s Jean Paulom, ktorý sedel na bedne od kamery. Ráno sa vždy navliekol do svojich šiat a potom v nich bol celý deň. Lenže pri tom všetkom., čo vyvádzal, ich mal neustále niekde potrhané a môj asistent mu ich musel každú chvíľu zašívať. Na nohách nosil čierne topánky, ktoré už boli deravé a nešli opraviť. Nakoniec sme museli zohnať tenisky, ktoré sme natreli na čierno.“
Pri tomto nakrúcaní predviedol Jean Paul Belmondo svoje úžasne kaskadérske schopnosti, ktoré sú u neho ostatne známe tým, že sa ako jeden z mála hercov nenechal zastupovať kaskadérmi až do pokročilého veku. Všetky nebezpečné scény v tomto filme pripravoval Gil Delamare – jeden z prvých francúzskych kaskadérov, ktorému sa podarilo dosiahnuť, že filmári začínali toto povolanie brať vážne, pretože dovtedy sa to považovalo len za obyčajný hazard a nie ako povolanie. K najnebezpečnejším scénam v Mužovi z Ria patrí tá, keď je hrdina prenasledovaný zabijakmi a musí sa dostať z jedného rozostavaného domu do druhého po lane natiahnutom vo veľkej výške. Delamare otestoval pevnosť lana tím, že naň zavesil vrecia s kamením vážiacimi 70 kg, čo bola vtedajšia Belmondova váha. Ibaže sa ukázalo, že to nestačí. Keď sa Belmondo dostal po lane kus dopredu, zistilo sa , že nie je dosť napnuté. Mal sa po ňom dostať z jedného konca na druhý, ale keď bol uprostred, lano sa ohlo tak, že Belmondo nemohol ani dopredu, ani dozadu a ruky mu začínali ochabovať. Gil Delamare neustále Belmondovi dohováral: „Chyť sa nohami, nech si ruky odpočinú. Len kľud, odpočiň si. Nedrž sa kŕčovito. Odpočiň si nohami. Nechaj odpočinúť jednu ruku po druhej, pozor nech ti nezbelejú. A teraz pomaly poď. Odpočiň si. Zastav sa...“ Bolo to vo výške štvrtého poschodia, bolo strašne horúco a pre Belmonda nikto ísť nemohol. Celá záchranná akcia trvala 12 minút, pretože štáb v rozrušení nechal celý čas bežať kameru a nakrútilo sa 400 metrov filmu.
V ďalších scénach, keď sa Belmondo mal v poslednom okamihu zachytiť okraja strechy, či mal bežať medzi dvoma rýchlo idúcimi autami bolo treba záber opakovať dvakrát, ale herec to bez problémov zvládol. V jednej scéne sa šplhá Belmondo po vysokom dome, ako obvykle bez známky námahy. Keď sa potom vrátil na zem, zveril sa Delamarovi a de Brocovi, že si včera večer trochu viac prihol a v hlave mal poriadnu opicu!
Vo voľných chvíľach medzi nakrúcaním mal Belmondo, de Broca a ostatní členovia štábu zo zvyku spestrovať si chvíle rôznymi srandičkami a kanadskými žartíkmi. Mnohé zábery sa nakrúcali v Manaus a okolí. Brazília vtedy ešte nebola turistická krajina, takže tu v okruhu 1500 km stál jediný hotel, v ktorom sa nepatrný štáb ubytoval. Belmondo samozrejme nelenil a každú chvíľu ostatným pripravil nejaké prekvapenie. Raz kúpil malé, asi 20- centimetrové krokodíly a dal si ich do kúpeľne. Keď ich personál objavil, kričal ako zmyslov zbavený a odmietal do hercovej izby vstúpiť. Belmondo nevedel nič lepšieho, než ich s pomocou de Brocu presťahovať do kúpeľní ostatných hostí, väčšinou Američanov. Inokedy tí dvaja zasa nasypali púder do vetracieho potrubia, takže ktokoľvek zapol vetranie, čo sa v tamtej horúčave stávalo každú chvíľu, bol v okamihu zapudrovaný... Riaditeľ hotela nemal pre podobné srandičky pochopenie a chcel Francúzov vyhodiť. Producenta Alexandra Mnouchkina to stálo kopu trpezlivého vysvetľovania, že jeho kolegovia nemyslia svoje žarty zle...
Behom nakrúcania, ktoré z 97 % prebiehalo v Brazílii – v Paríži to bolo len pár dní, štáb nevidel ani jediný záber. Iba z laboratória dostávali telegramy na ktorých stálo: „V poriadku“. Až po návrate do Paríža videl de Broca prvé denné práce a zistil že chýbajú ešte tri malé scény a tak zavolal do Brazílie Mnouchkinovi, ktorý tam ešte ostal vybavovať pár záležitostí a požiadal ho aby tie tri scény dotočil sám. A tak ich producent Mnouchkine aj natočil, pričom na pláži zháňal niekoho, kto sa z diaľky podobal Belmondovi...
Záber z filmu Muž z Riad (L'Homme de Rio, 1963), v ktorom si zahrali hlavné úlohy Jean-Paul Belmondo a Françoise Dorléac
Dej filmu
Francúzsky dobrodružný príbeh Muž z Ria je iste jedným z filmových predkov Indianu Jonesa. Rozpráva totiž o: „neuveriteľných dobrodružstvách mladého Francúza, prenasledujúceho naprieč celý svet únoscov svojej snúbenky až do Brazílskych pralesov“, a to všetko kvôli bájnemu pokladu zmiznutej civilizácie Maltékov. Vo filme sa presvedčíme, že tento dobový reklamný slogan bol bezo zvyšku pravdivý. Vojak základnej služby Adrien Dufourquet ( Jean Paul Belmondo ) prichádza na týždennú dovolenku do Paríža za svojou snúbenicou Agnes Villermosovou ( Francoise Dorléac ). Ta je však unesená tajomnými mužmi, ktorí pátrajú po troch soškách, jediných pamiatkach na stratenú civilizáciu a súčasne kľúčoch k bájnemu pokladu. Adrien je však muž činu a preto sa okamžite vydá únoscov prenasledovať. Jeho cesta vedie najprv z Paríža do Rio de Janeira, ďalej do hlavného mesta Brasilia. Až tam Adrien a Agnés s prekvapením zistia, že vodcom bandy, ktorý Agnés uniesol nie je nik iný, než pred časom naoko unesený Agnésin nevlastný strýko archeológ profesor Catalan ( Jean Servais ), ktorý nato zavraždí milionára De Castra ( Adolfo Celi ) - svojho bývalého spoločníka s ktorým tie sošky pred rokmi našiel, pretože z chamtivosti chce poklad nájsť len pre seba. Nato Catalin unesie Agnés znova a Adrienovi neostáva nič iné, než prenasledovať únoscov až do hlbín brazílskych pralesov. Príbeh končiaci happyendom vyvrcholí spoločným návratom mileneckej dvojice do Paríža práve keď ubehlo presne 7 dní a vojak základnej služby Adrien, ktorému sa skončila dovolenka musí odcestovať naspäť do kasárni.
Hlavný hrdina ktorého vo filme stvárňuje Belmondo musel začať prenasledovať únoscov tak narýchlo a nečakane, že je bez dokladov, peňazí a dokonca bez hodiniek a len vlastným dôvtipom sa musí dostať na palubu lietadla letiaceho do Ria a skoro celý film je oblečený v tých istých šatách akoby v uniforme: biela košeľa vojenského strihu ( s dvoma náprsnými vreckami a s výložkami na ramenách ), čierne nohavice a čierne topánky. No zato mu nechýba komika, duchaplnosť a okamžitá rozhodnosť až zbrklá akcia, kde bohato dôjde aj na používanie najrozmanitejších dopravných prostriedkov. Toto všetko je v príbehu, kde jedna udalosť strieda druhú, scenérie sa menia zázračnou rýchlosťou a hrdina sa neustále ocitá v nebezpečenstve života, z ktorého sa mu darí uniknúť vždy na poslednú chvíľu, a to iba preto, aby sa vzápätí ocitol v ďalšom ohrození.
Reakcie a ohlasy po premiére
Keď režisér Muža z Ria zostrihal, predviedol hotovú prácu producentom, technikom a hercom. Sám Philippe de Broca bol výsledkom zdrvený, zdalo sa mu že z toho vyšla skôr nejaká šibnutá dobrodružná cesta pre deti, než film s pevnou štruktúrou. Ale producent Alexandre Mnouchkine nestrácal dôveru. Nemýlil sa. Muž z Ria zaznamenal po premiére v januári 1964 okamžite veľkolepý úspech po celom Francuzsku. V Paríži už od 10 h predpoludním stáli dlhé fronty ľudí na lístky na popoludňajšie predstavenie. Mnoho ľudí si pozrelo film aj druhykrát s priateľmi, alebo rodinou. Celkovo film Muž z Ria (1963) vo francúzsku videlo 4 788 900 divákov. Ale film zožal úspech aj mimo Francúzska, dokonca aj v USA. Tam mu pomohla jedna zábavná príhoda. Robert Kennedy, brat vtedajšieho prezidenta, sa o Mužovi z Ria dopočul a rozhodol sa naň vziať rodinu. Keď začalo premietanie, zistila pani Kennedyová, že film je vo francúzštine. Pretože vedela, že deti ani slovo nerozumejú, vstala, zamierila k pokladni a žiadala vrátenie vstupného. Riaditeľ kina, ktorého k tomu zavolali, o tom nechcel počuť, odmietal peniaze vrátiť. Nakoniec na naliehanie pani Kennedyovej a vzhľadom k jej menu ustúpil, ale až po dlhšom vyjednávaní. Pani Kennedyová sa vrátila do sály pre manžela a deti. Tí však svorne vyhlásili: „Ale veď je to ohromná sranda! My chceme ostať.“ Na druhý deň sa príhoda objavila na titulných stránkach mnohých denníkov a zaistila Mužovi z Ria úžasnú reklamu a Belmondov výkon vynášali pochvalné kritiky až do nebies.
Režisér Philipe de Broca na tento film neskôr spomínal: „V tomto filme sa spájalo čosi, čo predchádzalo Spielbergovým veciam – s hrdinom, akého predstavoval Jean Paul Belmondo a ktorý bol dokonalý vo svojej mladíckosti, opovážlivosti, športových výkonoch.“
Muž z Ria (1963) sa dostal na vrchol rebríčka návštevnosti aj v Taliansku, Španielsku, a Nemecku. Jediným priamym súperom mu bola ďalšia francúzska dobrodružná komédia s názvom 100 tisíc dolárov na slnku (1964) – pre z menu v hlavnej úlohe opäť s Jeanom Paulom Belmondom a Linom Venturom, ktorí sa týmto zaradili medzi najväčšie hviezdy na MFF v Cannes 1964. Pokiaľ ide o hlavných predstaviteľov: režisér Philippe de Broca (1933 – 2004) a populárny francúzsky herec Jean Paul Belmondo (1933) sa ešte stretli na nakrúcaní filmov Muž z Honkgongu (1965) a Muž z Acapulca (1973), ktoré sa nedajú považovať za pokračovanie, no rozhodne čerpajú inšpiráciu z Muža z Ria v šibnutom dobrodružnom príbehu s ústrednou postavou schopnou všetkého. V prvom prípade stvárnil Belmondo postavu milionára, a v druhom dvojúlohu neúspešného spisovateľa a tajného agenta. Z ďalšej spolupráce ide o filmy Nenapraviteľný (1975) a naposledy dobrodružný film Amazonka (2000), kde sa de Brocovi podarilo prehovoriť vtedy už 67- ročného Belmonda, aby sa ešte raz prebehol po streche idúceho vlaku. Belmondova partnerka z Muža z Ria Francoise Dorléac žiaľ také šťastie nemala, o pár rokov v r. 1967 tragicky zahynula pri autonehode.
L´ Homme de Rio ( Muž z Ria )
Dobrodružná komédia
( Francúzsko 1963, 112 min. )
Scenár:
Philippe de Broca, Ariane Mnouchkine, Jean-Paul Rappeneau, Daniel Boulanger
Dialógy:
Daniel Boulanger
Strih:
Francoise Javet
Hudba:
Georges Delerue
Kamera:
Edmund Séchan
Réžia:
Phlilippe de Broca
Hrajú: Jean Paul Belmondo ( Adrien Dufourquet ), Francoise Dorleác ( Agnés Villermosa
), Jean Servais ( prof. Norbert Catalan ), Adolfo Celi ( milionár De Castro ),
Roger Dumas ( Duforquetov kamarát z vojenčiny ), Daniel Ceccaldi ( policajný
inšpektor ), Milton Ribeiro ( zabijak ), Ubiracy de Oliviera ( pán Winston ),
Simone Renant ( kabaretná speváčka )
