Transcendencia
Transcendencia je film, ktorý má z marketingového hľadiska všetky predpoklady stať sa kasovým trhákom. Produkčne zaštítený jedným z najpozoruhodnejších režisérov súčasnosti Christopherom Nolanom, vznikol ako režijný debut Nolanovho dvorného kameramana Wallyho Pfistera a disponuje žiarivými hereckými menami ako Johnny Depp a Morgan Freeman. Ako to napokon dopadlo?
Životným snom úspešného a príťažlivého vedca, dr. Willa Castera (Johnny Depp) je vytvorenie stroja obdareného umelou inteligenciou a schopnosťou vnímať emócie, ktorý by obsiahol kolektívne poznanie a vedomie celého ľudstva. Chvíľa, v ktorej na neho člen extrémistickej skupiny odporcov umelej inteligencie, vedenej charizmatickou Bree s pohľadom psychopatky (Kate Mara), spácha atentát, urýchli finálnu fázu experimentu. Samotný Will sa stáva predmetom výskumu vo svojom projekte „transcendencie“, za asistencie svojej životnej i pracovnej partnerky Evelyn (Rebecca Hall) a kolegu a priateľa Maxa (Paul Bettany). Bude tento experiment, za predpokladu, že vyjde, ďalším míľnikom v evolúcii ľudstva?
Téma umelej inteligencie je vo filmoch rozšírená a v poslednej dobe málokedy priniesla originálny či inovatívny pohľad (česť výnimkám typu Ona). Transcendencia sa nevyhýba tradičnému výstražnému tónu, upozorňujúceho na hrozbu, na akú sa môže premeniť stroj ovládajúci človeka a tiež sa zaoberá otázkou všemohúcnosti jedinca. Filmu by nezaškodilo viac dôraznosti a istoty v sebavyjadrení – režisér sa sympaticky snaží kombinovať otázku techniky s citov, žonglovať ale s týmito témami veľmi nevie a tak je efekt nevýrazný. Debutujúcemu Pfisterovi sa naviac podaril husársky kúsok – bohužiaľ nie v dobrom slova zmysle. Film uviedol prológom, ktorý je nielen zbytočný, ale aj oberá film o potenciálne prekvapivý záver.
Transcendencia má pomalý rozbeh. Prvú pol hodinu sa rutinne (a chvíľami, žiaľ, aj nudne) zoznamujeme s hlavným hrdinom, jeho ideami, manželkou, kolegami, fanúšikmi, odporcami. Film sa začína preberať k životu v rovnakých okamihoch ako „znovuzrodený“ Will (alebo jeho modifikovaná počítačová verzia), ktorý umožňuje okoliu spoznať jeho novú identitu a dosiaľ netušený potenciál.
Mimoriadne dôležitú, dalo by sa povedať až nosnú úlohu, má v tomto príbehu postava manželky. Ovládaná láskou a túžbou udržať milovaného muža v akejkoľvek forme a za akúkoľvek cenu po svojom boku, ona poťahuje za drôtiky (alebo skôr stláča klávesy) a umožňuje mu tak rozvíjať sa vo svojej novej podobe. Výkon Rebeccy Hall je celkom príjemným prekvapením, konečne opustila svoj zvyčajne ufňukaný prejav, nie je prehnane melodramatická, ale uveriteľná a v konaní pochopiteľná – ak aj nie pre každého muža, tak určite pre každú ženu v hľadisku. Bohužiaľ je Hall jediná, kto v tomto filme podáva aký-taký herecký výkon. Deppov vedec je nevýrazný v oboch svojich podobách – v scénach odohrávajúcich sa pred experimentom jeho postave nechýba charizma, ale jeho prejav je veľmi tlmený. Neskôr ho vnímame len ako tvár z monitora, plytko a bezvýrazne odriekajúcu svoj text, zbavenú akýchkoľvek citových poryvov, ktoré by mohli urobiť jeho novú podobu zaujímavejšou. Režisér akoby mal pocit, že filmu stačí samotná Deppova prítomnosť. Nuž, nestačí.
Hereckú partiu dopĺňajú prorocký Morgan Freeman čoby akýsi autoritatívny talizman, Paul Bettany, ktorého rola sa nevymyká štandardom vedľajších postáv kamarátov a kolegov, ktorí sú väčšinu času na plátne zbytoční, len aby sa v kritický okamih mohli dobre rozhodnúť a urobiť správnu vec, Cillian Murphy ako agent FBI Buchanan a už zmienená Kate Mara.
Na filme upúta – v súlade s režisérovým pôvodným povolaním – predovšetkým vizuálna stránka. Film je uhladený a pôsobivý a aj keď je schematický a hrá podľa všetky pravidiel hollywoodskych (radoby)blockbusterov, obsahuje niekoľko dobrých nápadov, ktoré však scenáristická nedotiahnutosť oberá o výraznejší dopad a zapamätateľnosť. Výsledkom je film, ktorý (v jemnej irónii na svoj názov) neprekročí svoj tieň.
