Druhý týždeň na slnečnej riviére, Cannes 2014
Dalo by sa povedať, že druhý týždeň filmového festivalu Cannes 2014 sa naozaj niesol v znamení kvalitnej filmografie. Napriek tomu, stále nie je jasný favorit na zisk Zlatej palmy. Premiéru mali filmy, ktoré k nej majú ale veľmi blízko.
Jedným z filmov, ktorý siaha po Zlatej palme je určite nový film bratov Dardennovcov Deux Jours, Une Nuit (Dwo Days One Night) s Marion Cotillard v hlavnej úlohe. Jean-Pierre a Luc Dardenner priniesli do Cannes drámu o právach zamestnancoch a vzťahu zamestnancov na pracovisku. Film sleduje pracovníčku Sandru, v podaní úžasnej Marion Cotillar, ktorá sa snaží presvedčiť kolegov, aby sa vzdali firemného bonusu (1000-eur), aby si ona udržala svoju prácu. A má na to len jeden víkend. Film ukazuje v akých životných situáciách sa ocitajú jednotliví pracovníci, preto táto požiadavka, nie je jednoduchá ani pre jednu stranu. A ľudská vlastnosť – solidárnosť, nie je každému vlastná. Bratia Dardennovci už dvakrát vyhrali Zlatú palmu, ak by sa im to podarilo aj do tretice, boli by jediní tvorcovia, ktorým sa to kedy podarilo. Držíme palce. Samozrejme Marion poškuľuje po cene pre najlepšiu herečku.
©FDC/M. Petit
Má len 25 rokov no už stihol natočiť 5 celovečerných filmov. Xavier Dolan zaznamenal svoj najväčší úspech s debutujúcou snímkou J´ai tué ma mére (Zabil som svoju matku), s ktorou sa mu v roku 2010 podarilo vyhrať režisérske ocenia práve na festivale v Cannes. Teraz prichádza so svojím novým filmom Mommy, ktorý v súťažnej sekcií bojuje o Zlatú palmu. Témou filmu je vzťah matky a syna. Diane je vdova, ktorá sa musí starať o svojho syna, Steva, ktorý býva agresívny, má problém s autoritami, neustále nadáva, bije sa a nevie dať ruky preč od žien. Film je čiernou komédiu, zároveň je jemný a plný emócií. Dolan prináša skutočne srdečný príbeh podčiarknutý vynikajúcimi hereckými výkonmi Anne Dorval a Antoina Oliviera Pilona. Ak by sa mu podarilo vyhrať Zlatú palmu, stal by sa najmladším režisérom, ktorému sa kedy podarilo vyhrať.
©AFP/V. Hache
Ruské veľdielo. Film so všetkou vznešenosťou. Aj tak opisujú nový film režiséra Andreia Zvyagintseva Leviathan. Film, ktorý má všetky predpoklady na zisk Zlatej palmy. Alebo..? Zvyagintsev ponúka film, drámu o korupcií a zastrašovaní v dnešnom Rusku. Začína nevinne, malý muž snažiaci sa dostať medzi veľkých mužov, dostať sa do vedenia. No nastáva zvrat v jeho pláne, a on je vtiahnutý do najväčšieho a najkrutejšieho sveta vládnutia odkiaľ vedie len jedna cesta von a jej následky sú zničujúce. Hlavným hrdinom je Kolia, automechanik s manželkou Lilyaou a synom Romom. Jeho šťastie, v tomto prípade možno nešťastie, spočíva v tom, že chce mať skromný rodinný dom, postavený na vychytenom mieste na nábreží divokého Laponska na severozápade Ruska. To by ale nesmel chcieť starosta Vadim postaviť na rovnakom mieste svoju príšerne luxusnú chatu. Zvyagintsev sa nebál narábať so symbolmi, či veľkými gestami. Film je režírovaný s jasnými ambíciami, v pravom okamihu akceleruje drámu a napätie, niekedy sa odvíja pomaly, inokedy rýchlo. Určite je predurčený k veľkým veciam, ako je zisk Zlatej palmy.
©FDC/K. Vygrivach
Veľmi príjemným prekvapením bol film režiséra Oliviera Assayasa Clouds of Sils Maria. A ešte väčším prekvapením bol herecký výkon Kristen Stewart, ktorá sa konečne vymanila zo zovretia upírov a ukázala, že naozaj vie hrať. Film rozpráva príbeh o starnúcej herečke Marie Enders, v podaní Juliette Binoche, ktorú má takpovediac nahradiť mladšia krv. A to vo filme, v ktorom Maria pred mnoho rokmi hrala hlavnú úlohu mladej 18-ročnej Sigrid. Teraz, v remaku dostala úlohu Helen, staršej milenky Sigrid, ktorú má hrať mladá herečka, vychádzajúca Hollywoodska hviezda, a práve prepustená z odvykačky, Jo-Ann, v podaní Chloe Grace Moretz. Assayasov film je umením samo o sebe. Je bravúrne režírovaný a zahraný. Assayas väčšiu pozornosť venuje vzťahu medzi Mariou a jej osobnou asistentkou Val, ktorú hrá Kristen Stewart. Osobné asistentky dokonale zvládajú multitasking, organizujú, zachraňujú a v konečnom dôsledku, pôsobia ako terapeut pre svojich šéfov. Maria a Val majú veľmi blízky vzťah, majú sa radi, žijú spolu, no napriek tomu, ich vzťah nikdy nebol rovnocenný. Film je, rovnako ako režisér, pružný a hravý, pôsobí sebaisto. Spája satiru, dobovú drámu a napätie. Assayas ponúka zábavnú melodrámu zo zákulisia umeleckej elity.
©AFP/L. Venance
Poslabšie filmy sme mohli vidieť aj v druhej polovici festivalu, a bolo ich dosť, medzi nimi aj veľa prekvapení. Ale ako to už chodí, čím viac sa na niečo tešíme, tým to dopadne horšie. Podľa tohto príslovia dopadol nový film režiséra Michela Hazanaviciusa The Search. Minimálne v porovnaní s jeho oscarovským filmom The Artist. Hazanavicius prerobil film Freda Zinnermana z roku 1948, ktorý za neho získal Oscara, o Čečenskej vojne, stratenom chlapcovi, ktorý hľadá domov a o pracovníkoch, či lepšie pracovníčkach Červeného kríža a neziskových organizácií, ktoré sa mu snažia pomôcť. Osudy striedajú osudy a my sme svedkami prerodu chlapca na muža tým najhorším možným spôsobom – vojnou. Bohužiaľ niekedy menej je viac a Michel poriadne tlačil na pílu so silnými, srdcervúcimi scénami. Téma je to silná. Z vojny, akejkoľvek, nikdy nič dobré nevzíde, naopak stratí sa tá nevinnosť a bezbrannosť, ktorú si ľudia snažia zachovať. S filmom treba narábať opatrne, s citom, no nepreháňať na sentimente, aby výsledný efekt nebol naivný a nepochopený. Od Bérénice Bejo sa tiež očakávalo viac, najmä po jej nečakanom triumfe v Cannes minulý rok, kedy vyhrala ako najlepšia herečka vo filme The Past. Annette Bening podáva priemerný výkon, no nestráca sa. Film jednoznačne odmieta hrôzy vojny, má veľa čo povedať k téme terorizmu, ale jeho sentimentalita ho dostáva do kolien.
©AFP/A. Pizzoli
Miláčik publika, najmä tej ženskej časti. Lámač sŕdc, tzv. toyboy. Reč je o hercovi a najnovšie aj režisérovi Ryanovi Goslingovi. V Cannes mal premiéru jeho film Lost River. A popravde Ryanovi nepomohli ani jeho modré oči, jeho režisérsky debut veľa vody nenamútil. Červený koberec síce ovládol s prehľadom, sekundovala mu akurát tak herečka Christina Hendricks, no film pripomínal skôr zlepok filmov od Nicolasa Windinga Refna, či Davida Lyncha. Na čom by nebolo nič zlé, ale trochu fantázie pán Gosling. Napriek energií a chuti, ktorú Gosling určite má, film je len akousi bizarnou fantasy drámou, nie veľmi drámou, pripomínajúcou skôr sen odohrávajúci sa v delíriu. A v delíriu vznikali asi ja mená postáv, lebo Billy, Bully, Bones a Rat, hoc je to len prezývka, skutočne stoja za zamyslenie.
©FDC/M. Petit
Do Cannes sa vrátil aj veterán Jean-Luc Godard a priniesol skutočne hodnotný film Adieu au language (Good by language), dokonca v 3D verzií. No vrátil, on vlastne neprišiel, ako je to u neho zvykom, ale poslal aspoň pozdrav, a teda ten svoj film. Film hodný slova umenie. Obtáča sa okolo rôznych typov jazyka, zahŕňa jazyk filmu a jazyk lásky. No napriek zdanlivej skutočnosti, sa akýkoľvek jazyk, či komunikácia môže javiť len ako ilúzia. Godard nám predostiera fragmenty svojich myšlienok, cituje a maximalizuje. Necháva ľudí stretnúť sa, spoznať a znova rozísť. Medzi nich stavia psa. Ľudia komunikujú, no ich pohľady sa nikdy nestretnú. 3D formát filmu veľmi nesvedčí, a predsa pôsobí unikátne, keď slová necháva znieť nad všetkou tou akciou. A jeho téma je jednoduchá – muž, žena a ich vzťah, ktorý ale vôbec jednoduchý nebýva.
©FDC/G. Lassus-Dessus
Po Mikovy Leightovi prichádza ďalšie britské želiezko v ohni, režisér Ken Loach a jeho film Jimmy´s Hall. Voľne natočený životopis o írskom komunistovi Jimmovi Graltonovi, ktorý sa snaží zachrániť spoločenskú miestnosť, v ktorej sa ľudia stretávajú, zabávajú a diskutujú. Táto miestnosť slúži rôznym skupinám, využíva ju aj nie veľmi obľúbená skupina IRA. Film je silný v mnohých smeroch. Ponúka pohľad na migráciu z Írska do Ameriky. Sám Jimmy sa vracia do rodnej vlasti, keď v Amerike zažil krízu a pád Wall Street. Pôsobí ľahko, trošku profesorsky, no napriek tomu ponúka bohaté scény, prezentované so všetkou vážnosťou. Iróniu či cynizmus by sme tu ale hľadali len márne.
©AFP/V. Hache
Wim Wenders a Juliano Ribeiro Salgado Jr. priniesli do Cannes film, dokumentárny profil o renomovanom brazílskom fotografovi, Sebastiaovi Salgadovi (otec Juliana). Film je živý a povznášajúci. Režisérom sa podarilo zachytiť intimitu momentu, vzťah rozprávač a režisér je veľmi silný, na svetlo sveta sa dostáva všetka tá hlboko ukrytá tajomnosť. Wenders a Salgado Jr. vytvorili skutočne dojímavú poctu jednému z najtalentovanejších fotografov.
©FDC/C. Duchene
Premiéru mala aj druhá dáma - režisérka v súťažnej sekcií. Japonka Naomi Kawase prezentovala film Futatsume No Mado (Still the Water), ktorý je skutočne veľmi zaujímavo nákazlivý a tak trochu nezmieriteľne rozpačitý. Film odohrávajúci sa na japonskom ostrove Amami, rozpráva príbeh dvoch teenageroch, ktorí každý deň prežívajú sklamania a príval rôznych emócii. Každý z nich je iní a každý sa so svojimi problémami vyrovnáva inak, ale vždy spoločne.
©AFP/A. Pizzoli
A ako čerešnička na záver. Jedným zo špeciálnych večerov bude pocta filmovej klasike, oslava 20. výročia natočenia filmu Pulp Fiction režiséra Quentina Tarantina. Uma Thurman a John Travolta určite nebudú chýbať. Na úplný záver si festival uctí vznik westernových filmov, od ktorého uplynulo 50. rokov a režiséra Sergia Leona. Quentin Tarantino uvedie Leonov film A Fistful of Dollars, v ktorom si zahrali Clint Eastwood a Gian Maria Volonté.
©AFP/L. Venance
Medzinárodný filmový festival Cannes sa oficiálne skončí v nedeľu, 25. mája. V priebehu 11 dní ponúkol, čo mohol a keby aj mohol viac, asi by sme to už nezvládli. No jednoznačne potvrdil, že je jedným z najväčších a najúspešnejších festivalov. Ostáva už len jediné, aby nám odhalil víťaza a držiteľa Zlatej palmy.
Foto © Festival de Cannes
