Pedro Almodovar - režisér zbožňujúci Madrid
(25.9.1949, Španielsko)
Almodóvarova fetišistická kamera, s obľubou experimentujúca s hĺbkou ostrosti a netradičnými uhlami záberu, sa s veľkým pôžitkom kĺže po povrchoch signifikantných, často krikľavo zafarbených alebo transparentných predmetov. Niekedy im dokonca prepožičiava úlohu subjektívneho pohľadu. /Veľmi pekný príklad nachádzame v režisérovom predposlednom filme Všetko o mojej matke, kde sa stáva transparentným „okom kamery“ denník mladého Estebana. Hrdina tak píše ceruzkou priamo na sklo kamery./ Táto animizácia vecí, oživenie neživých predmetov, vyzdvihnutých na úroveň hercov a ich príležitostná transformácia v „predmet túžby“ pripomína vizuálny štýl reklamy. Almodóvar si privlastňuje jazyk reklamy a aj keď ho občas paroduje /scudzuje mechanizmus identifikácie s reklamovaným „predmetom túžby“ a vštepuje ho do nových kontextov, vyviazaných zo zištného funkcionalizmu médií/, rovnako rád z neho profituje. Používajúc mimikry reklamy imituje jej zmyselný jazyk, jej preexponovanú, tak trochu pornografickú vizualitu.
Pedro Almodóvar sa narodil v Španielsku v Calzada de Calatrava, provincii Cuidad Real. S rodinou sa presťahovali do Extremadura, keď mal Pedro osem rokov. Tu navštevoval základnú aj vysokú školu s františkánmi a saleziánmi, kde mu problémy spôsoboval jeho ateizmus. Ako sám vraví : "Narodil som sa v zlej dobe pre Španielsko, ale vo výbornej dobe pre film." Už ako dieťa navštevoval miestne divadlo. Keď dovŕšil 16 rokov, presťahoval sa do Madridu, sám, bez peňazí, s veľkým snom, študovať a robiť filmy.
Ešte po páde Frankovho režimu /1975/ mohol – podobne ako mnoho ďalších umelcov a generačných súputníkov v Španielsku – konečne naplno, slobodne a bez zábran pracovať. Je známe, že práve Almodóvar je najviac z postmodernej režisérskej štvorice Lynch, Almodóvar, Besson a Greenaway inšpirovaní comicsom.
„Je pravda, že se mi dostalo síce riadnej katolíckej výchovy v kláštornej škole saleziánskeho rádu,“ spomína dnes režisér, „ale tou najlepšou súkromnou školou mi bolo v každom prípade kino, kam som často utekal. Zvlášť som potom miloval filmy, ktoré boli kláštorom zakázané. Už vtedy som vedel, že film je môj osud.“
Písal články do časopisov, pracoval v španielskej telefónnej spoločnosti, hral v divadelnom súbore Los Golardios a zakladal punck-rockovú skupinu Almodóvar and McNamara. Šetril peniaze, za ktoré si neskôr kúpil svoju prvú 8 milimetrovú kameru. V Madride sa začal venovať ako divadlu, tak krátkym experimentálnym filmom. To už bol len krôčik k profesionálnemu pôsobeniu vo filme.
V roku 1972 sa opäť presťahoval, tentokrát do Barcelony, kde začal natáčať svoje krátkometrážne prvotiny. Jeho celovečerným filmovým debutom bol film Pepi, Lucy, Bom a ďalšie dievčatá z partie /Pepi, Luci, Bom y otras chicas del montón, 1980/, hrala v ňom vtedy neznáma Carmen Maurová /neskôr hviezda španielskeho filmu a Almodóvarova kmeňová herečka/.
Keď začal režírovať, často sa potom o svojich filmoch dočítal, aké sú vulgárne, nevkusné a tiež vraj žánrovo ťažko zaraditeľné. Mravokárca poriadne vyšokoval už jedným zo svojich prvých filmov, ktorý sa volal V temnotách /Entré tinieblas, 1983/. Ide o príbeh narkomanky, ktorá pod ťarchou viny zo smrti priateľa vstúpi do kláštora, kde odhaľuje ríšu náruživosti, hriechu a zvrátených vášní.
Hladinu verejného mienenia rozvíril oveľa viac jeho Zákon túžby /La ley del deseo, 1987/ s mladučkým Antoniom Banderasom v hlavnej úlohe. V ňom režisér rozpráva o milostnom gay trojuholníku, ktorého aktérmi sú slávny filmový scénarista a jeho dvaja milenci.
„Aj keď časť španielskej kritiky označila tento film ako škandálny, podľa môjho je dnes Španielsko najslobodnejšou krajinou v Európe,“ mieni Almodóvar.
Keď Pedro predstavoval Zákon túžby, keď bol na jednom festivale v Hamburgu a neodpustil si: „Myslím, že homosexualita bola v Nemecku ďaleko väčšie tabu než v Španielsku”.
V 80. rokoch bol Almodóvar jedným z vedúcich predstaviteľov kultúrneho hnutia La Movida, ktoré sa snažilo oslobodiť Španielsko od konzervatívnych prežitkov Frankovho fašistického režimu. Zatiaľ čo prvými filmami rúcal sexuálne konvencie, ďaľšie dva filmy boli skôr umiernenými komédiami, v ktorých provokácia a spoločenské otázky zostali rafinovane zakódované.
„Myslím si, že svet citov je svetom plných násilia a napätia. Pokiaľ je nejaký vzťah oddychom, potom to nie je vášeň, láska,“ mieni Almodóvar.
Ostatne to jediné, čo ho na živote zaujíma, je vášeň. Nepopiera ani, že je gay. Snáď práve preto, tak ľahko preniká do ženského vesmíru. „Ženský svet ma zaujíma viac. Žena sa mi javí predsa len zaujímavejší, bohatší, rafinovanejší a vôbec prekvapivejší typ. Muži sú takí akoby nemenní a celí z jedného kusu, čo je samozrejme nie je tiež ku škode veci,“ hovorí enfant terrible španielskeho filmu.
Prvým z nich je čierna komédia Labyrint vášní /Laberinto de Pasiones, 1982/ príbeh barovej speváčky, ktorá sa ocitá na úteku pred drogovou mafiou, pričom sa skryje vo zvláštnom kláštore. Šokujúci vzťah nenapraviteľnej nymfomanky a speváčky závislej od drog a homosexuálneho aristokrata. Druhým je humorne ladený príbeh slúžky Čo som komu urobila /Que he hecho para merecer esto?, 1984/, kde vynikajúco stvárnila almodóvarova herečka Carmen Maurová. Almodóvar pokračoval vo svojej práci, kde vo filmoch ukazoval ľudí často na pokraji ľudskej spoločnosti, v situáciách kontrovaných morálnou a existenčnou otázkou.
V roku 1987 založil so svojim bratom vlastnú filmovú spoločnosť EL DESEO. Pedro Almodóvar potvrdil povesť dobrého znalca žien. Už v čiernej komédii Ženy na pokraji nervového zrútenia /Mujeres al borde de un ataque de nervios, 1988/, mu okrem rôznych ocenení priniesol i prvú nomináciu na Oscara cenu filmovej akadémie za najlepší cudzojazyčný film. Mal obrovský úspech všade na svete. A umelecovi, ktorý producentom dokáže zarobiť peniaze, sa odpúšťa aj nejaká provokácia. Práve v tejto komédii priviedol Almodóvar pred kameru nesmelého mladíčka v okuliaroch, vtedy málo známeho Antonia Banderasa, a odštaroval tak jeho obrovskú kariéru.
Filmy Matador /1985/, Spútaj ma, Vysoké podpätky a Kika, už boli kultovými dielami profesionála, ktorý mal svojich priaznivcov po celom svete. Svojím svojským spracovaním, úžasnou prácou s kamerou, emóciami diváka, ale aj sebe vlastnou iróniou a uštipačnosťou, ďalej vytváral neobyčajné príbehy ľudí v krajných životných situáciách. Kvet môjho tajomstva /La flor de mi secreto, 1995/ je ďaľším osudom ženy, tentokrát spisovateľky, zničenej životom a hľadajúcej samu seba, kde vynikajúco stvárnila ďalšia Almodóvarova kmeňová herečka Marisa Paredesová. Tento film získal Cenu za ženský herecký výkon pre Marisu Paredesovú na 31. MFF v Karlových Varoch.
„Môj život a moje filmy sú s Madridom späté ako dve strany jednej mince. Madrid je rovnako neobsiahnuteľný ako ľudská bytosť. Rovnako protikladný a rôznorodý.“ vyjadril sa o ňom Pedro Almodóvar. Počnúc prvým celovečerným debutom Pepi, Lucy, Bom a ďalšie dievčatá z partie a končiac ôsmym filmom v poradí Spútaj ma sa madridské ulice stali kulisou jeho filmov.
Originálnu zápletku však režisér ponúkol v spomínanom filme Spútaj ma! /Atame!, 1989/. V tomto prípade išlo zase o erotickú komédiu s prvkami thrilleru o pacientovi /opäť ho hral Antonio Banderas/ prepusteného z psychiatrickej liečebne, ktorý uväzní svoju zbožňovanú herečku /Victoria Abrilová/ druhoradých pornografických filmov na tak dlho, pokiaľ sa do nej nezamiluje…
A čo hovorí na absenciu Antónia Banderasa v jeho posledných filmoch? „Môj starý priateľ Antonio urobil fantastickú kariéru v Amerike, ale stále spolu komunikujeme. Našťastie sa nezmenil a stretávame sa často aj v Madride. Je to ako so starou láskou, na ktorú sa jednoducho nezabúda. Určite spolu ešte niečo natočíme,“ dúfa majster melodramat.
Ostatne bol to on, kto urobil z Banderasa v Španielsku filmovú hviezdu, ktorá už v Almodóvarových filmoch pomiatla divákov svojím „macho“ exteriérom v kombinácii s až ženskou zraniteľnosťou.
Melodramatická čierna komédia s kriminálnou zápletkou korenenou Freudom s názvom Vysoké opätky /Tacones lejanos, 1991/, v ktorej sú city, emócie a vášne hýbateľmi diania. Medzi speváčkou /Marisa Paredesová/ vracajúcou sa po dlhom zahraničnom pobyte do Madridu a jej 27-ročnou dcérou /Victoria Abrilová/, manželkou bývalého (a čoskoro opätovného) matkinho milenca Manuela, panuje napätie kvôli spoločnej láske k jednému mužovi a pretrvávajúcej Rebekinej frustrácii z matkinho hysterického a egoistického správania. Mesiac po ich stretnutí je Manuel zavraždený, podozrivé sú obe, plus jeho milenka Isabela.
Almodóvarsky bizarný a vášnivý film, ktorému nechýba dynamickosť a humorný nadhľad.
Krikľavo nekonvenčný „prepletenec“ ponúkol film Kika /1993/, kde sú hlavnými hrdinami kozmetička Kika /Véronica Forquéová/, podivný spisovateľ krimi románov, v ktorej možno popisuje svoje vlastné činy, jeho pôvodne mŕtvy syn Ramón, úchylná moderátorka erotickej talkshow /Victoria Abrilová/, a Kikina lesbická gazdiná /Rossy de Palma/, ktorá má pomer so svojim bratom, pornohercom. To je roztomilý a morbídny karneval posadlostí a vášní, ktorý je aj scenáristicky dielom Pedra Almodóvara.
Pravdivosť, nenapodobiteľný humor zmiešaný v správnom pomere s iróniou a postavy zväčša ženského rodu neschopné riešiť svoje problémy a vyjadriť svoje city, to sú hlavné črty jeho vtedajších filmov.
“Aká je pravdepodobnosť toho, že vám z piateho poschodia spadne na hlavu kvapka ejakulátu, súčasne že chlapec pochádzajúci z chudobnej španielskej rodiny získa raz filmového Oscara, a nakoniec, aká je pravdepodobnosť toho, že náročný divák odchádza z kina s pocitom, že nadarmo neminul svoj čas? Ako hovorí aj môj otec, všetko sa dá. V prípade Pedra Almodóvara to všetko sa dá zvládnuť na sto percent” vyjadril sa o ňom jeden kritik a obdivovateľ jeho filmov.
„Uvidel som sa v zrkadle v kúpeľni. Do môjho života fakt vstúpil niekto cudzí. A ten cudzinec som ja,“ spomína Pedro o svojich pocitoch v čase, keď mal za sebou sedem filmov. „Vo všetkých sa odráža to najlepšie i najhoršie zo mňa. Mám však pocit, že som ešte nevyrozprával príbeh, ktorý by som chcel opísať. Nie som si istý, či sa mi to niekedy podarí, ale to je to dobrodružstvo.“
Podarilo sa. K premene Almodóvara dochádza uvedením filmu Na dno vášne /Carne trémula, 1998/. Vypúšťa svoju typickú iróniu a roztáča kolotoč lásky, túžby a žiarlivosti. Príbehy piatich postáv sa chaoticky odvíjajú, aby sa stretli v neočakávanom bode. Som presvedčený, že divák zostáva v kresle usadený aj pri záverečných titulkoch a hľadá riešenie pre pochopenie vnútornej logiky toho, čo pred chvíľou videl. A o to predsa ide. Hrdinom typicky almodóvarského príbehu o láske, túžbe, žiarlivosti a pomste, odohrávajúcom sa v súčasnom Madride, je mladík Viktor /Liberto Labal/, ktorý sa dostane do väzenia kvôli ťažkému zraneniu policajta Davida /Javier Bardem/. Ten so svojím žiarlivým kolegom Sanchom zasahoval, keď sa zamilovaný Viktor pokúšal vynútiť si lásku dcéry talianskeho diplomata Eleny /Francesca Neri/. Udalosť je počiatkom spletitých vzťahov, do ktorých sa dostane i Sanchova žena Klára /Angela Molina/. Kultový španielsky tvorca vo svojom osobitom prepise románu britskej spisovateľky Ruth Rendellovej "Live Flesh" s prehľadom mieša prvky kriminálneho žánru, čierneho filmu a melodrámy s erotickým nábojom. Láska, získavajúca navzdory svojej zmyslovej či telesnej forme osudový až metafyzický rozmer, je rovnako ako v predchádzajúcich režisérových filmoch predovšetkým ženskou záležitosťou. Almodovár dokázal povýšiť banálnu kriminálnu love story na dráždivú, jemne parodizujúcu hru s tradičnými motívmi pokleslých filmových žánrov, v ktorej nechýba jeho charakteristický zmysel pre humor.
Zlomovým Almodovarovým rokom bol rok 1999 a to film Všetko o mojej matke /Todo sobre mi madre, 1999/, ktorý mu premenil nomináciu na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Ženský nevyrovnaný svet, prekypujúci hysterickými a depresívnymi stavmi, pocity osamelosti, svet prostitútok, lesbičiek a transsexuálov – to je základný materiál filmu, v ktorom Almodóvar využíva mužské postavy len v krajnom prípade. Režisér je dôsledný a tvrdohlavý, dokáže si presadiť svoje. Ak má divák na začiatku filmu problém prijať postavy, ktoré sú také nepochopiteľné a zdajú sa nereálne, potom odchádza z kina presvedčený, že takýto svet existuje a nie je na ňom nič neskutočné. Okrem iného, bol tento film odmenený cenou za najlepšiu réžiu v Cannes a najlepší zahraničný film americkej filmovej asociácie.
Príbeh ženy Manuely /Cecilia Rothová/, ktorá po tom, čo jej syn tragicky zomrie a ona sa vydáva znovu otvoriť staré rany a nájsť jeho otca, sa stal obľúbeným ako u divákov, tak u kritiky.
Hrdinka Manuela pracuje na chirurgickej klinike v oddelení transplantácií. Žije sama so svojim synom Estébanom, ktorý práve oslavuje sedemnástku a jeho snom je získať autogram od obdivovanej divadelnej hviezdy Humy Rojovej /Marisa Paredesová/, ktorá práve v Madride hosťuje. Návšteva divadla sa mení na drámu v okamžiku, keď túžba po podpise obdivovanej ženy privedie chlapca pod kolesá idúceho auta.
Za pár hodín z kliniky odchádza s Estébanovým transplantovaným srdcom cudzí šťastný muž, zatiaľčo zúfalá matka ticho šiali od bolesti. Rozhodne sa odísť z Madridu do Barcelony, kde kedysi žila, a vyhľadať Estébanovho otca, ktorý sa kedysi dávno rozhodol nenechať sa viazať rodinnými putami a odsúdil ju k životu slobodnej matky. Manuela však nedúfa, že sa dá s bývalým partnerom dokopy. Ale mal by o smrti svojho syna vedieť.
V Barcelone nájde Manuela prístrešok u dávnej kamarátky Agrado, ktorá je v polosvete prostitútok a transvestitov doma, a ktorá by jej mohla pomôcť s hľadaním Estébanovho otca. Osud zavedie Manuelu znovu na predstavenie Williamsovej hry a odtiaľ do Huminej šatne. Aj slávna diva má citové trápenie - a tak sa pred zrkadlom, kde na seba starnúca herečka každý večer berie podobu bezdetnej Blanche, a tak sa čoskoro začnú osudy niekoľkých žien prelínať - Manuela, tehotná ošetrovateľka Rosa /Penelope Cruzová/ umierajúca na AIDS a Humina kolegyňa Nina spolu s Agrado /Antonia San Juanová/ vytvoria okolo Manuely nenápadné spoločenstvo, v ktorom muži nehrajú prakticky žiadnu úlohu...
Nádej. Toto jediné slovo vystihne ďalší Almodóvarov film. Aby si to teenager s jednou rukou držiacou vrecko s pukancami a druhou okolo pásu frajerky, a zároveň aj kritik v okuliaroch sediaci v prvom rade, mohli na konci filmu Hovor s ňou /2002/ ticho zašepkať, musel Almodóvar zapracovať na dramatickejšom vyjadrení. Melodramatické zobrazenie priateľstva dvoch mužov s podobnými osudmi, ktorí sa starajú o svoje ženy v kóme, ponúka možnosť príjemnej zábavy, ale aj nahliadnutie pod pokrievku čistej a nefalšovanej reči lásky.
Je to vizuálne expresívny príbeh priateľstva dvoch mužov Benigna a Marca, ktorí sa spoznajú za nezvyčajných okolností – v nemocnici pri lôžkach žien, nachádzajúcich sa po úrazoch v kóme. Benigno je ošetrovateľom, starajúcim sa o bývalú baletku Aliciu, Marco je partnerom toreadorky Lydie, ktorá je v rovnakom stave po tom, ako ju v aréne napadne býk. „Je to film o priateľstve dvoch mužov, o osamelosti a dlhom zotavovaní sa z rán, spôsobených vášňou,“ hovorí režisér filmu Pedro Almodóvar, film získal Cenu filmovej akadémie a nomináciu na Oscara za najlepší zahraničný film.
Zatiaľ posledným filmom majstra kontroverznosti a znalca duší nepochopených, je film Zlá výchova /La male education, 2005/, ktorý, ako sám Almodóvar tvrdí, obsahuje autobiografické prvky. Stihol pobúriť aj katolícku obec, aj keď zámerom filmu nemala byť pomsta cirkvi. Autor bravúrne rozohral mozaiku troch príbehov, ľudských trojuholníkov, ktoré vyústia v jeden jednoduchý "záver". V porovnaní s ostatnými Almodóvarovými filmami pôsobí Zlá výchova veľmi intímne. Keďže on sám v cirkevnej škole vyrastal, môžeme len hádať, do akej miery je snímka autobiografická a osudy hlavných aktérov reálne. Najkontroverznejšia postava Otec Manolo má byť podľa autora len postavou, nie zbraňou proti cirkvi, ktorá tento film považuje za svoju urážku. Vo filme je tento negatívny postoj podporený ďalšou postavou vychovávateľa, preto sa takémuto postoju netreba čudovať. Postavy v Almodóvarových filmoch však vždy boli jedinečné osoby, ktoré neznesú zovšeobecňovanie.
Vráťme sa do roku 1997, keď Almodóvar nakrúcal posledné pasáže filmu Na dno vášne. Potreboval zobraziť hemžiaci sa dav na chodníku. Štáb pridal sto ľudí komparzu. Natáčalo sa skrytou kamerou. Do dverí jedného z obchodov sa v jednej chvíli nahrnie komparz plus náhodní chodci, potom sa dav rozplynie a opakuje sa to isté. Počas nakrúcania však neočakávane zostával pri dverách stáť akýsi muž, starší pán, ktorý sa zúfalo rozhliadal na obidve strany. „Ten človek hral veľmi dobre sám seba a nikdy neskazil záber. Keď ho pomocný režisér požiadal, aby ustúpil o kúsok ďalej, trval na tom, že nemôže. Zrejme si ani nepripúšťal, že ide o nakrúcanie.“ Almodóvar sa nikdy nedozvedel, na koho ten muž čaká a prečo je pre neho to stretnutie také dôležité. Muž v jeho filme čaká naveky, lebo ho Almodóvar nevystrihol. Bolo by to veľmi trúfalé, keď ten muž čaká na to, kedy sa Pedro Almodóvar opäť pozrie do zrkadla v kúpeľni?
Spolu s bratom Augustínom sa objavili v epizódnych úlohách takmer vo všetkých jeho filmoch.
„Kritizovali, že mi nie je nič sväté,“ spomína dnes Almodóvar, „ale nepochopili, prečo to vôbec všetko robím. Rád by som totiž vyburcoval všetkých malomešťiakov, zabednené do ulít svojej pseudomorálky. Viete, už na samom začiatku som sa snažil rozbíjať konvencie a tabu, pretože sú rovnako falošné a povrchné. Pokiaľ niekto hovorí, že ja nabúravam agresívnym spôsobom, potom je to samozrejme jeho problém. Ja nezavieram oči pred ničím, zvlášť pred životom, ktorý je taký aký je. Z duše nenávidím pokrytectvo, to mi verte. A to, že sa hlásim aj k tým najtemnejším stránkam ľudskej duše? To mám ako veci lakovať na ružovo? Prečo by som to robil?“.
Keď mal pred časom uviesť svoje vzory, bez žmurknutia oka prehlásil: „Hitchcock, pretože učinil nemožné možným; Wilder, pretože rozprával tragické príbehy komickým spôsobom a Buňuel, pretože spojil surrealizmus s každodennosťou.“
Aj vo svojich posledných filmoch rozvíja španielsky režisér naplno svoje obľúbené témy o ženskej nevyspytateľnosti ženskej duše, ale súčasne provokuje aj svojou tézou spojenej lásky a násilia. Výrazná je aj výtvarná štylizácia rovnako ako absurdný humor. Na scéne sa pritom objavujú nielen gayovia, lesbičky či transvestiti, ale tiež prostitútky, a aby toho nebolo náhodou málo, dostane sa aj na nespútaný sex, perverzitky či najrozličnejšie náznaky všetkého druhu. Kto by na ne nemal slabosť?
Najnovší film z dielne kuriózneho režiséra Pedra Almodóvara Návrat /Volver, 2006/ hrajú jeho dlhoročné herečky, ktoré milujú Almodóvara Penelope Cruzová a Carmen Maurová. Komédia rozpráva o troch ženách z jednej rodiny, ktoré idú za lepším životom. Almodóvarov produkčný dom oznámil, že tento film nakrúcal v Madride a v regióne Castilla La Mancha, kde režisér vyrastal.
Je to generačný príbeh o starej matke, matke a dcére, ktoré cestujú z juhu Španielska do Madridu za lepším životom. Režisér o novom projekte Volver vyhlásil, že je niečím medzi filmom Michaela Curtiza Mildred Pierceová /1945/ a Franka Capru Arzén a stará čipka , zmiešaný so surrealistickým naturizmom jeho štvrtého filmu Čo som >urobil, že som si toto zaslúžil?
Pedro Almodóvar sa postupne zaradil medzi špičku svetových režisérov, svojimi filmami neustále posúva hranice sexuálnej otvorenosti a problémov spoločnosti, ako rozdielnych ľudí. Práve rozmanitosťou a rozdielnosťou postáv často poukazuje na povrchnosť a sebecké odsudzovanie. Na svojom konte má ocenenia celosvetových akadémií, od španielskych, cez francúzskych a anglických až po spomínaného Oscara.
Stručne o filmových úspechoch tohto režiséra :
Ženy na pokraji nervového zrútenia
Mujeres al borde de un ataque de nervios, Španielsko, 1988, 35 mm, far., titulky, 90 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: José Luís Alcaine
Hudba: Bernardo Bonezzi
Strih: Pepe Salcedo
Hrajú: Carmen Maura, Antonio Banderas, Julieta Serrano, Rossy de Palma, María Barranco
Ocenenia:
1988:
Cena za scenár – MFF Benátky
Cena divákov – MFF Toronto
Felix pre najlepšiu herečku (Carmen Maura) a za najlepší mladý film – Európske filmové ceny
1989:
5 cien Goya
Nominácia na Zlatý glóbus pre najlepší zahraničný film
Nominácia na Oscara za najlepší cudzojazyčný film
Spútaj ma!
!Átame!, Španielsko, 1989, 35 mm, far., titulky, 106 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar, Yuyi Beringola
Kamera: José Luís Alcaine
Hudba: Ennio Morrricone
Strih: Pepe Salcedo
Hrajú: Victoria Abril, Antonio Banderas, Loles León, Francisco Rabal, Julieta Serrano, María Barranco
Ocenenia:
1991:
Nominácia na Césara pre najlepší zahraničný film
15 nominácií na Cenu Goya
Vysoké opätky
Tacones lejanos / Talons Aiguilles, Španielsko-Francúzsko, 1991, 35 mm, far., titulky, 114 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: Alfredo Mayo
Hudba: Ryuichi Sakamoto
Strih: Pepe Salcedo
Hrajú: Victoria Abril, Marisa Paredes, Miguel Bosé, Mairata O´ Wisiedo, Cristina Marcos, Féodor Atkine
Ocenenia:
1992:
Nominácia na Zlatý glóbus pre najlepší zahraničný film
5 nominácií na Ceny Goya
1993:
César pre najlepší zahraničný film
Na dno vášne
Carne trémula / En chair et en os, Španielsko-Francúzsko, 1997, 35 mm, far., titulky, 105 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Námet: Ruth Rendell – román Live Flesh
Scenár: Pedro Almodóvar (spolupráca na scenári – Jorge Guerricaechevarría, Ray Loriga)
Kamera: Affonso Beato
Hudba: Alberto Iglesias
Strih: José Salcedo
Hrajú: Javier Bardem, Francesca Neri, Liberto Rabal, Ángela Molina, José Sancho, Penélope Cruz, Pilar Bardem
Ocenenia:
1998:
Cena Goya za mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe (José Sancho)
Nominácia na Európsku filmovú cenu za najlepší film a pre najlepšieho herca (Javier Bardem)
1999:
Nominácia na Cenu BAFTA pre najlepší neanglický film
Všetko o mojej matke
Todo sobre mi madre / Tout sur ma mere, Španielsko-Francúzsko, 1999, 35 mm, far., titulky, 100 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: Affonso Beato
Hudba: Alberto Iglesias
Strih: José Salcedo
Hrajú: Cecilia Roth, Marisa Paredes, Candela Peňa, Antonia San Juan, Penélope Cruz, María Rosa Sardá
Ocenenia:
1999:
Cena za najlepšiu réžiu – 52. MFF Cannes
Ceny Goya za najlepší film, réžia, strih, herečka v hlavnej úlohe (Cecilia Roth), hudba, produkcia, zvuk
Cena FIPRESCI pre film roku – MFF San Sebastian
2000:
Európsky film roku, Európska herečka roka (Cecilia Roth), Oscar za najlepší cudzojazyčný film
Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film
César za najlepší zahraničný film
Hovor s ňou
Hable con ella, Španielsko, 2002, 35 mm, far., titulky, 109 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: Javier Aguirresarobe
Hudba: Alberto Iglesias
Strih: José Salcedo
Hrajú: Javier Cámara, Darío Grandinetti, Leonor Watling, Rosario Flores, Geraldine Chaplin, Mariola Fuentes, Elena Anaya
Ocenenia:
2002:
Európsky film roku, scenár, réžia, Cena divákov: Najlepší európsky režisér roka a herec (Javier Cámara) – Európske filmové ceny
2003:
Oscar za najlepší pôvodný scenár a nominácia na Oscara za réžiu
Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film
César pre najlepší film Európskej únie
Zlá výchova
La mala educación, Španielsko, 2004, 35 mm, far., titulky, 106 min.
Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: José Luís Alcaine
Hudba: Alberto Iglesias
Strih: José Salcedo
Hrajú: Gael García Bernal, Fele Martínez, Javier Cámara, Lluís Homar, Daniel Giménez-Cacho, Petra Martínez
Ocenenia:
2004:
Nominácie na Európsku filmovú cenu za najlepší film, scenár, réžiu, kameru a hudbu
2005:
4 nominácie na Cenu Goya
