Ecce Homo Sergej Bondarčuk
(25. 9. 1920, Belocerka, Ukrajina, Sovietsky zväz – 20. 10. 1994, Moskva, Rusko)
Ruský herec a režisér Sergej Bondarčuk ako mnoho jeho rovesníkov bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne. Z jeho hlbokých zážitkov pramení verva, s akou pracuje. A veľmi skoro si uvedomil svoje umelecké poslanie. Študoval na Vysokej filmovej škole (VGIK) v Moskve a jeho učiteľ Sergej Gerasimov mu dal prvú filmovú hereckú príležitosť vo svojom filme Mladá garda (Molodaja gvardija, 1948), ktorý hovorí o mladých hrdinoch 2. svetovej vojny. Vtedy sa zoznámil so svojou prvou manželkou, herečkou Innou Makarovou, s ktorou strávil v manželstve desať rokov a priviedli na svet dcéru Natáliu Bondarčukovú, dnes známa herečka a režisérka. V r. 1955 sa zoznámil so svoju druhou ženou, vtedy ešte študentkou MCHATu Irinou Skobcevovou. V nasledujúcom roku spolupracovali pri nakrúcaní filmu Othello a roku 1959 sa vzali. Ich deti Elena a Fjodor tiež pokračujú v hereckej tradícii rodičov.Prvý úspech a vnútorné uspokojenie mu priniesla postava ukrajinského spisovateľa Tarasa Ševčenka vo filme Zlomené putá (Taras Ševčenko, 1951) režiséra Igora Savčenka.
Hoci Bondarčukova herecká cesta nebola priamočiara a bez prehier, nemožno uprieť, že každý jeho umelecký počin je hľadaním a objavovaním toho, čo je v ľuďoch veľké a pravdivé. Či už hral historické osobnosti, ako je spomínaný Taras Ševčenko a ďalší ukrajinský spisovateľ Ivan Franko z rovnomenného filmu Ivan Franko (1955), alebo literárne postavy, ako Shakespearov Othello a Pierre Bezuchov z Tolstého románu Vojna a mier. Nezabudnuteľne stvárnil aj ľudí, ktorých poznačila 2. svetová vojna – napríklad Andreja Sokolova vo filme Osud človeka (Sudba čelaveka, 1959) podľa Michaila Šolochova. Tento film bol zároveň Bondarčukovým režisérskym debutom. Hlavný hrdina je človek, ktorý si aj v smrteľnom nebezpečenstve zachová ľudskú dôstojnosť a hrdosť. Bondarčuk ako režisér i ako herec citlivo vykreslil dozrievanie svojho hrdinu v krutých podmienkach nemeckého koncentračného tábora. Z hereckých príležitostí Sergeja Bondarčuka spomeňme ešte krehký a dojemný príbeh Seriožka (Serjoža, 1960) režisérov Daneliju a Talankina, film Bola noc v Ríme (Era notte a Roma, 1960) talianskeho režiséra Roberta Rosseliniho a Bojovali za vlasť (Oni sražalis za rodinu, 1975), ktorý aj režíroval. „Neviem si predstaviť, že by dakto iný vedel dať postave takú psychologickú hĺbku ako Sergej Bondarčuk. Nestačí tu len talent, herec musí byť osobnosť. A odtiaľto pramení moja viera v súzvuk charakterov herca a hrdinu, v ich duchovnú blízkosť,“ povedal Igor Talankin, režisér, ktorý so Sergejom Bondarčukom pracoval na troch filmoch. Bondarčukove ďalšie úlohy sú herecky prepracované psychologické portréty: každé gesto, náznak, pohyb pravdivo vystihuje postavu. Taký je Bondarčuk v Ujovi Váňovi (Ďaďa Vaňa, 1971) režiséra Andreja Michalkova-Končalovskéhoi v nezabudnuteľnom Otcovi Sergejovi (Otets Sergei, 1978) režiséra Igora Talankina.
Veľkým režisérskym činom Sergeja Bondarčuka bola spomínaná Vojna a mier (Vojna i mir, 1965-67), ktorá je štvordielnou historickou freskou. Tento filmový epos sa stal najdrahším ruským filmom svojej doby. Megalomanstvo bolo cítiť aj v komparze, kedy sa v bitkách stretlo okolo 150 tisíc ľudí (!) na niekoľkých desiatkach miest. Film po zásluhe získal v roku 1968 Oscara za cudzojazyčný film a jednu nomináciu za výpravu. Vďaka veľkofilmu Vojna a mier Bondarčuk dostal ponuku režírovať film o Napoleonovi Waterloo (1970), ktorý bol nakrútený v koprodukcii s Talianskom.
Taliansky producent Dino de Laurentiis zaangažoval hviezdy západnej kinematografie ako boli Orson Welles, Christopher Plummer ako Wellington a hlavne Rod Steiger v úlohe Napoleona. Vznikol tak jeden z najdokumentárnejších a nejmonumentálnejších historických a vojnových filmov vôbec. V roku 1982 režíroval Bondarčuk dielo Červené zvony (Krasnyje kolokola I – Mexika v ogne, 1982. + Krasnyje kolokola II – Ja videl roždenije novogo mira, 1982), skladajúce sa z dvoch častí: Mexiko v plameňoch a Videl som zrod nového sveta.
„Vždy ma zaujímal človek, cez dušu ktorého vidím a cítim dejiny. Človek, v živote ktorého sa odzrkadľuje osud národa... k takým ľudom patril John Reed,“ povedal Sergej Bondarčuk o hrdinovi tohto filmu, americkom reportérovi Johnovi Reedovi. Jeho očami režisér ukázal dve revolúcie, ktoré zasiahli do dejín – mexickú a Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. Hrdinom filmu však vlastne nie je John Reed, ale ľud. Bondarčukovi sa podarilo nielen historicky verne a presvedčivo tlmočiť atmosféru revolučných dní v dvoch rozdielnych krajinách, ale ukázať i vervu a odhodlanie ľudu, ktorý chcel zmeniť svet. „Pre Bondarčuka ako herca a režiséra je charakteristické zobrazovanie ľudí s ťažkým, zložitým osudom. Vykresľuje pevných, nezlomných hrdinov, plných obrovských duševných síl. Bondarčukovskému hrdinskému a v základe hlboko optimistickému umeniu je vlastný tragický odtieň,“ píše sa v ruskej filmovej encyklopédii z roku 1966.
Tieto slová sú pravdivé aj dnes, keď Sergej Bondarčuk má za sebou oveľa viac filmových diel. Jeho prednosťou je konkrétnosť a pravdivosť zobrazovaných hrdinov a ich činov. Posledným oficiálnym filmom Sergeja Bondarčuka sa stal Boris Godunov (1986), ktorý ako väčšina Bondarčukových diel, bol sfilmovanou literatúrou od A. S. Puškina. Avšak na počiatku 90. rokov sa pokúsil predviesť na plátne ešte ďalšiu Šolochovovu predlohu a to Tichý Don. Tento film sa ale nikdy nedostal do kín, lebo dlhodobé finančné spory producentov skončili skonfiškovaním filmu. Bondarčuk sa márne pokúšal o obnovenie nakrúcania a pred zahájením zomrel. Tak odišiel jeden z klasikov ruského filmu, bez optimizmu, ktorý dodával svojím tragickým dielam. Dnes sú známe dve verzie filmu Tichý Don (2006) nakrúcané inými režisérmi.
Filmografia Sergeja Bondarčuka:
Príbeh ozajstného človeka (Povesť o nastojaščem čeloveke, 1948), Mišurin (1948), Koráby útočia (Korabli šturmujut bastiony, 1953), Hrdina Čierneho mora (Admiral Ušakov, 1953), Othello (1955), Ivan Franko (1955), Bitka na Neretve (Bitka na Neretvi, 1969), Mlčanie doktora Ivensa (Molčanije doktora Ivensa, 1973), Výber cieľa (Vybor celi, 1974), Vrhovi Zelengore (1976), Step (Step, 1977), Na konci sezóny (Barchatnyj sezon, 1978).
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Mosfilm / Lenfilm Studio
