Ida

6.10.2014|Paľo Chodúr|

Ida

Ida

Ida je nový počin režiséra Pawla Pawlikowského a mohli ste ho vidieť na tohtoročnom Projekte 100. Film mal značné pozitívne ohlasy a ako dráma z prostredia ženského kláštora zaujal aj mňa. Už len z toho dôvodu, že k čiernobielym filmom mám slabosť. Od Pawlikowského som doteraz videl len drámu o dvoch lesbičkách Moje leto lásky, ktoré sa snažilo byť aktuálnym na tú dobu, ale ktoré z pamäti divákov zmazali omnoho otvorenejšie súčasné diela typu Život Adéle.

Poľská kinematografia ale mala svoje pevne miesto vo filmovom svete. Diela režisérov ako Polanski, alebo Kieslowski určovali a inšpirovali mnohé západné diela. Rovnako ako aj v iných krajinách východného bloku, žijúceho pod nadvládou našich socialistických bratov, bol aj poľský film podporený minimálne jedným aspektom spoločným pre nás všetkých. Tie sa v tvorbe poľských režisérov variovali alebo sa z nich stali inšpiračné zdroje pre vedľajšie motívy. Bolo to hľadanie vlastnej identity. Či už ako spoločnosti, alebo národa. Teda toho, čo definuje národ, štát a ľudí žijúcich v ňom. Jednalo sa o hľadanie jednak na poli sociálneho, psychologického, kultúrneho a ďalších. A v priebehu dejín nájdeme veľa filmov s touto tématikou. Druhým inšpiračným zdrojom, typicky poľským, je hrôza druhej svetovej vojny. Tá sa podpísala na poľskej histórií rovnako silno, ako sa podpísal Pearl Harbor na tej americkej. Preto aj po toľkých rokov, môžeme v poľskom filme, viac ako v ktorejkoľvek inej kinematografií, postrehnúť snahu o zmierenie sa s minulosťou.

Recenzia filmu Ida

Ida spája umne obidva tieto inšpiračné zdroje a preto ho môžeme pokojne nazvať charakteristickým filmom poľskej kinematografie. Film sleduje osudy novicky. Tá ma pred vysvätením navštíviť jedinú svoju príbuznú o ktorej existencií nemala dovtedy ani poňatia.

Film sa delí na dve časti. Prvou je putovanie za koreňmi. Dve rozdielne postavy, jedna poznačená svetským životom a druhá žijúca v celibáte, sa idú konfrontovať so svojou minulosťou a hľadať pravdu o sebe a svojich životoch. Cesta je to ale pomerne tichá, bez výraznejších dramatických zvratov. Stávajú sa len pozorovateľkami, do deja vstupujú len minimálne. Aj samotná konfrontácia so smrťou rodiny je podaná veľmi chladne a bez emócií. Táto časť je o Idinej tete a Ida sama len postupne nabaľuje na seba nálepky okolitého sveta. Tie v druhej časti prerastú do akejsi revolty súvisiacej s hľadaním vlastného šťastia a z kláštora odchádza. Tieto dve roviny sa navzájom nepodporujú. Pawlikowski dáva priestor na to, aby sme vnímali jednu aj druhú samostatne. Viacej ako dôsledok spoločnosti a existencializmu, než ako umeleckého konštruktu.

Recenzia filmu Ida

Film sa tak stáva k divákovi pomerne chladným. Neobsahuje jednu pamätnú scénu a keď sa skutočne začne niečo diať, film skončí. Motivácie postáv sú síce vysvetlené, ale nedá sa im uveriť tak silno, aby s nami dokázali pohnúť. Formálne je film na vysokej úrovni. Či už sa jedná o pohľady z električky na mesto žijúce vlastným životom, alebo podporovanie samoty v zasneženom kláštore, ktorý je doslova uväznený v bielej čistote. Ale samo osebe, film nehrá s divákom sofistikovanú hru a už vôbec nemá potrebu, alebo nábeh na to, prekonať dané témy a priniesť niečo nové.

Ida je tak pre mňa starým filmom spraveným v novom storočí ale z ktorého si do obrazu a významu neberie nič nové. Modernita je v úzadí, rovnako aj pokrok. Meditatívnosť snímku, čo sľuboval minimálne plagát, tu budete hľadať ťažko. Film je tichý, ale chýbajú mu výraznejšie pocity. Na konci zostáva nihilistický obraz spoločnosti, neschopnej vymaniť sa zo svojich vlastných strachov a poznačení, naznačujúci minimálne to, že čistota je vždy pošpinená tým nečistím. Nie som si ale istý, či to stačí.

VERDIKT MOVIE MANIA:
Zdroj:  MovieMania.sk Foto © ASFK

Odporúčané články

Filmové novinky na november 2024

Filmové novinky na november 2024

V predposlednom mesiaci v roku nám kino distribútori nachystali takmer tri desiatky filmových noviniek.  Začneme prvým novembrovým...